Prekrásny starý svet

„Dlane javora / mávajú na rozlúčku / aj jeseň je sen,“ napísal vo svojom »Októbrovom haiku« básnik a esejista Ivan Kadlečík. „Stromy odhaľujú svoje postavy. Vo vzduchu cítiť oheň. Všetky duše vyliezli von a plienia,“ odpovedá mu škótska prozaička Ali Smith v prvom zo série štyroch románov pomenovaných podľa ročných období, ktorú začala písať v roku 2016.

Možno nie je najvhodnejšie zmiešať hneď v prvom odseku dvoch autorov, ktorí sú od seba generačne i geograficky tak veľmi vzdialení, no na hranice a konvencie môžeme v tomto prípade úplne zabudnúť. Viaceré jesenné básne v próze Ali Smith mohol pokojne napísať Ivan Kadlečík, a zároveň – keby druhý menovaný žil v súčasnej Británii, istotne by sa nevyhol tomu, aby do jeho písania neprenikla trpká realita krajiny, ktorá stratila podstatnú časť svojho lesku i peria. Tiež by sa zachytával klasikov, Shakespeara či Keatsa, tiež by si nezacláňal oči pred príkrou temravou každodennosti. A ešte Vivaldi! Jeho »Jeseň« je radostná aj tklivá, farebná i ponurá. Podobné príchute má aj Jeseň Ali Smith, ktorá bola v roku 2017 nominovaná na prestížnu Man Booker Prize. V preklade Pavla Lukáča a Kristíny Svrčkovej ju na konci roka 2019 prinieslo Vydavateľstvo Artforum v edícii -klad.

Kvarteto ročných období

Padla taká otázka: „Mala by Veľká Británia zostať členom Európskej únie alebo opustiť Európsku úniu?“ Nebola to len nejaká nezáväzná hádanka – mala rozhodnúť o osude celej krajiny. Čo krajiny? Kráľovstva! Odpovede boli, prirodzene, dve. Len zostať. Alebo len odísť. Buď A, alebo B. Nekompromisná otázka, bez odtienkov, bez možnosti váhať. 23. júna 2016 sa napokon tesne rozhodlo – 51,9 % hlasovalo za možnosť Odísť. Začala sa tak úmorná šachová partia, ktorá trvá ešte aj na začiatku roku 2020.

Román Jeseň Ali Smith je aj reakciou na vývoj udalostí v poreferendovej Veľkej Británii, je snahou pozrieť sa z bezprostrednej blízkosti na to, ako sa táto otázka (a nejednoznačná odpoveď na ňu) dotkla obyčajných ľudí.

Ali Smith v roku 2016 otvorila svoje kvarteto ročných období románom Jeseň. O dva roky neskôr k nej pribudla Zima a v roku 2019 sa ukázala aj Jar. Román Leto – zavŕšenie tejto štvorice – môžeme v origináli očakávať na začiatku leta 2020 (všetky štyri romány postupne v slovenčine vydá Artforum, najbližšie nás na konci februára 2020 čaká Zima).

Začíname teda jeseňou. Klamlivým obdobím, ktoré nás spočiatku očarí farbou a poslednými záchvevmi tepla, aby nám napokon podrazila nohy nedostatkom svetla počas smiešne krátkych dní, ako aj „pestrosťou“ škály odtieňov šedej. Stromy sa premenia na svoje tiene, na kostry, svet stratí farby a aj ľudia vyblednú. Život kdesi pred koncom je tiež taký. Život ľudí i život vecí. „Daniel Gluck prejde pohľadom zo smrti na život, a potom zas pozrie na smrť.“

Báseň o zomieraní

Tu sú: Daniel Gluck a Elisabeth Demandová. Priezvisko Gluck pochádza z nemčiny a znamená šťastie. Demandová je pravdepodobne z anglického demand – teda žiadať, hoci Daniel si myslí, že vzniklo skôr z francúzskeho spojenia de monde – zo sveta. Čo spája týchto dvoch ľudí, ktorých oddeľuje priepasť takmer sedemdesiatich rokov? Azda priateľstvo. Skôr však láska.

Niekdajší pesničkár Daniel Gluck je dnes už pre väčšinu ľudí mŕtvy. (Napokon, aj autorka ho necháva hneď v úvodnej kapitole hľadieť z tesnej blízkosti na vlastnú smrť, v úvodnej kapitole, ktorá je nádherným snom, podobenstvom alebo azda aj básňou – o zomieraní.) Daniel má stojeden rokov a svoje dni trávi spánkom vo vidieckom domove dôchodcov. Nadmerná spavosť ohlasuje blížiaci sa koniec, hovoria ošetrovateľky bez emócie v hlase. Pre Elisabeth je však stále živý, prítomný, aj preto ho pravidelne navštevuje a číta mu – napríklad aj stariny ako Huxleyho Prekrásny nový svet.

Ich priateľstvo sa začalo pred takmer štvrťstoročím. Elisabeth mala osem, Daniel bol už vtedy starý. Ale očarujúci. Šarmantný. Jedinečný. Veľmi rýchlo si získal dôveru malého dievčatka, ktoré za to od neho dostalo neobvyklý pohľad na svet i na možnosti jazyka. So zavretými očami jej opisoval koláže dávnej priateľky Pauline Botyovej a snažil sa ju presvedčiť, že ona sama je jedinou kráľovnou všetkých svojich príbehov. A hoci sa tento vzťah Elisabethinej matke veľmi nepozdával, napokon sa jej vždy hodilo, keď starý sused dohliadol na mladú dcéru, zatiaľ čo ona zakúšala nepoddajné životné šťastie.

Elisabeth má osem. Elisabeth má dvanásť. Elisabeth má trinásť. A takmer každý deň z týchto rokov sa pohybuje v Danielovej blízkosti, v jeho tieni i v jeho žiare, búri sa voči nemu, protestuje, inokedy zasa súhlasí a rada sa nechá prestúpiť jeho širokým rozhľadom. Daniel kŕmi Elisabethinu dušu, otvára jej obzory sveta. A napriek rastúcemu veku a chradnúcemu telu pomaly, no celkom zreteľne mladne – a cestuje v čase.

Báseň o rozdelenej krajine

Je po referende. V celej krajine i v dedine, v ktorej žije Elisabethina matka a kam sa na istý čas prisťahovala aj jej jediná dcéra. Aby mala Daniela na dosah ruky. Aby ho mohla pravidelne navštevovať.

Všetko je hore nohami. Jedna polovica dediny sa nerozpráva s tou druhou, hovorí Elisabethina matka. A takisto, takmer presne na polovicu, rozdelila sa aj celá krajina. Na priečelie ošumelého domčeka neďaleko autobusovej zastávky ktosi napísal slová CHOĎTE DOMOV. A nenávisť a tvrdé slová a hrubosť a vulgarita, pojmy z okraja, vstupujú do otvorených brán, okien i úst mnohých obyvateľov. „V celej krajine ľudia cítili, že to bolo nesprávne. V celej krajine ľudia cítili, že to bolo správne. V celej krajine ľudia cítili, že skutočne prehrali. V celej krajine ľudia cítili, že konali správne, a iní, že konali nesprávne.“ O povolebnom rozčarovaní píše Ali Smith v kapitole, ktorá je básňou v próze o krajine, o kráľovstve, uprostred ktorého sa náhle objavila otvorená zlomenina. Vidí ju. A bolí ju.

Je to zvláštny pocit. Asi ako keď pridlho sedíte a začne vás omínať zadok – zrazu niet takej polohy, v ktorej by sa dalo sedieť pohodlne. Alebo je to ako miesto, ktoré nás začne neznesiteľne svrbieť a škriabeme si ho dovtedy, kým si nevyrobíme zbytočnú ranu, do krvi, a teda aj zbytočnú jazvu. Také je to. To referendum. A ten čas po ňom.

Ali Smith pritom vie, že na oboch stranách plotov žijú ľudia. Nelíšia sa, samozrejme, len tým, aký hlasovací lístok vhodili do urny – sú rôzni, všelijakí, no stále sú to ľudia. Chápe ich. No nerozumie ich hnevu. Jedu. Zlobe. Nerozumie ich neľudským tváram vsadeným do tiel ľudských bytostí.

Refrén priateľstva

Centrom priateľstva Daniela a Elisabeth sú knihy. A refrénom pri každom stretnutí je otázka: „Čo čítaš?“ Napokon, práve cez knihy, príbehy a obrazy Daniel otvoril pred očami Elisabeth ten nekonečne zaujímavý svet umenia, v ktorom sa napokon našla. Nestačil mu totiž len titul rozčítanej knihy – chcel vedieť, ako na ňu kniha zapôsobila, aké otázky v nej vyvolala a čo s tým všetkým plánuje urobiť ďalej.

Neskôr Elisabeth vyštudovala dejiny umenia, ktoré vo svojich tridsiatich dvoch rokoch aj prednáša. Na prahu dospelosti náhodne narazila na tvorbu (ale aj na osud) Pauline Botyovej – jedinej britskej popartovej maliarky s tragicky krátkym životom, ktorej koláže si kedysi predstavovala pod privretými viečkami. Botyová sa stala ďalším mostom, ktorý ju primkol bližšie k Danielovi, ale aj nástrojom, pomocou ktorého dospela – vzoprela sa názorom svojho školiteľa, ktorému zrejme až tak veľmi neprekážalo, že Botyová nebola významnou maliarkou, ako skôr to, že bola žena a nemala z toho žiadne výčitky svedomia.

Život plynie – a končí sa. Také je to prosté. V románe Jeseň Ali Smith je všetko úplne bežné: „Opäť je iný deň, počasie, čas, správy, veci sa dejú v celej krajine/krajinách a tak ďalej.“ Jeden za druhým plynú bežné dni, týždne a roky, v ktorých bežní ľudia žijú bežné životy. No tá jej bežnosť je očarujúca.

Jeseň je zrejmým symbolom staroby, prchavého života, jeho blízkeho konca. V rukách Ali Smith však aj smrť ožíva a mení sa na báseň v próze – krehkú, angažovanú, očarujúcu.

„Október je okamih. Jablká, ktoré ešte pred minútou obťažkávali konáre stromov, sú preč a lístie na strome žltne a redne,“ nadhadzuje tentoraz Ali Smith Ivanovi Kadlečíkovi, ktorý odpovedá: „A zase padá lístie. Zasa lístie – to isté, čo vlani, to isté ako predtým.“