Video zverejnené Robertom Ficom, v ktorom navodzuje dojem, že sem Andrej Kiska chce navoziť imigrantov, verne odráža, ako veľká časť Smeru postupne hnedne. Postup premeny je úmerný tomu, ako v strane rastie strach zo straty moci a obava z toho, že by mohli niektorí jej lídri skončiť za mrežami.
Odráža však aj všeobecnejšiu zmenu, ktorú badať nielen v slovenskej politike. Táto zmena súvisí s tým, ako sa prehlbujú deliace čiary v spoločnosti a že čoraz väčším problémom mnohých ľudí sa stáva otázka ich identity a zakotvenia v tomto strašne zložitom svete.
Úspech Donalda Trumpa či Viktora Orbána súvisí s výraznou zmenou v chápaní toho, čo potrebujete na volebnú výhru. V minulosti napríklad v americkej politike platilo, že prezidentom sa stane kandidát, ktorý dokáže lepšie osloviť nerozhodnutých stredových voličov, čo nepatria ku kmeňovým voličom oboch veľkých strán.
Trump je podľa tejto logiky antikandidát, ktorý by vyhrať vôbec nemal. Uspel preto, lebo táto logika už tak úplne neplatí. Nahradila ju iná – podľa nej najdôležitejšie nie je osloviť čo najviac (nových) voličov, ale maximálne mobilizovať vlastných sympatizantov.
Na víťazstvo vo voľbách nemusíte na svoju stranu získať väčšinu – stačí dostať svoju odhodlanú menšinu k urnám v plnom počte. To vám v súčinnosti s často skresľujúcim volebným systémom zaistí moc.
Kým v minulosti bola často výhodou kandidátov či strán neurčitosť a snaha obsiahnuť všetko, aby čo najviac ľudí oslovili a čo najmenej ich od seba odradili, dnes je, naopak, neraz výhodou byť čo najradikálnejší a najkontroverznejší. Mnohých to síce odradí, ale tých, čo by s nimi aj tak súhlasili, to o to efektívnejšie vyburcuje.
Je jedno, že takýto kandidát nemá program, že sa obmedzí na dve-tri donekonečna opakované a až infantilné bojové heslá. Svojim neponúka riešenie, ale v prvom rade spoločnú identitu a pocit spolupatričnosti. Vytvárať z týchto voličov dav nie je vedľajším produktom takejto politiky, ale jej hlavným cieľom – v dave sa predsa mnohí cítia bezpečne a doma.
Ficove videá majú viacero cieľov vrátane toho, že chce zastaviť odlev svojich voličov najmä smerom ku kotlebovcom. Chce, samozrejme, zároveň znechutiť potenciálnych voličov opozičných strán a dosiahnuť, aby oni, naopak, voliť nešli – iba tak sa z jeho menšiny v spoločnosti môže stať relatívna väčšina či aspoň najsilnejšia strana podľa odovzdaných hlasov.
Ficovým hlavným cieľom však je vytvoriť z časti voličov dostatočne motivovaný, zaslepený a súdržný dav, ktorý by vo voľbách zo Smeru opäť urobil najsilnejšiu stranu a ktorý by ho zachránil.
Zdanlivo kontraproduktívne video, ktoré by za iných okolností Fica skôr poškodilo, tomuto účelu perfektne vyhovuje. Kontraproduktívne by bolo iba vtedy, ak by nakoniec Ficových odporcov mobilizovalo vo väčšej miere ako jeho verných.
Paradoxne to na prvý pohľad vyzerá, ako keby sa politika vracala k tradičným ideovým „neschránkovým“ stranám, ktoré boli pevne zakotvené v spoločnosti a s ktorými sa voliči dlhodobo identifikovali.
Je to však omyl – pri novej populisticko-identitárskej politike nejde v prvom rade o dlhodobú spolupatričnosť, ale o relatívnu väčšinu ku každým voľbám zvlášť. Nejde o tradičnú komunitu, aj keď sa jej reprezentanti tradíciami oháňajú neustále, ale o účelové krátkodobé volebné tábory, ktoré majú politika dostať iba k moci a ďalej ho príliš nezaujímajú.
Oslávte s nami 17. november kvalitným čítaním z knižnej edície Denníka N. Len dnes kniha 1989. Pád sovietskeho impéria s 20 % zľavou na obchod.dennikn.sk
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
Peter Morvay


































