Maťo Ďurinda: Nové veci Rolling Stones sú slabé, nové veci Tublatanky silné

Roky bojujete za kvóty pre slovenskú hudbu v médiách. Náš denník o nich robil verejnú diskusiu, vy ste účasť odmietli. Báli ste sa prísť obhájiť svoje stanovisko?

Vôbec som sa nebál. Nešiel som tam, lebo som to už považoval za zbytočné. To by som potom mohol chodiť po viacerých diskusných fórach, na ktoré som bol pozvaný, radšej sa však budem venovať svojej rodine.

Našu robotu s Iniciatívou za slovenskú hudbu sme spravili. Ako muzikanti sme iniciovali príslušný zákon, viac už nič neovplyvníme. Teraz je na politikoch, či ho aj schvália.

Na problém sme dlhodobo upozorňovali vládu aj občanov, pričom sme argumentovali relevantnými prieskumami. Máme k dispozícii dva od agentúry Focus a jeden od Medianu.

Všetky prieskumy o hranosti slovenskej hudby v rádiách pre nás priniesli pozitívne výsledky.

Sú kvóty cestou?

Na Slovensku nie je dostatočná sebareflexia, preto pomôžu len kvóty. Žiaľ, iná cesta nie je. Som presvedčený, že naša hudobná scéna má byť hraná v rádiách.

Napríklad tesne po roku 2000 sa v súkromných rádiách štandardne hrali možno tri či štyri percentá domácej tvorby. To je veľmi málo. Teraz je to síce viac, ale nových skladieb je ako šafranu.

Ani vy sám neveríte, že by sa po tom všetkom rádiá hrnuli hrať Tublatanku.

Je mi to jasné, šiel som však do toho s vedomím, že moje pesničky utrpia, lebo rádiá sa mi pomstia. Ten chorý princíp diskriminácie slovenskej hudby ma však nepustí. Prečo by sme to vo vlastnej krajine mali tolerovať?

Veď si konečne priznajme, že Slovensko je krajinou, v ktorej sa hrá najmenej domácej produkcie na svete. Štát, kde sa jej hrá menej, naozaj nepoznám, hoci sa problémom zaoberám roky.

MAŤO ĎURINDA sa narodil v roku 1961, vyštudoval Farmaceutickú fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave. Je spevákom a gitaristom skupiny Tublatanka, s ktorou vydal množstvo úspešných albumov, na konte má desiatky hitov. Posledné roky sa angažoval za zavedenie kvót na slovenskú hudbu v rádiách. Je ženatý, má dve deti, žije v Bratislave.

Rádiá sú súkromné firmy. Prečo by ste im mali diktovať, čo budú hrať?

Nikto im nebude nič diktovať, ale ich podnikanie je licencované. Licenciu dostávajú do prenájmu od štátu, takže ten má jasné právo stanoviť si podmienky.

Prečo ste nežiadali radšej liberalizáciu trhu, aby jeden vysielateľ mohol mať viac staníc? Tak by jedna firma mohla mať svoje hlavné rádio a popri ňom iks ďalších formátov vrátane čisto slovenských.

My sme sa inšpirovali tým, čo funguje v iných demokratických krajinách sveta, kde už sú kvóty zabehnuté. Nie je ich pritom málo.

Francúzsko má kvóty nastavené na 40 percent. Je niekde problém? Tamojšie stanice dokonca hrajú v priemere až 70 percent domácej tvorby. Čo to znamená? Že to robia dobrovoľne.

Ten priemer skresľuje, že jeden vysielateľ môže mať viac staníc, a teda aj také, ktoré 24 hodín vysielajú povedzme len domáce šansóny.

Francúzsko má svoju kultúrnu identitu. Čo sme my, preboha?  Anglicky hovoriaca krajina, že tu počujem z rádia tak málo slovenčiny? Veď to nie je normálne.

Ak chcete byť dôsledný, kvóty by ste mali žiadať aj inde. Kde to skončí? Pri 25 percentách slovenských komédií, kriminálok či seriálov v televíziách, 25 percentách obrazov našich výtvarníkov na každej vernisáži a rovnakom percente domácich filmov v kinách? A nemali by ste mať na sebe aspoň 20 percent oblečenia vyrobeného na Slovensku?

Rozumiem, kam smerujete, ide mi však o vec, kde štát udeľuje licenciu rádiám. V  minulosti sa správal pri ich udeľovaní mimoriadne benevolentne, keď v licenciách nestanovil podmienky hrania domácej produkcie. Už som povedal, že rádiám chýba sebareflexia.

Čo také im bráni, aby vyhľadávali a hrali to dobré z našej tvorby, aby podporovali našich ľudí? Veď idú proti tomu, že občania chcú viac slovensky spievanej hudby, čo jasne potvrdzujú prieskumy.

Rádiá chcú zarobiť. Šli by proti sebe, ak by vysielali, čo ľudia odmietajú. Nie je to tak, že ľudia prosto nechcú počúvať domáce veci?

Všade v prieskumoch nám vyšlo, že ľudia slovenskú muziku v rádiách chcú.

Najväčším prieskumom je reálna počúvanosť rádií. Tiež sa čudujem, čo za nezmysly ľudia počúvajú, ale je to ich vkus.

Prieskumná agentúra v marci 2015 jasne položila ľuďom otázku, koľko slovenských pesničiek z desiatich odvysielaných by chceli počuť v rádiách.

Odpoveď nadpolovičnej väčšiny, konkrétne 56 percent znela, že päť, čo predstavuje 50 percent. Toľko ani nežiadame.

Prečo potom ľudia dlhodobo najviac počúvajú rádio Expres a čisto slovenské rádio Hey zakapalo na nezáujem?

Lebo o rádio Hey sa nik nestaral, nebolo tam spravodajstvo, šport, zábava ani denné hovorené slovo, ktoré by vysielanie oživilo. Playlist sa stále dokola opakoval.

K Expresu – poslucháč bude vždy chcieť len to, čo do neho rádiá natlačia svojimi rotáciami. Expres má všetko, čo ku kvalitnému súkromnému rádiu patrí.

Vravíte, že slovenskí umelci sú bez šance preraziť v rádiách. Tri skladby Adama Ďuricu hrajú azda všetci v rotáciách, z ktorých človeka bolí hlava.

Súhlasím, že už je ho moc, ale natlačili ho tam, a tak mu držím palce. Nezabúdajte však, že kým sa mu to podarilo, musel sa 10 rokov snažiť. A azda už aj dávnejšie mal nejaké dobré piesne, ktoré rádiá pokojne mohli hrať.

Nechcem pritom, aby otravovali ľudí tým, že budú hrať stále to isté. Viete, koľko dobrých domácich pesničiek sa do nich nikdy nedostalo?

Tušíte, koľkí z tých, čo sú dnes hraní, museli neraz aj protekciami a tlačenkami bojovať, aby sa presadili? Koľkokrát ich nechutne a bez vysvetlenia odmietli?

Konkrétne?

Príkladom je aj skladba Dážď od Petra Cmorika. Pamätám si, ako mi producent Juraj Kupec vravel, že už nevládze.

Pieseň mu vracali, rádiá sa vyhovárali jedno na druhé, že ak pieseň budú hrať iní, tak ju zahrajú aj ony. Pritom tá pieseň má jasnú kvalitu.

Nejde skôr o vaše tantiémy?

Tu predsa vôbec nejde o Tublatanku, hoci by bolo príjemné počuť, ako v rádiách rotujú nejakú našu novú vec.

My však už pokojne do konca života vyžijeme bez rádií, zarábame predsa najmä vďaka koncertom. Rozumiem dokonca aj tomu, že ako rocková kapela väčšine rádií nepasujeme do formátu. Ide tu však o slovenskú hudbu všeobecne a o princíp.