Bugár straší orbanizáciou menšiny. Tá je však už aj vďaka nemu realitou

Tohtoročné parlamentné voľby budú aj o tom, či dôjde k „orbanizácii“ maďarskej politickej scény na Slovensku, alebo nie, povedal na začiatku januára v rozhovore pre TASR predseda strany Most-Híd Béla Bugár.

Podľa posledných prieskumov by sa do parlamentu nedostala ani jedna maďarská strana, Most a Maďarská komunitná spolupatričnosť súťažia iba v tom, kto z nich je ďalej od päťpercentnej hranice.

Ak by skutočne zostali mimo parlamentu, oveľa ťažšie to bude mať Most. Spolupatričnosť, v podstate kozmeticky upravená SMK, má so životom mimo parlamentu skúsenosti, môže sa opierať o politickú, mediálnu a finančnú podporu Orbánovho režimu, o svoje pozície v miestnych a regionálnych samosprávach a o menšinové inštitúcie a médiá budované a udržované pri živote taktiež najmä z peňazí od Orbána.

Most bol od začiatku stranou zameranou na získavanie pozícií na celoštátnej úrovni a všetko ostatné zanedbával. Bez týchto pozícií nie je skoro ničím, sám zničil aj ideály, s ktorými vstupoval do politiky, a má minimálnu šancu na prežitie.

Nečudo, že Bugár zúfalo siaha po všetkom, čo jeho i jeho stranu udrží v parlamente. Nechce z politiky odísť s biľagom neúspešného politika bez „charakteru“ (ten totiž skutočne rozhoduje, ak teda nejaký je). Ak však sám seba a svoju stranu vykresľuje ako hrádzu orbanizácie maďarskej komunity, znie to podobne dôveryhodne ako tvrdenie o hrádzi proti extrémizmu, ktorým aj on ospravedlňoval vstup Mosta do súčasnej koalície.

Po prvé preto, lebo orbanizácia maďarskej komunity, jej politickej scény a do určitej miery i celého Slovenska nie je nejakou hrozbou budúcnosti, ale niečím, čo už z veľkej časti nastalo. A čo vidno na každom kroku od letného tábora v Gombaseku cez futbalové štadióny a „normalizáciu“ menšinovej kultúry až po mnohé kázne na maďarskojazyčných omšiach. Po druhé preto, lebo Bugár má sám na tejto orbanizácii výrazný podiel.

Keď elity mlčia

Začnime chronologicky tým, že Viktor Orbán sa nestal nedemokratickým a autoritárskym politikom až po návrate k moci v roku 2010. Prvá Orbánova vláda v rokoch 1998 až 2002 i nasledujúcich osem rokov v opozícii predznamenali väčšinu z toho, čo sa dnes Orbánovmu režimu právom vytýka. Bugár stojaci na čele SMK bol väčšinu toho času jeho verným spojencom a pomocníkom. A pravdepodobne by ním zostal i naďalej, ak by sa Orbán (a nie Bugár) nerozhodol inak.

Dalo by sa dokonca povedať, že orbanizácia maďarskej komunity na Slovensku fungovala dávno pred Orbánom. Mnohé z toho, čo dnes vidíme v Maďarsku, charakterizuje v miernejšej verzii život menšiny na Slovensku po väčšinu posledných tridsiatich rokov: od vlády jednej strany kontrolujúcej život komunity cez absenciu významnejších od strany nezávislých menšinových médií či občianskych organizácií až po stranícku kontrolu prerozdeľovania verejných peňazí zo Slovenska a aj z Maďarska.

Bugár počas svojej kariéry šéfa strany (ešte pred SMK bol roky predsedom Maďarského kresťanskodemokratického hnutia) väčšinou takúto „orbanizáciu“ pomerov v rámci komunity podporoval. Jednoducho preto, lebo mu maximálne vyhovovala. Okrem voľného prístupu k verejným financiám znamenala aj to, že aspoň zvnútra komunity chýbala akákoľvek efektívna kontrola moci.

Na čom, žiaľ, mali svoj nezanedbateľný podiel aj menšinoví intelektuáli. Poradkyňa prezidentky Zuzany Čaputovej, výtvarníčka Ilona Németh v rozhovore pre Denník N ako jednu z príčin súčasného stavu Maďarska uvádza zlyhanie intelektuálnych elít: „Kultúrne i politické elity podpísali také druhy kompromisov, ktoré potom prinášali ďalšie a ďalšie kompromisy.“

To isté však ešte dlhšie a dupľom platí pre maďarskú intelektuálnu elitu na Slovensku. Dodnes to až na veľmi málo výnimiek funguje tak, že aj menšinoví intelektuáli, ktorí odvážne kritizujú nedemokratické praktiky na celoslovenskej úrovni alebo v Maďarsku, prechádzajú mlčaním alebo zľahčujú rovnaké javy v rámci vlastnej komunity.

A slovenskej väčšine stále vykresľujú idealizovaný obraz menšiny a jej politickej elity ako neochvejného podporovateľa prodemokratického vývoja na Slovensku. Robia to dokonca aj tí, čo medzi štyrmi očami priznávajú, že si veľmi dobre uvedomujú problémy. Vrátane toho, že by sa obe veľké maďarské strany bez problémov spojili so Smerom a pomohli ho udržať pri moci – ak by za to dostali dobre zaplatené.

To je ďalší dôvod, prečo Bugár ako hrádza orbanizácie nepôsobí práve dôveryhodne. Slovensko sa na celoštátnej úrovni pomerom v Orbanistáne najviac priblížilo za vlád Vladimíra Mečiara a Roberta Fica, vlád HZDS a neskôr Smeru, väčšinou aj v koalícii s SNS. SMK a neskôr Most pod vedením Bugára mali zásluhu na ukončení vlády Mečiara a prvého Fica. Posledná Ficova vláda však – naopak – vznikla a prežíva aj s pomocou Bugára a Mosta.

Most menšinu prenechal orbánovcom

A to, že sa úspešne rozbehnutá orbanizácia Slovenska pod posledným Ficom zadrhla, nie je zásluha Bugára, ale, žiaľ, dvojnásobnej vraždy pred dvomi rokmi a následných protestov.

Nehovoriac o tom, že aj keď boli SMK a Most súčasťou prodemokratických a prozápadných vlád, v rámci komunity sa nič zásadnejšie nezmenilo, kontrolovali ju rovnako efektívne. Dokázali, aby celoslovenský posun k demokracii a k transparentnejším pomerom na ich vlastný privátny „mafiánsky štát“ na juhu krajiny nemal žiadny významnejší vplyv.

To napokon platí aj pre celé obdobie existencie Mosta. Strana sa zamerala na úspech na celoštátnej úrovni a vnútorný život menšiny v podstate prenechala orbánovcom. Ak Bugár väčšinou v tomto čase niečo kritizoval, prekážalo mu iba to, že Most a jeho klientela nedostávajú svoj podiel z peňazí, ktoré Orbán na Slovensko prelieva.

A do tretice je tu nakoniec neuskutočnený projekt spoločnej volebnej strany s SMK, ktorý Bugár presadzoval a ktorý obhajuje ešte aj v rozhovore pre TASR. SMK je hlavným nástrojom orbanizácie maďarskej komunity na Slovensku, spoločná kandidátka s Mostom by na tom nič nezmenila a Bugár to veľmi dobre vie.

Takáto volebná strana s orbánovcami by nebola len vzdaním sa princípov, ktoré Most hlásal, a pristúpením na etnickú politiku, ktorú, naopak, od svojich požaduje Orbán. Bolo by to aj neoficiálne, ale o to úplnejšie prijatie orbanizácie. Pravdepodobne aj výmenou za to, že z nej budú mať Bugár a jeho verní opäť priamy osoh.