Prvýkrát spieval Mozarta v Spišských Vlachoch, dnes ho spieva ako sólista Wiener Staatsoper

Dlho tu bol šéfom Herbert von Karajan, pred ním napríklad aj skladatelia Richard Strauss a Gustav Mahler. Že ste v jednom z top priestorov klasickej hudby, je jasné aj z fotografií najslávnejších svetových spevákov a dirigentov, ktorí tu vystupovali.

Diváci tieto portréty vo viedenskej štátnej opere bežne nemajú šancu vidieť, sú zavesené na dlhej chodbe začínajúcej za dverami služobného vchodu, kam sa dostanú len umelci a zamestnanci. Obvyklú zmes nemčiny, angličtiny a taliančiny prerušuje konverzácia v slovenčine. „Máme takmer dve hodiny do predstavenia, poďme niečo zjesť do kantíny a stamaď ešte môžeme ísť na kávu,“ hovorí s typickým prízvukom Peter Kellner.

Dvadsiatnik z východného Slovenska tu nie je ako doma. On je tu doma – ako sólista a člen súboru. Po Pavlovi Bršlíkovi a Štefanovi Kocánovi máme ďalšieho talentovaného speváka, ktorý pôsobí na „áčkovej“ adrese. A nie jedinej.

Toi, toi, toi

Chodiť po zákulisí operného domu, ako je Wiener Staatsoper, je veľký zážitok. Ešte špeciálnejšie so slovenským sprievodcom. Tento večer je v programe Mozartov Don Giovanni, kde spieva jednu z hlavných postáv – Leporella.

Najskôr nás Peter Kellner vedie do šatne s jeho menovkou na dverách. Už ho tu čakajú všetky tri kostýmy na večer, prezlieka sa a nasledujeme ho do maskérne. Počas líčenia začne uvoľnene konverzovať. Typický viedenský dialekt mu problém nerobí, vo Viedni pôsobí už druhú sezónu, predtým spieval v Grazi a v Rakúsku aj študoval.

V maskérni je rýchlo vybavený. „A teraz sa idem rozospievať,“ vraví a presúvame sa do veľkej miestnosti, v ktorej máte okamžite pocit, ako by ste sa preniesli v čase do 19. storočia. Na klavíri značky Bösendorfer (tých je v zákulisí Staatsoper niekoľko) si zahrá akord a spustí áriu z prvého dejstva. Interiér zaplní zvučný bas, keď stojíte vedľa speváka, až fyzicky cítite ten akustický tlak.

S jedným miestom nie je úplne spokojný, prechádza si ho viackrát a upravuje detaily. Je to šperkovanie, keby nás na ten rozdiel vo fráze neupozornil, nevšimneme si ho.

Následná otázka „Chcete vidieť aj javisko?,“ je zbytočná, a o pár sekúnd stojíme priamo pri vstupe, kadiaľ vchádzajú na scénu speváci. Stihneme iba jednu fotku, dlhšie sa pri opone zdržať nemôžeme. V sále už si sadajú na svoje miesta prví diváci.

Táto produkcia Mozartovho Dona Giovanniho je v repertoári Wiener Staatsoper niekoľko rokov. Žiadnu nervozitu nevidno, ale prekvapí nás, že tu vidíme aj šéfa divadla Dominiqua Meyera. „On bežne chodieva aj na reprízy,“ dostaneme vysvetlenie.

S ubúdajúcim časom do začiatku predstavenia v zákulisí pribúda ľudí a čoraz častejšie počuť slová „toi toi toi“. Ide o rituál, ktorým sa všetci navzájom povzbudzujú. Najčastejšie ho vyslovujú Francúz Ludovic Tézier, predstaviteľ titulnej postavy, aj ďalší sólisti vrátane nášho speváka. S nimi všetkými sa príde osobne pozdraviť ďalšia hlavná postava večera, maďarský dirigent Adam Fischer.

Takéto medzinárodné obsadenie je vo veľkých operných domoch úplne bežným javom. Menej bežne ho však môže človek pozorovať takto zblízka.

Posledné minúty pred úvodom a pri čakaní na svoje vstupy sa väčšina účinkujúcich snaží odreagovať rozhovormi o všetkom možnom. „Vy máte tiež Leicu?“ pýta sa znalecky namaskovaný Don Giovanni nášho fotografa a nastáva nečakaný dialóg o výhodách tejto značky.

„Tu si môžete sadnúť a počkať ma, tadiaľto sa všetci presúvame z javiska do šatní,“ usádza nás Peter Kellner v červenom salóne s veľkou obrazovkou, na ktorej už vidíme záber na pódium. Na gauči vedľa sedí staršia pani, mama jedného zo sólistov. „Z hľadiska som túto operu videla niekoľkokrát, tu je to zaujímavejšie,“ tvrdí a my môžeme len súhlasiť.

Košice – Salzburg – Graz – Viedeň – Londýn

Vo viedenskej štátnej opere je mladý Slovák od sezóny 2018/2019 stálym sólistom, čo konkrétne znamená „musím sa naučiť 25 úloh za rok“. Zatiaľ jeden z top zážitkov mal, keď mohol skúšať Macbetha s Placidom Domingom. Okrem Dona Giovanniho je aktuálne v novej produkcii Brittenovej opery Sen noci svätojánskej ako Theseus, v Händelovej opere Ariodante ako Škótsky Kráľ a vo Viedni stvárňuje aj Collina v Bohéme.

Ako a kedy sa to vlastne celé začalo? Hrou na klavíri, v dedine Bystrany medzi Spišskou Novou Vsou a Krompachmi. Peter Kellner nie je z hudobníckej rodiny, len jeho mama chodila do miestneho speváckeho zboru a na súčasnú profesiu ho naviedol starý otec.

„Začal som chodiť do Spišských Vlách na základnú umeleckú školu, dedo chcel, aby som hral na organe. Páčilo sa mu aj, že je to ľahký zárobok, človek zoberie harmoniku, pohrá a hneď dostane stokorunu na čelo,“ vtipkuje.

Priznáva, že na klavíri mu to veľmi nešlo, ale keď začal chodiť do zboru, ukázalo sa, že má výrazný hlas. Už od základnej začal cestovať po rôznych súťažiach a už vtedy v zbore prvýkrát spieval Mozarta, skladbu Ave verum corpus. K súčasnému Donovi Giovannimu vo Viedni ho však ešte čakala dlhá cesta.

„Začal som spievať aj ľahký popík, haberovky a podobné veci, ale vždy som potreboval dať si part nižšie. Keď som zmutoval, bolo jasné, že som hlboký hlas. Kľúčový moment bol v štrnástich, keď sa učiteľka klavíra opýtala: Kam chceš na ísť na strednú? Povedal som, že neviem, asi na gympel alebo na obchodnú. Ona nato: A čo konzervatórium? Klavír, to by som ti neodporúčala, ale mohol by si vyskúšať spev. Hral som hrozne, nechcelo sa mi cvičiť, ale spievať ma bavilo, vyhral som jednu súťaž, na ďalšej skončil druhý. Tak som sa išiel ukázať pánovi profesorovi Adamenkovi do Košíc. Keď som počul, ako sa rozospievaval, ako znie dobrý hlas s dobrou technikou, vravím si – ci pana, jak môže dakto tak nahlas kričať? (smiech) Ja som vedel, že mám silný hlas, to som postrehol, ale toto bolo niečo iné, tak sa to v triede ozývalo, že som si povedal, že toto sa musím naučiť. Začal som chodiť k nemu, pripravil ma na prijímačky a vzali ma. U neho som študoval šesť rokov, dal mi veľmi dobré základy na ďalší rozvoj.“

Už počas školy začal hosťovať v košickej opere, kde mu kolega-spevák odporučil ísť ďalej študovať na Mozarteum do Salzburgu, k rovnakému profesorovi. Nakoniec šiel na prijímačky ešte aj do Prahy a do Mníchova. Všade ho zobrali, on sa rozhodol pre Rakúsko. Zavážil osobný kontakt s pedagógom a jeho prístup, ktorý mu vyhovoval. A potom už to išlo veľmi rýchlo.

„Profesor Boris Bakov mi dal veľmi veľa, techniky aj odvahy. Salzburg je navyše mekkou Mozarta, počas celého roka vznikne množstvo produkcií. Najskôr som prišiel len na bakalára, lebo pre rodičov nebolo jednoduché zaplatiť štúdium, štipendium môžete získať až po skončení prvého ročníka. Ale mal som výhodu, že ešte v Košiciach ma zrazilo auto a dostal som peniaze z poistky. Pomohlo aj to, že som domov nechodil iba za rodičmi, ale spieval som aj v košickej opere,“ spomína.

Po nemecky najskôr vôbec nevedel, ale v Rakúsku nového študenta hodili rovno do praxe. Hneď keď prišiel do Salzburgu, obsadili ho vo Figarovej svadbe a prebral štyri produkcie po istom Austrálčanovi, ktorý sa rozhodol odísť zo školy v magisterskom ročníku. Najtalentovanejší študenti nerobia len školské produkcie, ale chodia na súťaže aj na predspievania do operných domov. Petra Kellnera vtedy pozvali do SND, kde aj chvíľu hosťoval, ale rozhodol sa najskôr dokončiť školu, lebo si povedal, že ešte má na čom pracovať.

Oplatilo sa počkať. V Salzburgu si ho všimla jedna agentka na študentskom predstavení a poslala ho do Nemecka. Prvý angažmán získal v Oldenburgu, po roku spravil konkurz do Grazu. Tam sa mu aj s partnerkou zapáčilo, mali svadbu a usadili sa. A z Grazu ho v roku 2016 prvýkrát pozvali do viedenskej štátnej opery.

„Prvé kolo sa robieva len v zborovej miestnosti, tam mi to išlo, v druhom na veľkom javisku už menej. Ešte som nebol úplne pripravený na tento dom. No keď som predvlani na Mozartovej súťaži v Salzburgu získal druhé miesto a cenu publika, pozvali ma do Viedne znovu na predspievanie, na rolu v opere Trojania. Keď som dospieval, povedali mi, že ma berú. V Grazi som mal však veľké hlavné postavy a bol koniec jari, keď už sú plány na ďalšiu sezónu hotové. O dva dni som dostal e-mail z Viedne, že by ma chceli do ansámblu, nielen na hosťovanie. Potom už zostala len otázka, či ma nechajú z Grazu odísť. To nefunguje tak, že zrazu neprídete. Danke, servus, tschüss, fertig, pá pá. Som rád, že ma vedenie v Grazi pustilo.“

Samotný angažmán vo Viedni by bol dostatočným úspechom pre mnohých interpretov. Rok 2020 však Peter Kellner začal v ďalšom top priestore klasickej hudby – spieval Collina v Pucciniho Bohéme v londýnskej Covent Garden. A v Royal Opera House je už stálym hosťom. A počas toho istého januárového víkendu okrem operného predstavenia stihol aj dôležitý debut. Pripravil svoj vlastný večer – piesňový recitál. Bolo to vo Wigmore Hall, čo je ďalšia adresa, kde pravidelne vystupujú špičkoví svetoví interpreti.

Ešte nemá tridsať ani vlastnú webstránku, ale už má skvele rozbehnutú medzinárodnú kariéru, ktorú sa oplatí ďalej sledovať. Okrem Viedni a Londýna ho tento rok v auguste môžete vidieť aj na festivale v Salzburgu. Bude tam opäť spievať Mozarta, ktorému sa venuje už od študentských čias.