Denník N

Anita Kardum: Mala som pocit, že som zlyhala, lebo som odišla z vojny, kým iní tam zostali

Anita Kardum. Foto N - Tomáš Benedikovič
Anita Kardum. Foto N – Tomáš Benedikovič

„Niekedy zlo tušíme, ale bojíme sa a snažíme sa ho poprieť. Ale to nefunguje. Zlo pod povrchom proste žije,“ hovorí o skúsenostiach z občianskej vojny v bývalej Juhoslávii Anita Kardum.

Podcasty nájdete na: Apple Google Spotify Podbean RSS

Ste Chorvátka žijúca na Slovensku. Po mame máte slovenské korene, na Slovensko ste sa však nedostali za priaznivých okolností. Ako sa to udialo?

Bolo to v období, keď sa v Chorvátsku začínala vojna (občianska vojna v bývalej Juhoslávii v rokoch 1991 – 1995 – pozn. red.), a keď všetci hovorili, že také niečo sa v 20. storočí nestane. Že to svet nedopustí. Všetci sme žili v tom, že nič zlé sa naozaj neudeje, dokonca aj vtedy, keď už sa v niektorých častiach Chorvátska zlé veci diali.

Moji rodičia v tom čase dostali pracovnú ponuku v zahraničí a z Chorvátska odcestovali. Moju sestru zaviezli na Slovensko a mňa nechali v Šibeniku u známych. Vyvzdorovala som si, aby ma tam nechali kvôli medzinárodnému detskému festivalu, ktorý sa tam vtedy konal už po viac ako tridsiaty raz a na ktorý som veľmi chcela ísť.

Koľko ste mali rokov?

Dvanásť alebo trinásť. Presne neviem, je to niečo, čo som až donedávna absolútne vytlačila z hlavy. Všetko je to o pocitoch a zábleskoch spomienok.

Na čo si najviac pamätáte?

Bola som v podstate „hodená do vody“ a nútená zvládnuť celú situáciu sama. „Preplávať“ to sama, bez rodičov aj sestry. Vyvíjalo sa to tak, že to bolo treba vydržať.

O nejaký čas potom sme sa už všetci spolu ocitli na Slovensku. To som však teraz preskočila dosť náročné obdobie.

Chápem, že sa vám o tom nehovorí ľahko. Mňa však zaujala najmä veta „mysleli sme si, že sa to nemôže stať“. V súčasnosti sa v Európe aj vo svete deje mnoho vecí, o ktorých sme si hovorili, že sa nemôžu stať. Sú to pritom všetko nebezpečné precedensy.

Život ma naučil, že možné je všetko a že stať sa môže hocičo. V dobrom aj v zlom.

Svoj príbeh hovorím z perspektívy trinásťročného dieťaťa. V našej rodine sme sa o tom celom doteraz ešte nevedeli porozprávať. Napriek tomu, že od konca vojny uplynulo už takmer dvadsaťpäť rokov.

Ja sama som

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Podcast Denníka N

Rozhovory

Životy žien

Teraz najčítanejšie