Keď sa tvorba prieči dobe alebo naopak

Vydavateľstvo F. R. & G. si aj po predčasnej smrti Olega Pastiera zachovalo svoje charakteristické znaky zásluhou Olegovej manželky Ľudmily, ktorá naďalej vydáva také knihy, aké „by rád vydával aj Oleg“. Osobitne ide o istú multižánrovosť, a teda kolážovitosť kníh, čo bolo a je pre čitateľa vždy akýmsi prekvapením. Čo nájde v Babeľovej knihe Zabití?

Isaak Emmanuilovič Babeľ (1894 – 1940) bol u nás doteraz známy najmä ako prozaik (Odeské poviedky, Prvá jazdecká), teraz nám F. R. & G. ponúka širší pohľad na osud a tvorbu tohto nepochybne interesantného autora a človeka. Okrem poviedok zanechal po sebe divadelné hry, filmové scenáre, korešpondenciu a osobitne publicistické texty.

Krátky úvod, akúsi vydavateľskú poznámku, ktorá je informačne bohatá a príťažlivá, nadpísal editor knihy – prekladateľ Babeľových textov Ján Štrasser – Od Babeľa, o Babeľovi, s Babeľom. V nej okrem iného uvádza, čo čitateľ v knihe môže očakávať.

„Nájdete v nej Babeľovu publicistiku i prózu, štúdiu excelentného rusistu Valerija Kupku, článok o vzťahu sovietskej moci k Babeľovi, rozhovor s jeho dcérou a vnukom i texty popredných slovenských spisovateľov Dušana Dušeka, Tomáša Janovica a Pavla Vilikovského na tému Isaak Babeľ.“

Listy predstaviteľom sovietskeho režimu

Tri kapitoly knihy, to je takmer dvesto strán pútavých textov, ktoré predstavujú Babeľovu publicistiku, jeho vlastný životopis sformovaný do podoby umeleckého textu – prozaického príbehu; v druhej časti nájdeme Človeka z druhej dimenzie, ako nazval Babeľa vo vynikajúcej štúdii Valerij Kupka. Zhodnotil nielen jeho tvorbu, ale najmä jej pozíciu (a pozíciu samotného Babeľa) v čase sovietskeho Ruska za stalinizmu.

Pri tvorbe znamenitého Isaaka Babeľa hovorí aj o troch základných črtách jeho poetiky. „Babeľ bol maximalista, preto napísal tak málo. Bol voči sebe veľmi náročný. Pracoval pomaly, ale s maximálnou dôslednosťou. Mal vo zvyku neustále opravovať a prepisovať svoje texty.“

Čitateľa rozhodne nielen zaujme, ale ním otrasie korešpondencia – listy, ktoré Babeľ písal predstaviteľom sovietskeho režimu. Jeho listy sú v knihe kompozične vložené do širších politicko-spoločenských pomerov a udalostí, sú okomentované.

Štúdiu Isaak Babeľ a jeho listy predstaviteľom sovietskeho režimu napísala Jekaterina Surovcevová. Zamerala sa na charakteristiku Babeľa ako človeka, ktorý dokázal pravdivo a podrobne zachytiť život Židov, ich povahy, zvyky a celkovo národopis. Podrobne vylíčila priebeh Babeľovho života a princípy jeho tvorby, v ktorej „obnažil príčiny krachu humanizmu v revolúcii, jej neodvratne neľudskú povahu“.

So šibalstvom v očiach a jeseňou v duši

Na štúdiu nadväzuje rozhovor s dcérou Isaaka Babeľa a jej synom, Babeľovým vnukom. Otázky (a najmä odpovede najbližších) sú nielen dôkladné, zaujímavé, ale miestami priam neuveriteľné – čo sa dialo v Rusku, osobitne v Petrohrade, po občianskej vojne v ére NKVD, za vlády Stalina a ďalších.

Babeľ sa stal pre moc nežiaducim. Jeho dcéra okrem iného v dlhom rozhovore, ktorý obnažuje sovietsku moc, jej štruktúry a vykresľuje osobnosť demokraticky zmýšľajúceho a odvážneho Babeľa, odpovedá: „Ak sa vodcovi niekto nepáčil, príčina nebola potrebná. Myslím, že Stalin bol nespokojný, že ho Babeľ neokiadza, ba že vôbec o ňom nepíše. Potom sa spisovateľ ,odmlčal‘ a nikto nevedel, čo sa môže od neho očakávať. A jeden z postulátov stalinských čias znel: nie je človek, nie je problém.“

Výsluchy, väznenie, odlúčenie od blízkych, zabavené veci (aj rukopisy), až napokon utajená smrť zastrelením.
Napriek relatívne krátkemu obdobiu možnosti písať vytvoril poviedky a publicistiku, ktorá je originálna, dôležitá, v ktorej takmer niet radosti – akoby údel človeka bol iba trpieť a smútiť. Tragédia Babeľovho života a doby, v ktorej žil, by mohla toto vyvolať.

Jeho dcéra však v súvislosti s odhalením (až v 21. storočí) pomníka v jeho rodnej Odese povedala: „Sochár ukázal Babeľovu tragiku a vypovedal o duchu jeho doby, no nevyjadril dôležité črty jeho povahy. Nežiada sa mi, aby si po rokoch ľudia mysleli, že otec bol pochmúrny človek. Babeľ bol v skutočnosti vitálny, optimistický, veľmi veselý, so šibalstvom v očiach a, pravdaže, s jeseňou v duši.“

Človek musí vedieť všetko

Aká je teda jeho tvorba? Babeľ sa riadil heslom: „Človek musí vedieť všetko. Je to nechutné, ale je to zaujímavé.“ A naozaj, Babeľ sa usiloval spoznať všetko, čo mohlo mesto (Odesa a Petrohrad) poskytnúť prozaikovi či publicistovi. Bez ohľadov na čokoľvek a kohokoľvek to stvárňoval realisticky, ba niekedy aj naturalisticky.

Babeľ je výborný v opisoch a charakteristikách. Jeho prózy majú pôvab aj v štýle – ide o často veľmi krátke, zväčša menné vety, autor vie skratkami, akoby v tézach povedať veľa. Takto próza nadobúda zvláštny rytmus. Svojím štýlom, obrazmi, opismi dokáže vytvoriť aj z tragických realistických situácií expresionistickú atmosféru.

Nikdy nepíše poviedku v podstate bez deja, bez príbehu, je v nej zachytený napríklad „iba“ úchvatný opis atmosféry. Zaujímavým spôsobom spája napohľad nespojiteľné, akoby jeho reportážne pozorovania boli zábermi kamery. Na nerozsiahlych plochách, v krátkych poviedkach je bohatý obsah, sugestívne je v nich vykreslená psychológia tých najúbohejších akoby iba niekoľkými „čiarami“, a pritom ide o davy ľudí.

„Pred pár dňami sa konala evakuácia z Baltských lodiarní. Do vagóna strčili štyri robotnícke rodiny. Vagón postavili na prievoz a – pustili ho. Neviem, či bol vagón na prievoze upevnený dobre či zle. Vraj nebol upevnený vôbec.“

V obrazoch biedy človek vyzerá ako vec

Babeľ venuje pozornosť tragédiám spoločnosti, ktoré zosilneli po októbrovej revolúcii 1917, v občianskej vojne a najmä za krutého stalinského komunizmu. V jeho obrazoch biedy človek vyzerá ako vec. Ide aj o neprávom väznených politických väzňov, ktorých situácia je podobná tej v gulagoch, alebo sa do gulagov naozaj dostali. „Čo bude, keď sa im umožní žiť len na tri osminy? Ich život bude okyptený. Na taký, okyptený, sme sa už nadívali dosť.“ Babeľ ukázal na jednoduchých, stručne vyrozprávaných príbehoch ľudskú krutosť.

„Doktor mi rozpráva fádne a zvyčajné slová o tom, že u nás je vo všetkom chaos, že aj na bitúnkoch je chaos, bolo by treba to a ono, navrhujú sa rôzne opatrenia. Často nastoľuje neriešiteľné situácie a problémy veľmi úderne, lebo: ‘Spokornel náš národ, […] Skrotol náš národ. Akýsi je tichučký’.“

Svoje prózy stavia často na protikladoch: na jednej strane jemnosť prírody, na druhej špina a tragédia veľkomesta, alebo používa iróniu. Jeho rozprávač (v podstate sám Babeľ) pôsobí často ako reportér, a tým sú jeho prózy a publicistika typologicky blízke. „Stalo sa to pred týždňom. Celé ráno som chodil po Petrohrade, po meste zmierania a núdze. Všemocná nízka hmla sa prevaľovala nad prítmím kamenných ulíc. Špinavý sneh sa menil na matné čierne mláky.“

Tri vyznania

Nemožno nespomenúť vyznania k Babeľovej tvorbe od troch súčasných slovenských autorov. Tomáš Janovic vo svojom typickom žánri: „A potom Babeľa / odbachli vlastní, / aby nemal problémy / s príšernou slobodou.“ Dušan Dušek spomína na svoje prvé stretnutia s tvorbou Babeľa, ktorého „zabili ruskí komunisti“, a preto nemáme viac jeho kníh, ale čítanie tejto knihy „bude hlboká a jedinečná slasť“, lebo „časť jej textov sme doteraz ešte nečítali“. A pre Pavla Vilikovského bol Isaak Babeľ „v mladosti zjavením – už pri prvom čitateľskom dotyku som cítil, že mám do činenia so spisovateľskou hviezdou prvej veľkosti“.

Čitatelia knihy Zabití si istotne uvedomia opäť výborný preklad Jána Štrassera, ktorý tu využil aj také slová, ktoré sa bežne používajú menej alebo vôbec. Spolu s Ľudmilou Pastierovou naplnil touto knihou editorský a vydavateľský odkaz Olega Pastiera.