Anita Kardum: Mala som pocit, že som zlyhala, lebo som odišla z vojny, kým iní tam zostali

Ste Chorvátka žijúca na Slovensku. Po mame máte slovenské korene, na Slovensko ste sa však nedostali za priaznivých okolností. Ako sa to udialo?

Bolo to v období, keď sa v Chorvátsku začínala vojna (občianska vojna v bývalej Juhoslávii v rokoch 1991 – 1995 – pozn. red.), a keď všetci hovorili, že také niečo sa v 20. storočí nestane. Že to svet nedopustí. Všetci sme žili v tom, že nič zlé sa naozaj neudeje, dokonca aj vtedy, keď už sa v niektorých častiach Chorvátska zlé veci diali.

Moji rodičia v tom čase dostali pracovnú ponuku v zahraničí a z Chorvátska odcestovali. Moju sestru zaviezli na Slovensko a mňa nechali v Šibeniku u známych. Vyvzdorovala som si, aby ma tam nechali kvôli medzinárodnému detskému festivalu, ktorý sa tam vtedy konal už po viac ako tridsiaty raz a na ktorý som veľmi chcela ísť.

Koľko ste mali rokov?

Dvanásť alebo trinásť. Presne neviem, je to niečo, čo som až donedávna absolútne vytlačila z hlavy. Všetko je to o pocitoch a zábleskoch spomienok.

Na čo si najviac pamätáte?

Bola som v podstate „hodená do vody“ a nútená zvládnuť celú situáciu sama. „Preplávať“ to sama, bez rodičov aj sestry. Vyvíjalo sa to tak, že to bolo treba vydržať.

O nejaký čas potom sme sa už všetci spolu ocitli na Slovensku. To som však teraz preskočila dosť náročné obdobie.

Chápem, že sa vám o tom nehovorí ľahko. Mňa však zaujala najmä veta „mysleli sme si, že sa to nemôže stať“. V súčasnosti sa v Európe aj vo svete deje mnoho vecí, o ktorých sme si hovorili, že sa nemôžu stať. Sú to pritom všetko nebezpečné precedensy.

Život ma naučil, že možné je všetko a že stať sa môže hocičo. V dobrom aj v zlom.

Svoj príbeh hovorím z perspektívy trinásťročného dieťaťa. V našej rodine sme sa o tom celom doteraz ešte nevedeli porozprávať. Napriek tomu, že od konca vojny uplynulo už takmer dvadsaťpäť rokov.

Ja sama som