Aj Čistý deň je Kočnerov svet

Väčšina ľudí si bude Čistý deň pamätať ako miesto, kde bolo možné beztrestne zneužívať maloleté klientky, ktoré sa „liečili“ z drogovej závislosti, a prípadne to, že kauza sa vliekla ako na Slovensku, že opozícia sa pokúsila preto odvolať ministra, že kadekto mykal plecom, veď miesta obývané nedôveryhodnými feťáčkami sú dejiskom zneužívania všade na svete.

V nedeľu bol zverejnený dôkaz, že šéfka Čistého dňa dovolenkovala s Kočnerom. A preto sa oplatí pripomenúť, že zádrhy v tejto kauze boli zákonité, plus fakt, že sexuálne zneužívanie bolo iba akýmsi bonusom. Hlavný dôvod existencie „neziskovky“ bol ekonomický. Fotografia z člna v Chorvátsku je pre niekoho hrejivou letnou spomienkou, pre iného zobrazením kúska štátnej správy.

Pestuje sa taký naratív, že na sociálne služby spojené s maloletými deťmi nie sú na Slovensku peniaze (a posielajme do detských domovov plyšové hračky). Nič nie je vzdialenejšie pravde.

Realita je, že na jedno „štátne dieťa“ štát dáva konkrétnym subjektom vyše tisíc eur mesačne, takže stačí mať ľahko podnikavého ducha a – prísun klientov. Keďže sú to zväčša klienti štátni, to jest o tom, či sa stanú vašimi klientmi, rozhoduje štát, o týchto klientov sa neuchádzate „trhovo“, ale tak, že zaklopete na správne dvere. Na získanie akreditácie ani netreba byť odborník, povedzme psychiater špecializovaný na závislosti. Stačí sa napríklad vyučiť za mäsiara, nadobudnúť vlastné drogové skúsenosti a šikovnú manželku (ktorá vedela, ako to chodí, už roku 2009, keď spolurozhodovala o financiách na boj proti drogám priamo na úrade vlády).

Má zmysel pýtať sa na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny, ako je možné, že Čistý deň bral významný podiel klientov? (Prvý veľký boom Čistého dňa nastal v roku 2012, keď narástol počet tam resocializovaných detí zo 14 na 31. Počet štátnych miest vo všetkých domovoch v tom čase stúpol z 38 na 61. Od januára 2018, keď Čistý deň pomaly končil, bol vývoj opačný.) Iba ak máme chuť márniť čas nezmyselnými otázkami na úseku štátnej správy, ktorý vyvinul neuveriteľné úsilie, aby prikryl hanebnú činnosť akreditovaného subjektu a jeho porušovanie všetkých súvisiacich zákonov. Rovnako neuveriteľnú námahu si vyžiadalo to, čo sa podľa zákona malo stať hneď – odstaviť Čistý deň od koryta. A to ešte nehovoríme o peniazoch zo župy ani o budovách „za korunu“.

Nevieme presne, na ktoré dvere na ústredí sa chodilo klopať, a môže nám to už byť jedno. Aj tak nezistíme, kto presne vymyslel, že bude dokonca rásť štátny dopyt po miestach v týchto zariadeniach presne v súlade s „potrebami“ Čistého dňa, a nie podľa pohybu drogovej scény.

Vieme, že deti sa do týchto zariadení dostávajú nezávislým rozhodnutím nezávislého okresného súdu na návrh kolízneho opatrovníka dieťaťa, ktorý chráni jeho záujmy, a to celé za dohľadu okresnej prokuratúry, čiže sa na tom zúčastňuje obrovský počet ľudí. Vieme tiež, že Tománková z Čistého dňa je Kočnerov človek, a nie na spôsob „stretli sme sa na päť minút kvôli tlačovke“, ako sa snažila presviedčať verejnosť, ale chodili spolu na člnky.

Čo sa dialo v Čistom dni, by ani na Slovensku v období Fico III nebolo možné, keby to nebolo na správnych miestach vybavené. Keby sa boli Tománkovci uspokojili s touto zlatou baňou a nemysleli si, že sranda nemá dno, fungovalo by im to doteraz a možno aj ďalšie štyri roky.