Definitívne víťazstvo je naše
Samo Zubo a jeho partia Srdcom doma to Slovákom, ktorí budú počas februárových parlamentných volieb v zahraničí, alebo zahraničným Slovákom, veľmi uľahčili. Ich online aplikácia umožní absolvovať voľby korešpondenčne aj blbým, medzi ktorých sa rátam. Keď je však niečoho veľa, tak je toho príliš. Vo finále som totiž zistil, že už mám neplatný pas i osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky.
Vyrazil som teda s príslušnými papiermi (rodný list, sobášny list a tak podobne) na slovenský konzulát v Prahe. Bol tam riadny cvrkot a za okienkami veľmi milé a profesionálne pracovníčky. Osobne by som sa rád poďakoval najmä Renáte Benovej a pani konzulke. Úplne ma pri nich prešla fóbia z úradov. O inom som však chcel.
Súčasťou žiadosti o aktualizáciu neplatného osvedčenia o občianstve bol aj jednoduchý formulár, pri ktorom som sa takmer rozplakal. Mal som totiž vyplniť mená, roky a miesta narodenia starých rodičov. Tých, ktorí odišli z tohto sveta v plynových komorách osvienčimských a priľahlých krematóriách. Tých, o ktorých naša mamka nikdy nehovorila, pretože syndróm preživších. Tých, ktorých som nielenže nikdy nevidel a nikdy o nich nepočul, ale ani na fotkách sa mi nezachovali.
Podobne to dopadlo, keď sa ma pani Benová opýtala na ich štátnu príslušnosť. Rodina mojej mamky doputovala odkiaľsi z Uhorska do Košíc v časoch, keď sa len pánboh vyznal v tom, čo kam patrí. A v školách, do ktorých som ako decko chodil, fičali iné predmety ako skutočné dejiny. Vlastne aj to moje štátne občianstvo je trochu absurdný príbeh. Miesto narodenia Terezín, marec 1945. A teraz buďte múdri.
Opäť som si však raz potvrdil, že štát pre mňa fakticky znamená
