Ako zvládnuť život po smrti blízkeho človeka? Motivačné rady nepomáhajú, ale nádej je potrebná

Ak by sa mohla rozhodnúť, iste by túto výstavu nikdy neurobila. Ani túto, ani tú predošlú, a tú pred nimi už vôbec nie.

Je to len čosi málo cez štyri roky, čo sa kurátorka Ľudmila Kasaj Poláčková stala zo dňa na deň vdovou. Mladou vdovou, nemala ani 33 rokov. Jej dvaja chlapci mali 2 a 5.

Pred dvoma rokmi sa rozhodla, že musí hovoriť. V Nitrianskej galérii pripravila veľmi osobnú, emotívnu výstavu Príbehy (p)o smrti. Teraz na ňu s odstupom času nadväzuje Príbehmi (p)o živote.

„Chcela som urobiť výstavu o tom, že ideme ďalej. Mala som to ako plán. Myslela som si, že to už bude veselá výstava. Chcela som veriť, že bude živelná, no bola som trochu naivná,“ hovorí Ľudmila Kasaj Poláčková.

Medzi snom a realitou

Ani tento raz nenecháva nikoho na pochybách, že ide o príbeh veľmi osobný a skutočný. Do galérie preniesla kurátorka Ľudmila Kasaj Poláčková svoju vlastnú posteľ a medzi štyrmi stenami sa ozýva jej pokojný hlas z reproduktora.

„Nehrá sa to na žiadne dielo, iba som chcela divákov utvrdiť v tom, že táto výstava je odžitá, že to nie je žiaden abstraktný kurátorský koncept, ale realita. Aj preto je tu tá posteľ. To je ten moment, keď v nej večer ležím, vedľa mňa sú moji dvaja synovia a mne idú pred očami obrazy,“ hovorí.

Tá posteľ má však ešte jeden význam. Veľmi priamo totiž súvisí so snami, dennými či nočnými, vedomými – lucidnými a aj tými podvedomými, ktoré nevieme nijako ovládať. Rovnako, ako nedokážeme v plnej miere ovládať udalosti, ktoré určujú náš život. Symbolika snov sa ťahá celou výstavou.

Aj to je dôvod, pre ktorý