Denník N

Stačilo by, ak by napísali, že mama dojčí a je na pervitíne, vraví pestúnka o práci s perníkovými deťmi

Marcela Tobiášová. Foto – Deník N/Ludvík Hradilek
Marcela Tobiášová. Foto – Deník N/Ludvík Hradilek

Päť rokov bola prechodnou pestúnkou, starala sa o niekoľko bábätiek, ktoré sa buď vrátili k biologickým rodičom, alebo boli adoptované.

Fungovalo by to tak aj naďalej, keby si Marcela Tobiášová do pestúnskej starostlivosti nevzala dve rómske deti – súrodencov Samuela a Hanu. Ani po roku ich nikto nechcel a nebolo ich ani kam vrátiť.

Aby neskončili v detskom domove, rozhodla sa Marcela, že sa stane dlhodobou pestúnkou, s čím súhlasil aj súd. Neskôr pribudla ešte ich niekoľkomesačná sestra Maruška a Marcele s manželom sa obrátil svet naruby.

Marcela Tobiášová v rozhovore pre český Deník N vysvetľuje, že pestúnska starostlivosť v Česku funguje zle a nemá jasné pravidlá. Ani to, že matka detí, ktoré má v opatere, bola závislá od pervitínu, sa nedozvedela z lekárskej správy, ale iba náhodou od detí.

Tie vaše deti sú úžasné.

Ja viem. Ale nie je to také jednoduché, ako to vyzerá. Pre isté problémy máme so Samom domáce vyučovanie. Staviam na tom, že keď budeme veľa spolu, zahojí sa. Navyše začíname s dyadickou terapiou (terapia, ktorá pracuje s rodinou dieťaťa, ktoré prežilo traumu – pozn. red.). Dúfam, že to pôjde. Bez toho nemáme šancu, aby sme to zvládli.

V čom sa deti v pestúnskej starostlivosti prejavujú inak ako tie, ktoré vyrastajú vo svojich rodinách?

Trebárs kradnú, poznajú to z domu. Jednoducho ukradni, čo môžeš. Nepomôže vysvetľovanie, zákazy, tresty. Musí sa eliminovať pokušenie, predísť maléru. A to je niekedy dosť ťažké. Znamená to nenechať dieťa bez dozoru, strážiť ho v obchodoch aj na návštevách. A keď sa to aj tak stane, napraviť to, ale bez poníženia a bez hnevu. Nie je to len tak.

Teraz má Sam desať rokov. V koľkých rokoch k vám prišiel?

Mal bez dvoch mesiacov šesť rokov.

Ak počítam správne, Sam je deviate dieťa, ktoré ste si vzali do prechodnej pestúnskej starostlivosti.

Takto to znie šialene. Ale áno, keď o nich hovorím, on a Hanička sú čísla deväť a desať.

Teraz už doma máte aj jedenástku.

Maruška je jedenástka, áno.

Zoberme to zoširoka. Koľko máte vlastných detí a ako ste dospeli k tomu, že chcete byť pestúnkou?

Ja mám svoje dve, manžel svoje dve. Dali sme sa dokopy, takže tu s nami boli štyri deti a dva psy. A deti postupne dorastali a odchádzali…

Kedysi som milovala chlapca, ktorý bol adoptovaný. Prvý rok života strávil v ústave. Nikdy so mnou o tom veľmi nehovoril, bolo to preňho tabu. Mal problémy s pitím a má ich stále. Vždy som si hovorila, že jeho správanie je následkom niečoho. A keď som do toho začala trochu prenikať, zapadlo to do seba. Toto je obrovský problém a ukazuje, aké zverstvo je strkať deti do ústavov.

Toto bol pre vás ten zásadný

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Rodičovstvo

Vzťahy

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie