Keď sa politik nebojí ísť medzi ľudí

Zosnulý predseda českého senátu Jaroslav Kubera bol natoľko svojrázny „týpek“, že môže byť skresľujúce z jeho politického úspechu vyvodzovať všeobecné poučenie. Napriek tomu je to možné a užitočné aj pre Slovensko.

Kubera bol i v celoštátnom meradle jedným z najúspešnejších a najznámejších českých politikov nie napriek tomu, ale práve preto, že vždy zostal výrazným a úspešným lokálnym politikom. Bol najlepším príkladom kariéry budovanej zdola a kariéry, ktorá sa nikdy neodtrhla od lokálnych koreňov a svojich konkrétnych voličov.

Medzi primátormi významnejších miest držal absolútny rekord v tom, ako dlho svoj úrad zastával. Vyhral šesť komunálnych volieb, na čele severočeských Teplíc stál 24 rokov a napriek mnohým oprávneným výhradám tomuto dlho upadajúcemu mestu pomohol.

Veľmi zaujímavé je však to, ako kolegovia politici na Kuberu spomínali a čo všetko tým prezradili sami o sebe. Zhodli sa obvykle na tom, že Kuberovými najlepšími a až unikátnymi vlastnosťami boli – okrem toho, že bol zábavný – priamosť, úprimnosť, pragmatickosť, schopnosť nachádzať jednoduché riešenia a schopnosť dohodnúť sa.

Azda najčastejšie však hovorili o tom, aká mimoriadna bola jeho schopnosť byť zrozumiteľný a získavať si dôveru ľudí. Mal k nim vraj skutočne blízko a nebál sa medzi nich ísť.

Určite je to pravda, takýmto zdôrazňovaním týchto unikátnych čŕt však politici upozorňujú najmä na to, že im ostatným práve tieto vlastnosti chýbajú. Inak povedané, že oni majú k ľuďom ďaleko a že medzi nich nechodia – lebo rečnenie z pódia, letmé naaranžované vystúpenia v kulturákoch v rámci predvolebných kampaní, rozdávanie ruží pri MDŽ a dokonca ani tvítovanie chodením medzi ľudí stále nie sú.

A to je veľký problém práve teraz, keď sa tak darí populistom a extrémistom. Tým sa totiž darí aj preto, lebo dokážu vyvolať dojem, že im na ľuďoch záleží, a ten dojem dokážu vyvolať i vďaka tomu, že medzi ľudí chodia. Typickým a často spomínaným príkladom sú kotlebovci.

Aj keď sa o tom hovorí už roky a aj keď demokratickí politici dlho vedia, v čom sila kotlebovcov spočíva, stále na to nedokážu adekvátne reagovať. Nedokážu opustiť vyjazdené a pohodlnejšie koľaje. Nezvládajú to ani strany, často už len z toho prostého dôvodu, že na chodenia medzi ľudí potrebujete práve ľudí. Čiže množstvo členov a aktivistov, ktorých naše strany schránkového typu nemajú.

Je dobré a dôležité, že PS/Spolu vyrazili na vidiek a chcú sa kotlebovcom postaviť na mieste. Stále to však vyvoláva dojem, že iba pred voľbami reagujú na výsledky prieskumov a hlavne reagujú na kotlebovcov. Že sa o ľudí mimo Bratislavy zaujímajú hlavne preto, lebo to robí ich konkurencia, nie pre tých ľudí samotných. A že tento ich záujem po voľbách opäť opadne.

O Kuberovi sa dá povedať, že jeho záujem o ľudí bol trvalý a hlavne úprimný, čo je jedna z vecí, v ktorých sa zásadne líšil od Kotlebu (Fica, Pellegriniho, Danka). Kubera mal svoje hranice, jeho jednoduché riešenia a pravdy boli často dosť populistické a mimo, alebo fungovali iba na lokálnej úrovni. To je možno jeden z dôvodov, prečo nikdy nemal záujem o to, aby bol napríklad ministrom a bol konfrontovaný so zložitejšími situáciami a s rádovo väčšou zodpovednosťou.

Kubera však bol demokrat, o svojich riešeniach sa snažil druhých vždy presvedčiť, namiesto toho, aby im ich chcel po kotlebovsky (ficovsky, dankovsky) nanútiť. Nemožno ho jednoducho napodobiť, jeho schopnosť zbližovať sa je vecou povahy a nie všetko na ňom za napodobňovanie stálo. I tak by sa však mali naši demokrati z jeho príkladu poučiť a mali by to urobiť, než bude neskoro.