Denník N

Môže byť výpoveď spolupracujúceho obvineného dôkazom v trestnom konaní?

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Informácie získané výpoveďou spolupracujúcej obvinenej osoby nemajú vyššiu dôkaznú hodnotu, avšak a priori nemajú ani nižšiu dôkaznú hodnotu ako informácie získané z iných dôkazných prostriedkov.

Jozef Čentéš, prokurátor a vysokoškolský profesor
Andrej Beleš, vysokoškolský odborný asistent

V súvislosti s trestným stíhaním obvinených z úkladnej vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice a najmä s uzatvorením dohody o vine a treste s jedným z obvinených zarezonovala téma spolupracujúceho obvineného v trestnom konaní. Pozornosť sa upriamovala na právnu úpravu, použiteľnosť výpovede v trestnom konaní a poskytovanie výhod takejto osobe. K uvedenej téme zaujímame naše vyjadrenie.

Efektívne odhaľovanie, vyšetrovanie a postih závažnej trestnej činnosti, najmä organizovanej kriminality páchanej zločineckými skupinami, je jedným z predpokladov získania dôvery verejnosti v orgány aplikácie práva a dosiahnutie stavu, že sa zodpovednosť uplatňuje voči všetkým rovnako (padni, komu padni).

Jedným z prostriedkov, ktoré môžu napomôcť k dosiahnutiu tohto stavu, je nesporne inštitút spolupracujúceho obvineného. Podstatou tohto inštitútu je dohoda medzi obvineným a orgánmi aplikácie práva (spravidla s prokurátorom) o poskytnutí informácií podstatných na objasnenie závažnej trestnej činnosti, respektíve na zistenie a vypátranie jej páchateľa, za čo môže spolupracujúci obvinený získať výhody v trestnom konaní.

Koncept poskytovania výhod spolupracujúcemu obvinenému vychádza z ideí takzvanej dohodnutej spravodlivosti, keď osoba poskytuje orgánom aplikácie práva informácie, ktoré by inak nezískali, prípadne poskytuje svedectvo, ktoré je prinajmenšom vo významnej miere rozhodujúcim dôkazom. Absencia takého dôkazu by znamenala dôkaznú núdzu v trestnom konaní voči tretím osobám. Za poskytnutie informácií môže získať spolupracujúci obvinený výhody spočívajúce v uložení miernejšieho trestu, podmienečnom zastavení trestného stíhania či zastavení trestného stíhania (úplná beztrestnosť).

Inštitút spolupracujúceho obvineného považujeme za jeden z prostriedkov, ktorými sa transponujú štandardy vyplývajúce z európskeho práva, ktoré smerujú k ustanoveniu trestnosti a účinnému trestnému stíhaniu vybraných druhov kriminality na území celej Európskej únie. Právo Európskej únie v týchto prípadoch umožňuje členským štátom ustanoviť prípustnosť zníženia trestov, ak páchateľ poskytne informácie na zmiernenie alebo zamedzenie trestnému činu, usvedčenie páchateľov atď. Na úrovni medzinárodného práva ustanovenie článku 26 ods. 2 a 3 Dohovoru OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu ukladá zmluvným štátom posúdiť možnosť zavedenia právnej úpravy zabezpečujúcej zmiernenie trestu alebo beztrestnosť spolupracujúcej osobe vo vhodných prípadoch. Podobne aj právne akty Rady Európy vyzývajú na ochranu spolupracujúcich osôb.

Vzhľadom na charakter tohto inštitútu je podstatné správne určiť okruh trestných činov, ktoré môžu byť inštitútom spolupracujúceho obvineného objasňované. Podľa Trestného poriadku je okruh trestných činov ustanovený taxatívnym výpočtom (trestné činy korupcie, založenie, zosnovanie a podpora teroristickej skupiny, trestné činy terorizmu), ako aj generálnou klauzulou, podľa ktorej môže ísť o akýkoľvek zločin, ktorý spáchala organizovaná alebo zločinecká skupina. V prípade niektorého z týchto trestných činov je vylúčenie použitia tohto inštitútu v prípade organizátora, návodcu alebo objednávateľa trestného činu.

Dôležité sú podmienky

Z hľadiska využitia tohto inštitútu je dôležité ustanovenie podmienok, ktoré zabránia jeho zneužívaniu. Podľa

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie