Denník N

Odpustite, hory, lesy! Katastrofická chvíľka poézie

Ilustrácia - Fedor Pichanič
Ilustrácia – Fedor Pichanič

Navždy sa už bude o dosluhujúcej mrcha vládnej koalícii vedieť, že to bola vláda, ktorá nám vydrancovala lesy.

Autor je vedec, Ústav molekulárnej biológie SAV

Za dlhých zimných večerov zvyknem navštevovať kraje poézie, ktoré sú vskutku pohostinné, veď stačí predsa iba otvoriť knihu a vstúpiť. Túto zimu som po dlhšom čase opäť raz zavítal pod Babiu horu, do jej útulných lesov, ktoré tak úchvatne zachytil Hviezdoslav vo vrcholnom diele slovenskej literatúry s názvom Hájnikova žena:

Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás!

Po prvých veršoch prológu zacítim vôňu ihličia a v srdci mi zavládne tíš. Čítam ďalej:

Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí, zrak jeho urknul, zmámila lož, ohlušila presila…

V tej chvíli sa ma však zmocní nepokoj. Tým slovám totiž tentoraz o kúsok inak rozumiem. Veď presne to som predsa videl, toť celkom nedávno – na výlete pod Prašivou: ohlušujúca presila motorových píl, mrcha traktorov, ťahačov… Pokračujem:

…vy k žitiu privediete zas, vy vzkriesite, vy zotavíte, z jatrivých vyliečite rán…

Strácam akosi pozornosť. Pred očami sa mi vynoria pozostatky stromov, niektoré nízke – okrúhle biele náhrobky, iné zrezané vo výške očí – stĺpy, na ktorých ostali turistické značky. Jasné, kam by ich na rúbanisku namaľovali? A ďalej:

…v opravdu priamom, bratskom cite otvoriac lono dokorán, a srdečnosť kde odveká, kde nikdy nevyspela zrada, bez dotazu, kto on, čo hľadá, na lono to, hľa, v objem sladký ramenom láskyplnej matky pritúliac verne človeka…

Spomeniem si na premočenú áštvorku v euroobale priklincovanú na kmeň ešte stojaceho stromu – Zákaz vstupu! Ťažba dreva! – strasie ma. Najprv ma premkne záchvev hanby. Vzápätí sa ma zmocní strach. V mysli mi vyskočia ostré satelitné snímky z internetu – kde bola ešte pred pár rokmi hlboká zelenosť hôr, svietia teraz holé dná. Tie rúbaniská som videl aj na vlastné oči, ale až teraz, keď čítam tieto verše, ma chytá skutočná úzkosť. Premôžem sa a prejdem na ďalší:

…Len okamih tam pobudnutia: už mŕtvie bôľ, už slabnú putá, zrak čistí sa, tlak voľneje, i oživujú nádeje…

Rozrušený týmito slovami sa pýtam v duchu – kam pôjdeme, keď budeme zasa raz zmorení? Kde pobudneme? Čo nám vyčistí zrak, zníži tlak a oživí nádeje, keď nebude stromov? Báseň pokračuje:

…len jeden pokyn, zášum lesný, len jeden horskej riavy skok: a duša už sa ladí k piesni, tkne sa jej bičík prečudesný — a srdce hupká vozvysok…

Ale moje srdce teraz práve vozvysok nehupká. Naopak. Opantal ho smútok. Ach, drahý Pavol, keby ste len vedeli, čo sme porobili s Vašimi horami. Už sa mi to nechce viac čítať:

…len jedno orla skolotanie, len jeden švihot sokola, prez horu mužné zahvízdanie, na holiach jeden záblesk vatry: a nás už chváce povoľa…

Kdeže povoľa. Zlosť. Definitívne tú knihu zatváram. Nemôžem ďalej. Cítim totiž v srdci iba márnosť, žiaden pokoj, ako to pri čítaní prírodnej lyriky predsa má byť. Za posledných pár rokov sme totiž kvôli ťažbe dreva prišli na Slovensku o desiatky tisíc hektárov lesov. A spolu s nimi prichádzame o všetky vzácne živé tvory, ktoré pre svoj život les potrebujú.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie