Denník N

Maťo Ďurinda: Nové veci Rolling Stones sú slabé, nové veci Tublatanky silné

Maťo Ďurinda. Foto N - Vladimír Šimíček
Maťo Ďurinda. Foto N – Vladimír Šimíček

Ľutujem, že sme hrali pre SNS, hnevali sa na mňa aj manželka a brat, tvrdí spevák.

Roky bojujete za kvóty pre slovenskú hudbu v médiách. Náš denník o nich robil verejnú diskusiu, vy ste účasť odmietli. Báli ste sa prísť obhájiť svoje stanovisko?

Vôbec som sa nebál. Nešiel som tam, lebo som to už považoval za zbytočné. To by som potom mohol chodiť po viacerých diskusných fórach, na ktoré som bol pozvaný, radšej sa však budem venovať svojej rodine.

Našu robotu s Iniciatívou za slovenskú hudbu sme spravili. Ako muzikanti sme iniciovali príslušný zákon, viac už nič neovplyvníme. Teraz je na politikoch, či ho aj schvália.

Na problém sme dlhodobo upozorňovali vládu aj občanov, pričom sme argumentovali relevantnými prieskumami. Máme k dispozícii dva od agentúry Focus a jeden od Medianu.

Všetky prieskumy o hranosti slovenskej hudby v rádiách pre nás priniesli pozitívne výsledky.

Sú kvóty cestou?

Na Slovensku nie je dostatočná sebareflexia, preto pomôžu len kvóty. Žiaľ, iná cesta nie je. Som presvedčený, že naša hudobná scéna má byť hraná v rádiách.

Napríklad tesne po roku 2000 sa v súkromných rádiách štandardne hrali možno tri či štyri percentá domácej tvorby. To je veľmi málo. Teraz je to síce viac, ale nových skladieb je ako šafranu.

Ani vy sám neveríte, že by sa po tom všetkom rádiá hrnuli hrať Tublatanku.

Je mi to jasné, šiel som však do toho s vedomím, že moje pesničky utrpia, lebo rádiá sa mi pomstia. Ten chorý princíp diskriminácie slovenskej hudby ma však nepustí. Prečo by sme to vo vlastnej krajine mali tolerovať?

Veď si konečne priznajme, že Slovensko je krajinou, v ktorej sa hrá najmenej domácej produkcie na svete. Štát, kde sa jej hrá menej, naozaj nepoznám, hoci sa problémom zaoberám roky.

MAŤO ĎURINDA sa narodil v roku 1961, vyštudoval Farmaceutickú fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave. Je spevákom a gitaristom skupiny Tublatanka, s ktorou vydal množstvo úspešných albumov, na konte má desiatky hitov. Posledné roky sa angažoval za zavedenie kvót na slovenskú hudbu v rádiách. Je ženatý, má dve deti, žije v Bratislave.

Rádiá sú súkromné firmy. Prečo by ste im mali diktovať, čo budú hrať?

Nikto im nebude nič diktovať, ale ich podnikanie je licencované. Licenciu dostávajú do prenájmu od štátu, takže ten má jasné právo stanoviť si podmienky.

Prečo ste nežiadali radšej liberalizáciu trhu, aby jeden vysielateľ mohol mať viac staníc? Tak by jedna firma mohla mať svoje hlavné rádio a popri ňom iks ďalších formátov vrátane čisto slovenských.

My sme sa inšpirovali tým, čo funguje v iných demokratických krajinách sveta, kde už sú kvóty zabehnuté. Nie je ich pritom málo.

Francúzsko má kvóty nastavené na 40 percent. Je niekde problém? Tamojšie stanice dokonca hrajú v priemere až 70 percent domácej tvorby. Čo to znamená? Že to robia dobrovoľne.

Ten priemer skresľuje, že jeden vysielateľ môže mať viac staníc, a teda aj také, ktoré 24 hodín vysielajú povedzme len domáce šansóny.

Francúzsko má svoju kultúrnu identitu. Čo sme my, preboha?  Anglicky hovoriaca krajina, že tu počujem z rádia tak málo slovenčiny? Veď to nie je normálne.

Maťo Ďurinda. Foto N - Vladimír Šimíček
Maťo Ďurinda. Foto N – Vladimír Šimíček

Ak chcete byť dôsledný, kvóty by ste mali žiadať aj inde. Kde to skončí? Pri 25 percentách slovenských komédií, kriminálok či seriálov v televíziách, 25 percentách obrazov našich výtvarníkov na každej vernisáži a rovnakom percente domácich filmov v kinách? A nemali by ste mať na sebe aspoň 20 percent oblečenia vyrobeného na Slovensku?

Rozumiem, kam smerujete, ide mi však o vec, kde štát udeľuje licenciu rádiám. V  minulosti sa správal pri ich udeľovaní mimoriadne benevolentne, keď v licenciách nestanovil podmienky hrania domácej produkcie. Už som povedal, že rádiám chýba sebareflexia.

Čo také im bráni, aby vyhľadávali a hrali to dobré z našej tvorby, aby podporovali našich ľudí? Veď idú proti tomu, že občania chcú viac slovensky spievanej hudby, čo jasne potvrdzujú prieskumy.

Rádiá chcú zarobiť. Šli by proti sebe, ak by vysielali, čo ľudia odmietajú. Nie je to tak, že ľudia prosto nechcú počúvať domáce veci?

Všade v prieskumoch nám vyšlo, že ľudia slovenskú muziku v rádiách chcú.

Najväčším prieskumom je reálna počúvanosť rádií. Tiež sa čudujem, čo za nezmysly ľudia počúvajú, ale je to ich vkus.

Prieskumná agentúra v marci 2015 jasne položila ľuďom otázku, koľko slovenských pesničiek z desiatich odvysielaných by chceli počuť v rádiách.

Odpoveď nadpolovičnej  väčšiny, konkrétne 56 percent znela, že päť, čo predstavuje 50 percent. Toľko ani nežiadame.

Prečo potom ľudia dlhodobo najviac počúvajú rádio Expres a čisto slovenské rádio Hey zakapalo na nezáujem?

Lebo o rádio Hey sa nik nestaral, nebolo tam spravodajstvo, šport, zábava ani denné hovorené slovo, ktoré by vysielanie oživilo. Playlist sa stále dokola opakoval.

K Expresu – poslucháč bude vždy chcieť len to, čo do neho rádiá natlačia svojimi rotáciami. Expres má všetko, čo ku kvalitnému súkromnému rádiu patrí.

Vravíte, že slovenskí umelci sú bez šance preraziť v rádiách. Tri skladby Adama Ďuricu hrajú azda všetci v rotáciách, z ktorých človeka bolí hlava.

Súhlasím, že už je ho moc, ale natlačili ho tam, a tak mu držím palce. Nezabúdajte však, že kým sa mu to podarilo, musel sa 10 rokov snažiť. A azda už aj dávnejšie mal nejaké dobré piesne, ktoré rádiá pokojne mohli hrať.

Nechcem pritom, aby otravovali ľudí tým, že budú hrať stále to isté. Viete, koľko dobrých domácich pesničiek sa do nich nikdy nedostalo?

Tušíte, koľkí z tých, čo sú dnes hraní, museli neraz aj protekciami a tlačenkami bojovať, aby sa presadili? Koľkokrát ich nechutne a bez vysvetlenia odmietli?

Konkrétne?

Príkladom je aj skladba Dážď od Petra Cmorika. Pamätám si, ako mi producent Juraj Kupec vravel, že už nevládze.

Pieseň mu vracali, rádiá sa vyhovárali jedno na druhé, že ak pieseň budú hrať iní, tak ju zahrajú aj ony. Pritom tá pieseň má jasnú kvalitu.

Nejde skôr o vaše tantiémy?

Tu predsa vôbec nejde o Tublatanku, hoci by bolo príjemné počuť, ako v rádiách rotujú nejakú našu novú vec.

My však už pokojne do konca života vyžijeme bez rádií, zarábame predsa najmä vďaka koncertom. Rozumiem dokonca aj tomu, že ako rocková kapela väčšine rádií nepasujeme do formátu. Ide tu však o slovenskú hudbu všeobecne a o princíp.

Jožo Ráž sa angažoval tiež len z princípu, sám to nepotrebuje, veď Elán je dlhodobo najhranejšia kapela v slovenskom éteri. Aj on si však uvedomuje, že slovenská hudba je doma diskriminovaná.

Prečo neveríte vysvetleniu rádií, že isté skladby neprešli call-outmi?

Lebo tie call-outy nikdy nikomu z hudobníkov ani z vydavateľstiev neukázali.  Nik neprišiel a nepredložil dôkazy, že aha, tu je call-out robený na vzorke istého počtu ľudí, a tieto konkrétne slovenské pesničky nik nechcel.

Ešte raz – prečo by rádiá hrali niečo, čo ľudia nechcú počúvať? Šli by proti vlastným ziskom.

Ako si ľudia našli Rihannu, ktorá znie z rádií azda desaťkrát denne? Tým, že ju vzali, natlačili do éteru, až ju ľudia zrazu chceli.

Ako sa ľudia dostali k Ďuricovi? Tak, že o tom rozhodli rádiá, a nie ľudia. Hity z jeho pesničiek urobili vysokými rotáciami.

Podľa vás to funguje tak, že ak budú rádiá opakovane hrať Longital, jeho pesničky sa stanú hitmi?

Môže sa to stať, ak Longital bude hrať rádio s formátom, ktorý zodpovedá takej tvorbe.

Také rádiá tu nie sú. Vznikli by, ak by jeden vysielateľ mohol mať viac staníc, o to ste však nebojovali.

Sú tu také, napríklad Rádio FM.

Dá sa kvótami zabezpečiť, aby z rádií znelo viac naozaj kvalitnej hudby? Aby to nebol stále len Desmod a No Name s Gladiatorom?

Ak by sa v nich stále objavovalo z našej scény len to, čo tam už je, a ešte sa zvýšili ich rotácie, ako hovoria niektorí riaditelia rádií, bolo by to kontraproduktívne. Išli by sami proti sebe.

Dlhodobo tu predsa každý mesiac vychádza niekoľko nových pesničiek. Viete, koľko kvalitných CD albumov a piesní na nich vzniklo len po roku 1990? Koľké úplne zapadli? Kde sú? Kde sa stratili?

Najskôr tvrdíte, že slovenská scéna nehraním v rádiách umiera, teraz hovoríte, že vzniká množstvo nových kvalitných CD. Nie je to dôkaz životaschopnosti našej scény?

Lenže slovenská hudba sa v médiách vyše 20 rokov zabíja. Pre hudbu sú potrebné aj rádiá. Kam sa stratilo to množstvo albumov, spevákov, hudobníkov, textárov, producentov, ktorí tu boli?

Na mnohých CD sú minimálne dve až štyri dobré skladby, ktoré by pokojne obstáli v rádiách. Kam sme sa dostali, že všetky chcú hrať len hity, ale žiadnemu neumožnia prirodzene vzniknúť?

Ako milovník slovenskej hudby na rádiá nie som odkázaný, počúvam ju pritom bežne. Existuje Spotify, internetové rádiá, dnes nik nie je odkázaný počúvať, čo mu vyberú iní. Vaša iniciatíva mala zmysel možno v 90. rokoch, nie dnes.

Rozhodne nemeškáme a nesúhlasím, že sme to mali riešiť v 90. rokoch. Tieto vaše argumenty sú presne to choré myslenie, na ktoré sa rádiá vyhovárajú. Ak vraj Slováci chcú našu hudbu, môžu si ju nájsť na internete.

Prečo by sa však mali slovenské pesničky vyhadzovať zo slovenských rádií na internet? Naopak, nech si ľudia na internete hľadajú zahraničnú hudbu, ktorá im chýba v rádiách.

Fakt nepoznám jedinú krajinu na svete, ktorá by voči vlastným umelcom bola až taká nevďačná. Keď aj vznikli dobré pesničky, v rádiách nikdy nebola dobrá vôľa sa nimi zaoberať a automaticky ich rotovať.

Rozumiem myšlienke, ale nie prostriedkom. Alebo inak – ak chcem počúvať Tublatanku, zapnem si ju sám a nepotrebujem na to rádio, ktoré hrá hlúposti pomedzi reklamy.

Nik dnes síce nie je odkázaný len na rádiá, ale je prirodzené, aby sa v nich domáce pesničky hrávali.

Okrem toho platí, že rádiá sa stále počúvajú všade – v bankách, v kaviarňach, reštauráciách, autách, obchodných centrách, na kúpaliskách. Sám ste povedali, že všade hrajú Ďuricu a lezú vám s tým na nervy.

Smogu vonku sa vyhnúť nedá, zvyšok viem ľahko ovplyvniť.

To ste vy, ale ja hovorím o situácii všeobecne, neriešim problém jednotlivca. Ak slovenské verejnoprávne a komerčné rádiá nehrajú slovenskú hudbu, stráca sa tým hudobná a kultúrna identita krajiny, a tiež identita štátu ako taká.

Toto tam vážne napíšte, lebo za takú krajinu sa môžem len hanbiť.

Ktorí umelci patria do rádií, ale nie sú v nich?

Nebudem nikoho menovať, a už vôbec nie konkrétne určovať. Rádiám predsa nik diktovať nebude, nech si vyberajú samy, majú z čoho. Čudovali by ste sa, o koľkých kvalitných slovenských veciach ani netušíte, lebo ste ich nikdy nepočuli.

Ak teda parlament schváli kvóty, nič zlé sa nestane, 20 a neskôr 25 percent slovenskej produkcie rádiá pohodlne prežijú a ľuďom sa to bude páčiť.

Len tá Rihanna, ktorú rotovali desaťkrát denne, pôjde deväťkrát. Stále tam bude 75 percent zahraničnej hudby, čo fakt musí bohato stačiť.

Tvrdenie, že potom budú všetky rádiá hrať ešte častejšie to, čo už hrajú, je výhovorka. Môžu načrieť do množstva kvalitných vecí zo súčasnosti aj minulosti.

Spomínali ste, že pre toto sa za našu krajinu hanbíte. Pred kým?

Keď za mnou prišli okolo roku 2003 či 2004 známi z Austrálie a Ameriky, pýtali sa ma, či tu vôbec máme vlastnú hudbu, lebo z našich rádií stále počuli len ich domáce veci.

Hanbil som sa, keď som musel vysvetľovať, že svoju hudbu síce máme, ale rádiá ju nechcú púšťať. Vážne nepoznám jedinú krajinu na svete, ktorá by sa k svojej vlastnej produkcii správala tak macošsky.

Mnohých fanúšikov Tublatanky prekvapilo, keď ste kedysi hrali pre Mečiara, ktorý stelesňoval to najhoršie, čo tu po revolúcii bolo. Neskôr ste hrali pre Ficov Smer, vyvrcholilo to kampaňou za SNS. Potrebovali ste to?

S prvou polovicou 90. rokov sem dorazil silný úpadok kultúry vrátane koncertov. Živá hudba sa vytratila, obklopoval nás dancefloor, nechodilo sa na koncerty, ale na diskotéky, prázdne ostali aj divadlá. Ľudia nemali peniaze ani chuť.

Všetci si radšej kupovali značkové tepláky a tenisky, klubová scéna ani festivaly tu tiež ešte ani zďaleka nefungovali, a tak sme v tom období celkom logicky prijali ponuku na koncerty aj pre HZDS.

Pre peniaze?

V tom čase sme nemali veľké príjmy z hrania. Nebolo to ako predtým, že na vypredanie koncertov nám stačili dva transparenty a pár plagátov v Bratislave.

Zrazu bolo potrebných veľa drahých bilbordov, a aj preto sa nám zdalo prirodzené, že vezmeme, čo nám ponúkajú. Chceli sme normálne žiť a pracovať, brali sme to ako zárobok.

Stálo to za to?

Ani nie, často si aj vyčítam, že sme tie akcie fakt nemuseli hrať. Prežili by sme totiž tak či tak.

Pre Smer som zase hral, lebo ani po roku 2000 to tu nebolo s príležitosťami až také ružové. Vôbec to pritom nebolo nejako dobre zaplatené. Pripomínam tiež, že Smeru nehrala Tublatanka, ale len ja sám so španielskou gitarou.

Ako dnes s odstupom času vnímate angažovanie sa v kampani SNS? Šli by ste do toho znovu?

Ľutujem, že sme sa na to dali, lebo SNS nebola tá správna strana, ktorú by som mal vtedy podporovať. Moja manželka aj môj brat sa na mňa hnevali. Nikdy som sa nestotožnil ani s jej vtedajším lídrom Jánom Slotom.

Kampaň som však vtedy prijal, lebo žiadna politická strana sa dovtedy nezaoberala tým, že tu dlhodobo odchádza slovenská kultúrna identita.

Manažérovi Marekovi Massayovi, ktorý mal v SNS na starosti voľby, som pritom spoluprácu najskôr odmietol, ale keď tvrdil, že strana sa bude venovať podielu slovenskej muziky v médiách, povedal som si, že do toho idem.

Vedeli ste, že ten manažér mal na Facebooku rasistické statusy?

Nevedel som o nich, vtedy som ho stretol prvýkrát. Zdalo sa mi zaujímavé, že tu niekto po 20 rokoch prejavil záujem pomôcť domácej hudbe. Bral som to tak, že konečne.

Verili ste SNS, ktorej vládnutie vždy sprevádzali zlodejiny a hanba?

Viem o jej kauzách, aj o tom, že tá strana robila veľmi negatívne veci. Dovtedy sa však nik nezaoberal tým, ako tu nefunguje domáca muzika, každý sa venoval maximálne tak slovenským športovcom, nikdy nie hudobníkom.

Žasnem pritom, že nikomu z politikov, keď si zapol rádio, tu roky ani netrklo, kam sa vytratila slovenská kultúra. Veď tu desiatky rokov prirodzene bola a dokázateľne tu existovali aj dobré kapely a pesničky.

Každý na to však kašľal, či už šlo o vlády HZDS, SDKÚ, Smeru, či bolo vo vláde KDH, SDĽ, SMK, alebo, keď už sme pri tom, aj SNS. Tá dokonca vládla dvakrát.

Nebol ten sľub SNS komický? Veď tesne predtým sedela v koalícii a nič s tou témou nerobila.

Áno, ale lanárili ma na to, že sa vedenie SNS vymení, prídu mladí ľudia a predseda Ján Slota odíde. Mojou podmienkou bolo, aby sa riešila hudba.

S tým, že ak bude mať SNS možnosť, presadí, aby slovenský éter poskytol 30-percentný priestor domácej hudbe. Chcel som teda len to, čo je prirodzené pre každú normálnu krajinu.

Pripravila vás spolupráca s SNS o nejakých kamarátov? Paľovi Haberovi po tom, čo v 90. rokoch hral pre Rezeša, sa to podľa niektorých muzikantov stalo.

Nemal som z toho dobrý pocit, lebo aj dlhoroční fanúšikovia nám písali, že sme to nemali spraviť. Vyčítal som si to, lebo sú na také veci citliví.

Za peniaze od strany ste sľúbili nakúpiť veci do detských domovov. Ako to dopadlo?

Zatelefonoval som do niekoľkých detských domovov, všade mi však povedali, že všetko majú a nič nepotrebujú. Myslel som si, že budeme zlatí, ak im tam prinesieme videá, nábytok, televízory, ale nechceli. Nič z toho teda nebolo.

Ako mladík ste sa za socializmu na „žiguláku“ vybrali do Londýna kúpiť si lepšiu aparatúru. Pustili vás bez problémov?

To auto mi požičal otec, neskôr som ho od neho aj kúpil. Cestovali sme s kamarátom, ktorý mal rád blues rock, mňa zase ťahal rock.

Devízový prísľub som dostal až na piaty pokus, vybaviť som si ho skúšal od pätnástich. Nakoniec mi pomohla mama, zo speváckeho zboru totiž poznala paniu, ktorá pracovala v banke.

Veľmi som totiž túžil vidieť anglické tehlové domy, poschodové autobusy, autá ako Rolls-Royce, prejsť sa po Abbey Road, kde nahrávali Beatles, teda veci, ktoré som poznal len z časopisov. A, samozrejme, popritom som chcel nasávať tamojšiu hudbu.

Londýn nesklamal?

Práveže skôr áno. Žiadny blues rock ani hard rock sme tam už v  80. rokoch príliš nezachytili, Londýn dýchal skôr náznakmi tanečnej scény.

Už vtedy to však bolo kozmopolitné mesto, všade sme stretávali Indov, Afričanov a Arabov s turbanmi na hlavách, niektorí šoférovali svoje Rolls-Royce. Šokovalo nás to, lebo doma sme nič také nevideli.

Nemali ste po návrate depresiu?

Nie, lebo zrazu som si uvedomil, ako sa doma cítim príjemne a bezpečne. V Londýne sme všade chodili pešo a zatúlali sme sa aj do všelijakých štvrtí s množstvom prisťahovalcov. Cítil som sa tam dosť cudzo a nebezpečne.

Prečo?

Neviem, všetko bolo iné. Zrazu som videl ľudí sedieť na ulici, jesť rukami, hrala tam vtedy pre mňa zvláštna arabská aj africká hudba, jednoducho to pre nás bol neznámy svet.

Malo to taký efekt, že som si začal viac vážiť domov a, naopak, trochu som prestal chápať našich emigrantov, ktorí túžili ísť do takého sveta.

Akého?

Londýn sa mi zdal škaredší, ako som si ho predstavoval, a aj špinavší ako Bratislava, navyše sme tam nikde nevideli milé a pekné baby. U nás ich vidíte, nech sa pohnete kamkoľvek.

Ak k tomu prirátam, že Londýn vôbec nedýchal rockom, bol pre mňa istým sklamaním. Napriek tomu mám toto mesto veľmi rád, obdivujem ho a často sa doň vraciam.

Za socializmu emigrovala aj vaša vtedajšia priateľka.

Volala sa Zuzana, ale nakoniec si to rozmyslela, a tak som šiel po ňu. Využil som na to svoj krvopotne získaný druhý devízový prísľub a doložku k vycestovaniu.

Čakala na mňa v azylovom tábore pre emigrantov z východného bloku v Traiskirchene pri Viedni. Kým sa vybavili papiere, strávil som tam s rôznymi ľuďmi dva či tri dni. Tak som mal možnosť pochopiť, o čo im v skutočnosti ide.

Konkrétne?

Keď som s nimi sedel, nemal som dobrý pocit. Väčšina pochádzala z Česka a bavili sa len o tom, čo si kúpia za podporu, napríklad staré auto, rifle či veľa piva.

Videl som, že to nie sú emigranti z politických, ale ekonomických dôvodov. Doma sa hovorilo, ako sme utláčaní, tam som si však uvedomil, že títo emigranti myslia skôr na ekonomiku a na to, čo dostanú za šilingy, marky či doláre vo forme dávok.

Doslova sa tam slovne pretláčali, či bude na podpore lepšie v Rakúsku, Nemecku alebo v Amerike. Celé sa mi to zdalo dosť uslintané, preto som stratil ilúzie o emigrantoch.

Faktom je, že mnohí neutekali pre sociálne dávky, ale z vážnych dôvodov, pričom riskovali životy.

Samozrejme, bolo aj veľmi veľa takých, čo riskovali, ich rodiny boli režimom perzekvované, dokonca prišli o život na hraniciach.

Ich osudov mi je naozaj ľúto, existovali však aj emigranti, ktorých som tam zažil ja.

Váš postoj teraz asi mnohých prekvapí, keďže už od 80. rokov vás vnímali ako protikomunisticky naladeného.

Som z antikomunistickej rodiny. V strane nebol nik z rodiny – ani mama, ani otec, ktorý bol docentom na farmaceutickej fakulte, ani nik iný.

Dokonca ani strýko, hoci robil na veľvyslanectve v Belehrade. Nik tiež nemal nič spoločné s ŠtB.

Na webe vám však neprajníci vyčítajú, že zápis vo zväzkoch ŠtB máte vy osobne pod krycím menom Tuba.

Som tam však vedený ako preverovaná osoba, čo je presný opak spolupracovníka, a dôverník, rozhodne nie ako agent.

Ten zápis navyše vznikol bez môjho vedomia, poza môj chrbát. Bol som pritom riadne prekvapený, že ho tam mám.

Kedy ste sa to dozvedeli?

Až koncom 90. rokov a bol som z toho vážne smutný, lebo nielenže som im nikdy nič v živote nepodpísal, ale ani som nikdy nemusel odpovedať na otázku, či budem spolupracovať.

Problém je, že takej hlúposti potom automaticky verí veľa ľudí, ktorí si poriadne nepozrú, že som tam spomenutý ako preverovaná osoba a nie spolupracovník.

Ako si ten zápis vysvetľujete?

Tak, že si ma zapísali, keď ma vypočúvali pre hranie na festivale Čertovo kolo na Pasienkoch, kde prvýkrát koncertne zazneli pesničky ako Skúsime to cez vesmír, Pravda víťazí a ďalšie.

Pomedzi ne som mal nejaké náznaky vyjadrenia proti režimu, pričom nik z nás netušil, že na akcii sú aj príslušníci ŠtB.

Skončilo sa to tak, že ma predvolali na Februárku (sídlo ŠtB, pozn. autora), kde som musel odpovedať na otázky, či ešte budeme pokračovať vo vystúpeniach, ktoré nie sú v súlade s našimi socialistickými mravmi.

Príslušníkov zaujímalo aj to, čo v jednej našej pesničke znamená verš o tom, že „zrušíme vojakov“.

To bol verš zo skladby Skúsime to cez vesmír, ktorý ste na albume zmenili na „tam kde niet vojakov“.

Nezmenili sme ho však kvôli eštebákom, ale pre cenzorov, ktorí kontrolovali texty na platňu. Eštebákov zaujímalo skôr to, čo si predstavujem pod tým, že pravda zvíťazí.

Šialené bolo, keď mi začali vyčítať pesničku Žeravé znamenie osudu, kde sa spieva, že „som dieťa plameňov, cestu vám osvetlím“.

Pochopili to ako narážku na Palacha, ktorý sa na protest proti komunistickému režimu upálil v Prahe, hoci nám to ani nenapadlo. V skutočnosti som textára Martina Sarvaša inšpiroval knihou Dúchanie do pahrieb.

Skladba Žeravé znamenie osudu sa stala hitom vďaka relácii Triangel. Je pravda, že potom bola z politických dôvodov stiahnutá?

Áno, po prvej výhre nás stiahli a na prvé miesto dali Vidiek, ktorý síce nevyhral, ale bol dobrý a najmä ideologicky neškodný. Tak nám to neskôr povedal dramaturg Juhanesovič.

Ako sa skončilo vypočúvanie na Februárke?

ŠtB si ma predvolala ešte raz a nakoniec o tom na vysokú školu poslala zápis. V dôsledku toho nám fakulta vzala skúšobňu, ktorú nám poskytol SZM. Občas sme sa za to odmenili škole tým, že sme zahrali učiteľom pri rôznych sviatkoch.

Nechcem sa však sťažovať, lebo sme neboli žiadni disidenti. Keď pozerám rôzne dokumenty, najmä české, nestíham sa čudovať, koľkí ľudia zrazu dôležito tvrdia, ako k nim patrili.

Aj Petr Janda z Olympicu mi vravel, že len žasne, kto všetko sa po revolúcii hrá na disidenta.

A má pravdu. Niektoré české diskusné kluby mi až smrdia. Nerozumiem, ako sa zrazu toľkí muzikanti dokážu sťažovať na komoušov za to, že vraj nemohli robiť muziku, písať texty, vydávať albumy, koncertovať a podobne.

Mohli?

Kto robil albumy na úrovni, tomu ich predsa vydali, a aj texty sa u cenzorov dali obabrať tým, že sa do nich vložili synonymá.

Čo je pravdy na tom, že ste ako úplný mladík robili konkurz do skupiny Senzus, ale neuspeli ste? Vraj vás tam chceli, lebo ste mali solídnu gitaru aj kombo.

To bolo inak, nešlo o Senzus, ale o kapelu jeho dnešného klávesáka Igora Feketeho. Zakladal zábavovú skupinu s prevzatým repertoárom a ja som bol na jednej skúške, kam ma zavolal.

Faktom je, že vtedy som už mal naozaj dobrú aparatúru a gitaru Fender Stratocaster. Lenže zapol som si tam buster, kým Igor chcel, aby som ho vypol a hral funky, gitara mala podľa neho v pesničkách len trochu ševeliť.

Pre mňa to bolo nepredstaviteľné, tak sme sa rozišli. Neľutujem však, že som si nezarábal peniaze hraním po zábavách.

Viac vám vynášalo kšeftovanie s plagátmi a platňami.

Cez leto koncom 70. a začiatkom 80. rokov som chodil za strýkom do Belehradu, kde som si mohol nakupovať rockové platne, ktoré sa u nás nedali zohnať.

Tie najlepšie som si kúpil po dva kusy, lebo tu sa dali dobre predať na burze. Tak som si zarábal na prvú gitaru.

Neoficiálnym predajom plagátov ste si privyrábali aj na koncertoch Tublatanky.

Keď už bola naša kapela žiadaná, uvedomil som si, že tu nie sú žiadne časopisy, ktoré by zverejňovali veľké plagáty ako na Západe. Kamarát nám ich preto vytlačil a koncom 80. rokov sme ich začali predávať na koncertoch.

Trvalo to necelý rok a potom som ich stiahol z predaja, lebo za socializmu sa nedalo súkromne podnikať. Radšej s tým prestať mi odporučil aj otec, lebo vraj do problémov privediem nielen kapelu, ale aj toho kamaráta, čo mi ich vytlačil.

Medzi prvým a druhým albumom Tublatanky ste šli na povinnú vojenskú službu. Nechceli ste prísť o dlhé vlasy, a tak ste si obviazali hlavu a v kasárňach tvrdili, že vám na hlavu počas koncertu spadol reflektor. Nakoniec vás odhalili.

Prišli na to, lebo kamarát, ktorý odo mňa vzal úplatok pre veliteľa, ma podrazil. Tvrdil, že pozná veliteľa na odvodovej komisii, ktorý ma za tie peniaze do 10 dní dostane domov.

Zrazu som bol na vojne desiaty deň, nik po mňa nechodil, hlava pod obväzmi ma svrbela a škrabal som si ju ihlicami, až prišiel pokyn, že Ďurinda má ísť na ošetrovňu na preväz.

Keď mi dali dole obväz a zbadali dlhé vlasy prefarbené na blond, rovno ma poslali na tri dni do basy, kde som za trest musel skoro ráno škrabať zemiaky.

Z prvého albumu sa predalo 150-tisíc kusov, z tretieho až 300-tisíc. Je pravda, že Jožo Ráž vás vtedy varoval, aby ste na platňu nedávali toľko hitov? Že zvyšok treba vyplniť vatou, aby ste si šetrili materiál na ďalší album?

Je to pravda, Jožo prišiel do štúdia práve vtedy, keď sme mixovali skladbu Láska, drž ma nad hladinou.

Keď to počul, vravel, že to bude hit. Nahrávali sme práve skladby ako Žeravé znamenie osudu, Pravda víťazí či Môj starý dobrý kabát, nakoniec nám preto odporučil, aby sme toľko dobrých vecí naraz nedávali, lebo zbytočne plytváme.

Zábavné pritom je, že sám to robil opačne. Keď dnes svojim deťom púšťam staré veci od Elánu, musím uznať, že sú plné perfektných piesní. Teraz ich oceňujem oveľa viac, kým vtedy sme tú kapelu brali ako popových „komerčákov“.

Odrazil sa tristotisícový predaj platne Žeravé znamenie osudu na honorároch?

V okienku v Opuse som vtedy fyzicky dostal asi 250-tisíc korún. Na koniec 80. rokov to bolo slušné. Mal som najviac z kapely, lebo som nahral spev, vokály, sprievodnú aj sólovú gitaru, klavír aj hammond organ a zložil všetky pesničky.

Koľko ste vtedy dostávali za koncerty?

Ako kapelník a spevák som v čase, keď Tublatanka vypredávala všetky amfiteátre v Československu s kapacitou 8- až 10-tisíc ľudí, mal za jeden koncert 320 korún, zvyšní dvaja členovia kapely po 180 korún.

Boli ste mladí, úspešní, v amfiteátri v Bratislave v septembri 1989, kde z koncertu vznikol aj videozáznam, bolo vraj až 15-tisíc ľudí. Nepreplo vám z toho?

Nie. Väčšine kapiel prepína, nám však nikdy nepreplo. Ani na chvíľu. Nikomu z nás. Ostali sme pri zemi, ďalej sme chodili medzi bežných ľudí na pivo. Ak mal niekto záujem, každému som sa vždy podpísal, dnes dokonca obdivujem, koľko som mal trpezlivosti, že som sa s každým, kto chcel, porozprával.

Nikdy sme neodmietali ani žiadne drinky. Kamkoľvek sme prišli, tam nám ich fanúšikovia kupovali, bežne nás na stole čakalo aj desať vodiek či becheroviek. Zo slušnosti sme ich, samozrejme, vypili.

V čase najväčšej slávy ste urobili štvrtý album Nebo, peklo, raj, ktorý vyšiel v českom Supraphone. Vraj ste naň zámerne zložili náročnejšie kompozície, lebo sa vás dotklo, keď kritici tvrdili, že neviete poriadne hrať. Aby toho nebolo málo, platňa sa kvôli zlej distribúcii dlho nedala zohnať.

Vtedy sme veľa hrávali v Česku, ale naše albumy z Opusu sa tam nedali zohnať, lebo boli stále vypredané. Supraphon však bol natlačený všade, predával aj na Slovensku, mal zavedenú distribúciu, tak sme prijali jeho ponuku.

Lenže smola, prišli prvé porevolučné otrasy, vydavateľstvo sa rozpadalo a na Slovensko sa platňa takmer nedostala. Do toho aj fanúšikovia tvrdili, že album nie je dobrý, lebo to nie je typická Tublatanka, čo ma dosť mrzelo. Faktom je, že tak som to vtedy cítil a náročnejšie inštrumentálne pasáže k tomu patrili.

Dovtedy ste v rozhovoroch tvrdili, že dobrá pesnička je taká, čo sa dá ľahko zahrať pri ohni na gitare. Zrazu ste mali album, ktorý taký z veľkej časti nebol.

To je pravda, niektoré pesničky z tejto platne sa len tak ľahko zahrať pri táboráku nedali, boli až príliš prešpekulované. Napriek tomu sa stali hitmi skladby ako Matka či Démon pomsty.

Áno, fanúšikovia ten album neprijali, ale pravda je aj to, že po čase sa k nemu začali vracať, a nakoniec ho ocenili. Istý čas som aj uvažoval, či kritici nemajú pravdu, že sa nevydaril, ale keď som si ho po rokoch vypočul, zistil som, že má svoju hodnotu. Je na ňom veľa slušných skladieb a rozhodne sa za ne nehanbím.

Ľudia boli roky navyknutí na trio v zostave Ďurinda, Horváth, Černý. Basgitarista Paľo, s ktorým ste spievali charakteristické dvojhlasy, zrazu odišiel. Čo sa stalo?

Bol som z toho veľmi smutný, nechcem to však rozpitvávať. Nechcel som, aby sa to stalo, rozhodol sa však sám. Začal sa zaoberať počítačmi a softvérom, a tým by som túto tému aj uzavrel.

Ste v kontakte?

Nie.

Odišiel aj bubeník Ďuro Černý. Ten vám svojho času vytkol, že v médiách si robíte PR na jeho starých problémoch s drogami. V rôznych rozhovoroch ste totiž spomenuli problémové hranie v USA v roku 1994. On vraví, že sa mu tam len prejavil syndróm dráždivého čreva, ktorým trpí dlhodobo.

Áno, v roku 1994 sme hrali na festivale v Texase v Austine a celý pobyt bol poznačený tým, že Ďuro trpel. Perfektné od Martina Sarvaša bolo, že sa o neho staral, vzal ho aj do nemocnice. Domov sme odlietali bez Ďura, lebo nebol v stave zvládnuť to, vrátil sa neskôr.

Nás jeho problémy mrzeli, ale vysvetľovali sme si to tým, že mal reálne problémy s drogami. Ani on nás nevyviedol z omylu, že v tom je možno niečo iné. Že som novinárom často na túto otázku odpovedal tak, ako spomínate, ma mrzí, ale chcel som byť ústretový aj k médiám.

Ak sa ho to dotklo, vyhlasujem, že odteraz už o Ďurovi v spojitosti s jeho drogovou minulosťou nechcem hovoriť. Nakoniec z Tublatanky odišiel sám v roku 1996 s tým, že ďalej to už v kapele nezvláda a potrebuje si oddýchnuť. Vzhľadom na jeho vtedajší stav som to chápal a jeho odchod ma veľmi mrzel.

Objaví sa ešte stará Tublatanka na jednom pódiu?

Je to otázka budúcnosti, museli by to však chcieť všetci jej bývalí členovia. Netúžim po tom, aby to bolo umelo vytvorené, aby som niekoho nebodaj lámal. Keby tam bola radosť z hrania aj prípravy novej platne, šiel by som do toho. Bez toho, aby sme však urobili nový hudobný materiál, to odmietam.

Samostatné koncertovanie vylučujem úplne, zmysel to má, len ak by sme spravili nový album. Tak to cítim, z vypočítavých dôvodov sa do ničoho takého rozhodne nepustím.

Túžite po tom?

Už som sa o to raz pokúšal. S Ďurom aj Paľom sme si asi pred 10 rokmi dali jednu či dve skúšky, ale nejako z toho zišlo. Mal som o to záujem, tešili sme sa, ale padlo to.

Zrejme registrujete, ako mnohí skalní fanúšikovia pôvodnej Tublatanky tvrdia, že nová zostava už nie je taká dobrá. Vy, naopak, oponujete, že albumy v novej zostave sú rovnako silné ako prvé.

Samozrejme, že tie výčitky vnímam, hlasy fanúšikov počúvam vždy. Tí, čo na nás generačne vyrastali, majú pod kožou vlezené a osvojené najmä prvé albumy, zachytili zrejme ešte aj prvé vianočné CD s koledami a album Volanie divočiny.

Plne ich chápem, lebo v tom období boli mladí, chodili na naše koncerty, nemuseli zarábať na svoje rodiny a mali pokojný život. Tento neopakovateľný pocit mladosti sa každému celkom logicky vryje do pamäte a len ťažko ho niečím prebijete.

Čiže je to len nostalgia?

Tá v tom hrá obrovskú rolu, je to celkom prirodzené a pochopiteľné. Keď kapela neskôr urobí aj ďalšie kvalitné albumy, pôvodní fanúšikovia to už zväčša nikdy neocenia. Na druhej strane existujú aj takí, čo poznajú a oceňujú celú našu tvorbu. Koniec koncov, môžem menovať veľmi silné pesničky z neskoršieho obdobia.

Silné veci na úrovni skladieb ako Dnes, O nás, Kúpim si kilo lásky, Rieka, Vo veľkej škole dní, Dajte mi na to liek, Skúsime to cez vesmír, Zajtra, Dotyk rúžom na pohár, Žeravé znamenie osudu; Láska, drž ma nad hladinou a podobne?

Takých je veľa, hoci tie, čo ste menovali, sú veľmi vžité a poznané verejnosťou.

Dnes, ak chce niekto poznať našu novú tvorbu, je odkázaný len na hľadanie CD alebo lovenie klipov na youtube.com. Vtedy sa však k ľuďom pesničky dostávali prirodzene.

Budem konkrétny – rovnocenne silná s pesničkami, ktoré ste menovali, je napríklad skladba Mimozemský hlas. Je to progresívna vec nielen textom, ale aj muzikou a celkovou filozofiou. K nej si pridajte solídnu rockovú baladu Mesto nesplnených snov, ktorá dýcha zaujímavou atmosférou.

Nevynechám skladby ako Láska útočí či Pieseň pre Doda, ktorá je pamiatkou na neho po tom, čo nás opustil tragickou smrťou. Ďalšie slušné veci sú na poslednom albume Svet v ohrození.

Ak kdekoľvek v Česku či na Slovensku zastavím na ulici 100 ľudí, 90 z nich bude vedieť, ako pokračujú verše „dnes mám rande so svojím mestom“ či „pravda víťazí, pravde čas nevadí“. Zo skladieb, ktoré ste vymenovali, bude texty poznať možno 1 človek zo 100.

To je pravda, viaceré texty starších skladieb za tie roky trochu zľudoveli. Lenže v 80. rokoch, keď vznikli, sa naše LP platne predávali v sto- až tristotisícových nákladoch.

Dnes sa naše predaje pohybujú okolo 10-tisíc kusov, takže nové skladby pozná oveľa menej ľudí.

Ľudia na internete si zväčša tiež hľadajú starú, nie novú Tublatanku.

Áno, tento úkaz je bežný aj u kapiel typu Rolling Stones. Tí sa dnes môžu snažiť, ako chcú, ale musím povedať, že sa im nie moc darí robiť nové skladby.

Dovolím si povedať, že sú dosť slabé, hoci skupinu mám veľmi rád. A aj keby sa jej vydarili, všetci budú aj tak vždy žiadať Satisfaction a ďalšie staré skladby.

Ako sa vyrovnávate s tým, že Tublatanka už chtiac-nechtiac žije najmä zo starej slávy?

Je to bežné, veď aj Iron Maiden či Motörhead vydávajú každé dva či tri roky nové albumy, na koncertoch však stále musia hrať najmä staré hity.

Keď sa raz kapela dostala na pomyselný vrchol, je jasné, že z vtedajších pesničiek už musí žiť, tak sú totiž nastavené mozgy fanúšikov. Poctivo s tým však bojujem a tvrdím, že aj na posledných albumoch sa nám podarilo veľa dobrých kúskov.

Budem znieť trochu sebavedome, ale nové cédečká Tublatanky sú textami, hudbou aj melodikou silné. Od melodiky sme určite neupustili.

Zmäkli ste.

Možno na albume Pánska jazda. Na CD Patriot sme však riadne pritvrdili, veď je to najtvrdšia platňa Tublatanky. A mäkký nie je ani album Svet v ohrození.

Takže si nemyslíte, že mnohým kapelám desaťročiami klesá kvalita, ale že ju len starí fanúšikovia pre nostalgiu nevedia oceniť?

Väčšina kapiel klesá svojou kvalitou, Tublatanka nie. Zase budem za namysleného, ale naozaj si to nemyslím. Naša hudba aj texty sa ďalej vyvíjajú a snažím sa klásť si pred seba reálne zrkadlo spätnej väzby. Najlepšie to však posúdia naši fanúšikovia.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie