Denník N

Etnomuzikologička Alžbeta Lukáčová: Vieme, kde sa ťaží ropa, ale nevieme, kde je Horehronie. Potom veríme hocijakej somarine

Alžbeta Lukáčová. Foto - archív A. L.
Alžbeta Lukáčová. Foto – archív A. L.

V rozhovore sa okrem iného dočítate aj:

  • čo je folklór a prečo ním nie sú ľudové kroje ani valašky,
  • prečo valčíky, polky ani čardáše nie sú našimi ľudovými tancami,
  • že pôvodné texty ľudových piesní neboli vulgárne ani sexistické,
  • čo je v skutočnosti národné cítenie,
  • či sú Pellegriniho dotácie na kroje a remeselníkom zmysluplné alebo škodlivé.

Čo presne je folklór? Mnohí si totiž pod ním predstavujú len ľudové tance, piesne a kroje.

Pojem folklór sa dnes ohýba zo všetkých strán, ale moja skúsenosť je taká, že tí, ktorí s ním narábajú, málokedy poznajú jeho skutočný význam. Je to bežná prax v médiách aj u politickej reprezentácie, ktorá rada brnká na národnú strunu.

Veľmi zjednodušene povedané, ak rozdelíme obrovskú sféru ľudovej kultúry na hmotnú, teda materiálnu, a nehmotnú, tak folklór je práve tá nehmotná. Teda to, čo nevieme fyzicky uchopiť, ale má synkretickú povahu a odráža kolektívne normy spoločenstva.

Ľudové kroje teda nie sú folklór? Ani valaška, črpák či halušky?

Presne tak. Folklórom je len ľudová hudba vrátane piesňovej kultúry, ľudový tanec, slovesnosť a tiež ľudové divadlo, teda hry a dramatické útvary. A inak, vo vzťahu ku kroju, na ktorý sa pýtate, odborná alebo poučená obec najviac používa pojem ľudový odev alebo tradičný ľudový odev. Ľudový kroj neexistuje. Kroj je skôr pojem používaný verejnosťou.

Vedeli by ste cudzincovi vysvetliť, aký je slovenský folklór? Lebo mne sa laicky zdá, že sú to do umeleckej podoby stvárnené životné trápenia a radosti malého človeka, najmä poroba a láska.

To je otázka, pri ktorej chcete, aby som objala zemeguľu. Každá skratka, ktorú urobím, bude nedostatočná. Folklór je mimoriadne rozmanitý fenomén spojený so širším kontextami ľudovej kultúry, ktorej znaky v prirodzenej forme ešte aj dnes môžeme nájsť v regiónoch Slovenska.

Spája sa najmä s vidieckym prostredím a predovšetkým s pastiersko-roľníckou kultúrou. Jednotlivé štýly folklórnych prejavov sa vyvíjali po mnoho generácií a vďaka výskumom približne vieme, ako sa premieňali a kedy ktoré kulminovali.

Podstatné je, že ide o niečo, čo je tu odpradávna a stále sa traduje. Témy ľudových piesní, na ktoré sa zrejme pýtate, sú spojené aj s trápeniami a porobou, ale sú aj o všeličom inom. Folklór totiž odrážal život, jeho každodennosť aj sviatočnosť.

Ak je folklór zviazaný s pastiermi a roľníkmi, znamená to, že ho nikdy neprodukovali intelektuáli? Vždy to bola záležitosť najnižších vrstiev?

Folklór nevznikal uvedomelo ako intelektuálny produkt. Vznikal vďaka talentu tisícok neznámych, ale konkrétnych ľudí z vnútornej potreby. Nebol určený pre publikum, ktoré by ho pasívne prijímalo. Ak sa vrátime do čias monarchie, tak je jasné, že intelektuálov s prívlastkom „slovenskí“ bolo málo a v zásade nežili vo vidieckom prostredí roľníckym spôsobom života.

Významná bola však ich aktivita v rámci národnoobrodeneckých procesov, v rámci ktorých sa ľudovou kultúrou programovo inšpirovali vo svojej umeleckej tvorbe. Pre úplnosť však musím povedať, že existuje aj mestský folklór, ktorý vznikal napríklad medzi remeselníkmi, baníkmi alebo študentmi. Tie formy folklóru, ktoré sú dnes prezentované najčastejšie, sú produktom vidieka a kontextov života v tomto prostredí.

Z čoho vyplývala potreba ľudí tvoriť? Bola to útecha v ťažkom živote či skôr normálna snaha zabaviť sa, teda sprievodný jav trávenia voľného času?

Jedno i druhé. A ešte aj mnohé iné. Túžba tvoriť je univerzálna ľudská potreba ľudskej duše. Táto tvorba sa prejavuje rôzne a závisí od mnohých okolností v našom živote. Vidiecke obyvateľstvo v minulosti nemalo prístup k externej zábave, ktorá je dnes – naopak – najčastejšia vo forme sledovania televízneho vysielania.

Ľudia si rozptýlenie či priamo zábavu vytvárali sami. Jedným dychom však hovorím, že zábava tak, ako si ju bežne stotožňujeme s tým, čo nám prezentujú folklórne súbory vo forme dynamických tancov, bola len veľmi malou časťou života ľudí. Každodenne bol prítomný spev, a to najmä u žien.

Z toho vyplýva, že folklór alebo ľudové piesne, ak chceme, neboli len zábavou alebo krátením si chvíle, ale mali množstvo ďalších funkcií: vychovávali, vzdelávali, boli súčasťou obradov, združovali, mali estetickú funkciu, harmonizovali človeka, boli jeho duševnou potravou. Podľa toho kto, kedy a kde ich spieval, menili svoju podobu, obsah aj formu. Lebo všetko to, čo sa v ľudovej kultúre pretvára, v skutočnosti žije.

Kedy sa systematicky začali zaznamenávať ľudové piesne? Lebo dlho sa odovzdávali len z generácie na generáciu, a ak sa tak neudialo, zabudlo sa na ne.

S tou systematickosťou to nebolo v časoch rakúsko-uhorskej monarchie až také jednoduché, keďže sme sa ako národ ešte len snažili emancipovať bez potrebného inštitucionálneho, vzdelanostného, ekonomického a hospodárskeho zázemia.

Nemnohé pramene zaznamenávajúce svetskú – v zmysle ľudovú – hudbu z nášho územia máme z období od 16. storočia, ale cielené zbieranie piesní, nielen tých ľudových, u nás vyprovokovalo 19. storočie a súviselo s obrodeneckými procesmi.

Najskôr to boli predovšetkým texty – spomeňme aspoň Národnie spievanky Jána Kollára. Postupne pribúdali ďalšie zberateľské akcie, ku ktorým významne prispievala Matica slovenská. Vznik prvej československej republiky a ďalší vývoj je už úplne iná kapitola.

Zapisovali sa aj noty či len texty?

Najskôr zväčša len texty, noty prišli na rad až neskôr. Notovaných zbierok z 19. storočia máme menej ako textových. Poznaniu našej hudobnej minulosti však napomáhajú aj iné zdroje – ikonografické pramene, zmienky v cestopisnej literatúre, muzeálne predmety v podobe hudobných nástrojov, ale aj takých kachlíc zo šľachtických sídel, na ktorých máme vyobrazených hudobníkov.

Je to skladanie čriepkov mozaiky, ktoré musí robiť každý, kto sa zaoberá historickými formami hudobných prejavov. Veľmi podstatné je to, že umelecká, umelá a ľudová kultúra sa navzájom ovplyvňovali a tieto prieniky boli mimoriadne produktívne. Tu sa však rozprávame o veľmi špecializovaných činnostiach. Produkcia folklórnych telies tak, ako ju poznáme dnes, čerpá z obrazu, ktorý prinieslo 20. storočie. Ak je táto predstava poučená, môžeme hovoriť o šťastí.

Čo tvorilo základ našej hudby?

Tak ako sa menil život, tak sa menila aj ľudová hudba. Pod hudbou chápeme vokálne prejavy, ale aj tradíciu inštrumentálnej hudby. V tej inštrumentálnej máme sólové hudobné prejavy, ako napríklad hru na fujare, ale aj bohatú tradíciu ansámblovej hry.

Hovorme teda o inštrumentálnej hudbe alebo o hudbe, ktorá bola sprievodom k tancu. Plošne boli rozšírené najmä gajdy, ktoré potom nahradili sláčikové hudby. Gajdošská kultúra v niektorých lokalitách však ostala živá hlboko do 20. storočia a dnes sa veľmi úspešne rozvíja.

Sláčikové hudby, ktorých základ predstavoval prím, druhý hlas, kontra a basa, sa zase v čase postupne obohacovali o dychové nástroje, najmä klarinet, cimbal či akordeón. Ale toto sa samozrejme menilo v závislosti od regiónu alebo lokality a ďalších okolností.

Na to, aké je Slovensko maličké, má naozaj rozmanitý folklór, pomaly čo dolina, to iné vyznenie. Ako je možné, že piesne z Detvy, Myjavy či Terchovej sú také odlišné? To už nehovorím o juhu či východe.

Toto je ovplyvnené mnohými faktormi – geografickým rázom krajiny, vierovyznaním obyvateľstva, jeho presunmi, kolonizáciami, vzdelanostnou úrovňou. Ľudia nikdy nežili v úplnej izolácii, prijímali nové veci, ale zároveň boli konzervatívni a podriadení kolektívnej mienke.

S tou pestrosťou to, samozrejme, závisí aj od uhla pohľadu a toho, kto sa pozerá. Rozhodne však nesúhlasím s naratívom, ktorým sa prezentuje napríklad náš pán premiér, o najpestrejšom folklóre na svete. Je to nezmysel.

To sú len floskuly pre voliča. Stačí sa pozrieť na Balkán či inde.

Presne tak. A najmä – neviem, čo, s čím a kým porovnávame. Všade, kde sú zdokumentované prejavy ľudovej kultúry, môžeme hovoriť, že je rozmanitá a pestrá. Lebo aj život ľudí bol rozmanitý a pestrý. Iný pohľad na to má niekto zo zámoria, iný niekto, kto rozlišuje spôsoby kontrovania na Hrochoti a v Hriňovej.

Moja skúsenosť je taká, že napríklad Američania celý stredoeurópsky priestor vnímajú ako jeden štýl: vidia, že všetci tancujeme párové tance, hudobným základom je hudba postavená na sláčikoch. A majú pravdu. Platí to minimálne pre Moravanov, nás, Poliakov, Maďarov aj Ukrajincov. Ešte aj odevy sú zložené z podobných súčastí. Pre spozorovanie odlišností a špecifík sa treba ponárať hlbšie a hlbšie.

Možno by sa dalo argumentovať, že ako špecifikum máme trombity.

Prečo práve trombity? Čudovali by ste sa, ale signálne vzduchozvučné nástroje zase nie sú v Európe ani vo svete až takou raritou. Pozrime sa len sem, neďaleko, do Rakúska, kde majú takzvaný „alphorn“.

Špecifické môžu byť miestne podoby takýchto nástrojov. Podstatou je však fakt, že nielen hudobné nástroje, ale aj mnohé iné javy a prejavy ľudovej kultúry patria do širšieho kontextu ľudovej kultúry, ktorú rozhodne neurčujú štátne hranice.

Čo sú naše štandardné tance? Na svadbách a zábavách sa dodnes hrajú valčíky, polky, tangá a čardáše.

Tance, ktoré bežná verejnosť vníma ako ľudové, sú práve tie, ktoré ste vymenovali. V skutočnosti ide už o novú vrstvu tanečnej populárnej hudby, ktorá zachvátila Slovensko najmä po druhej svetovej vojne. Neznamená to, že neexistujú ich miestne varianty, ale v zásade ide o dosť plošne unifikovanú tanečnú kultúru. Na Slovensku máme omnoho pestrejšie, početnejšie a staršie typy tancov.

Čardáš je nebodaj nový tanec?

Áno, z hľadiska vývoja hudobnej a tanečnej kultúry ho považujeme za novší. Vznikal ako umelý intelektuálny produkt uhorských vrstiev, ktoré chceli mať čosi ako národný tanec. V okolitých krajinách také existovali – Poliaci sa identifikovali s mazúrkou, Česi s polkou, viedenský okruh mal valčík. Uhorsko čardáš potrebovalo.

Tento „projekt“ bol však taký úspešný, že vidiecke obyvateľstvo sa s ním stotožnilo a začalo produkovať hudbu aj tance čardášového typu vo všetkej variabilnosti, akej bolo schopné. Niekde sa prevzal len názov, ktorým pomenovali starší tanec, niekde vznikali mixy staršej tanečnej a novšej čardášovej kultúry a niekde sa udomácnil aj taký ten základný dvojkročkový typ čardáša, aký dodnes môžeme vidieť na svadbách.

Čo sa teda tancovalo predtým?

Toto je rozsiahla téma, ktorej sa nevenujem, držím sa hudby. Vo všeobecnosti však vieme, že kruhové a radové formy tancov sú staršie. Nachádzame ich aj u nás. Párové tance sú z hľadiska vývoja mladšie, hoci dnes sú zastúpené dominantne.

Poďme na texty. Mnohé sú o láske, najmä vysnívanej a nenaplnenej, ale aj o alkohole, sexe a priam až ponižovaní žien.

To, čo poznáme ako pesničky so sexistickými textami, je najčastejšie najmladšia vrstva poklesnutej zábavovej kultúry. Gýč a hrubosť. So starými piesňovými textami to nemá veľa spoločného, čím nechcem povedať, že ľudia od počiatkov nepremietali do piesní aj svoju sexualitu.

Nikdy to však nebolo vulgárne. Metafory boli veľmi jemné, tušiteľné, dráždivé. Veď porovnajme text z Telgártu s odrhovačkou: „Frajere mojo dva, ručie sťe obidva, kotroho mam ľubiť z večera do vidna“ – toto je poézia. „Keď si dala baranovi, daj aj mne“ – to je primitivizmus.

Čiže žiadne „… já ti ho tam našroubuju, já ti ho tam dám, hezky odzadu, abys měla náladu“, „Anča, Anča, neverím ti, kúpim papier zalepím ti“, „načo sa ty za mnou vláčiš, keď mi ani neopáčiš“ a podobne?

Ak sa

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie