Denník N

Ako spomaliť čas? Vytvorte si rituály alebo čítajte newsletter umelkyne Kataríny Poliačikovej

Katarína Poliačiková. Foto - Peter Sit
Katarína Poliačiková. Foto – Peter Sit

Vystavovala v New Yorku, v Berlíne aj v Lisabone, no za jej najnovšou tvorbou netreba nikam chodiť. Stačí si ju nechať posielať rovno do svojho emailu.

Umelkyňa Katarína Poliačiková hovorí v rozhovore aj o tom:

  • prečo sa rozhodla posielať svoje texty vo forme newslettru,
  • načo je podľa nej dôležité vytváranie rituálov,
  • či sa môže umelcom z Európy podariť preraziť v New Yorku,
  • že umenie má schopnosť ukázať nám, že nie sme vo svojom prežívaní sami.

Ku koncu roka ste vydali knihu a spustili newsletter s názvom Soft Boiled, ktorý si čitatelia môžu nechať posielať rovno do mailu. Každú nedeľu ráno im príde jeden váš text s fotografiou. Potrebujú ešte dnes umelci galérie?

Asi je to individuálne, no u mňa to do veľkej miery súvisí s písaním. Odkedy som svoje texty začala publikovať najprv na blogu, tak zažívam veľkú satisfakciu, keď viem, že tie texty si niekto číta. Zrazu mám okamžitú spätnú väzbu a kontakt s ľuďmi, ktorý je oveľa bližší ako na výstave v galérii. Nehovorím, že prestanem robiť výstavy, ale je to pre mňa dôležitý pocit.

Newslettre u nás fungujú najmä ako jeden z kanálov spravodajských webov. Prečo ste sa rozhodli využiť práve takúto formu? 

Rozmýšľala som nad tým už dlhšie, ale stále som sa vyhovárala, že na to nemám čas. Je to záväzok, keď raz začnete, tak potom musíte naozaj vydržať a každý týždeň nachystať niečo nové. Trochu som sa toho bála, ale postrčila ma jedna známa, ktorá mi raz napísala, nech jej dám svoju emailovú adresu, že mi pošle text, ktorý by sa mi mohol páčiť. Dodala, že by si takto rada čítala aj texty odo mňa. Preposlala mi mail s textom, ktorý využíval platformu Tiny Letter na posielanie newslettrov, a vtedy som si povedala, že to skúsim. Jednak je to pre mňa motivácia dokončiť viacero textov, ktoré som mala dlho rozpísané, a zároveň je to pre mňa istým spôsobom rituál.

Eggtuition. Foto – Katarína Poliačiková

Kedy sa to vôbec stalo, že ste začali písať a prečo?

Písala som si vždy, už na strednej škole, aj od pedagógov som mala dobré spätné väzby, ale nikdy som nerozmýšľala nad tým, že by som sa tomu venovala nejak viac alebo profesionálne. Ešte pred nejakými desiatimi rokmi som si písala hlavne pre seba, najmä poéziu.

Zásadný zlom nastal, keď som sa potrebovala zdokonaliť v angličtine a začala som sa stretávať s Andym Hillardom (anglický pesničkár, ktorý niekoľko rokov žil v Bratislave – pozn. red.). Angličtinu som sa v škole učila veľmi málo, bola som viac samouk a učila som sa čítaním kníh. Keďže som sa však uchádzala o príležitosti v zahraničí, potrebovala som sa zdokonaliť v písaní. Zväčša to s Andym fungovalo tak, že som priniesla text, ktorý som potrebovala v rámci svojej umeleckej prevádzky – „artist statement“, projekt výstavy a tak podobne. A Andy mi dal vždy veľmi nekompromisnú spätnú väzbu, čo bolo niekedy dosť brutálne, ale zároveň skvelé.

Takže tam je dôvod, prečo píšete takmer výlučne v angličtine?

Áno, začiatok bol síce naozaj veľmi pragmatický, ale potom som Andymu začala nosiť aj svoje ďalšie texty, ktoré mali skôr literárny charakter. On sám píše texty a aj preto boli pre mňa jeho názory dôležité. Vždy mi naozaj jasne povedal: That’s bullshit, take it out! Najprv to so mnou vždy trochu zatriaslo, ale napokon som si uvedomila, že mal pravdu a že to textu prospelo. Fungovalo to, lebo chápal, o čo mi ide. A raz mi s týmto svojím úplne vážnym výrazom povedal:

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie