Denník N

Ruské priepasti a ukrajinské múry v nás

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Ak sa raz Donbas vráti pod kontrolu Ukrajiny, zažijeme víťazstvo civilizovaného sveta a medzinárodného práva alebo prehĺbenie destabilizácie regiónu?

V roku 2016 som v priebehu pár týždňov na každej zo strán ukrajinského konfliktu zažil jednu dôležitú udalosť. Ich význam som však pochopil až oveľa neskôr.

Proruský Doneck: sedíme so známymi v obľúbenej pizzerii v centre, keď sa na ulici objaví kolóna tmavých džípov. Obranné perimetre okolo nás obsadzujú vojaci s guľometmi a odmlčia sa mobily – míňa nás nenápadná dodávka s rušičkou signálu proti odpaľovaniu nastražených bômb. Do relatívne pokojného centra práve neprišiel nikto menší ako hlava Doneckej ľudovej republiky Alexander Zacharčenko, aby sa najedol so svojimi civilnými poddanými a vypil si s nimi pohárik. Jeho ozbrojená suita je pre mešťanov zároveň mementom všadeprítomnej vojny a vojakov umierajúcich v zákopoch sotva štyri kilometre od nás.

Na ukrajinskej strane frontu budú na tento zážitok veľavýznamne pokyvovať hlavami. Doneck vraj dostal, čo chcel. Kedysi bohatá metropola východu, kam sa pred vojnou chodievalo na futbal a do kasín. Dnes – zákopy a vojenský diktátor, čo chodí s plukom hrdlorezov ešte aj na pizzu. Stelesnenie ruského sveta, Džingischánových zabijakov na poníkoch, Červenoarmejcov so šiestimi ulúpenými hodinkami na každej ruke. Náš niekdajší Donbas je teraz Rusko. A Rusko, to bola vždy Ázia, krčia plecami.

Druhá udalosť, Kyjev: prechádzam okolo námestia v centre, na ktorom sa zhromaždili pravicoví radikáli. Mihajú sa uniformy dobrovoľníckych plukov bojujúcich na Donbase a neonacistické vlajky, skupina asi dvadsiatich mladých mužov v maskách útočí na budovu polície, v ktorej sa vraj nachádza ich druh zadržaný počas výtržností. Na zábradlie vyvesili židovskú hviezdu, aby nebolo pochybností o tom, komu tak naozaj slúžia ukrajinskí policajti.

Keď neskôr ukážem fotografie z kyjevskej demonštrácie svojim doneckým priateľom, zareagujú podobne ako Ukrajinci na zážitok so Zacharčenkom. Pozri, presne proti tomuto bojujeme, tak ako naši dedovia proti Nemcom. A my sa máme vzdať Ukrajine, fašistom plateným Amerikou? Tým, čo ukradli našu spoločnú krajinu, vraždia nás z tankov priamo na sídliskách, chcú nám zobrať ruskú reč? Nikdy.

Poruchy vnímania sú na oboch stranách

Som presvedčený, že oba zážitky spred troch rokov symbolizujú konflikt na Donbase dodnes. Nie však preto, že by tak verne popisovali realitu v uliciach okupovaného Donecka či vládneho Kyjeva. Práve naopak: stelesňujú predsudky, pokrivenú perspektívu, dezinformácie a nevedomosť oboch strán o svojich protivníkoch.

Chcelo to ďalšie mesiace sledovania ukrajinského konfliktu, aby som si uvedomil, že obe strany si každý z mojich príbehov o tých druhých vyložili úplne nesprávne. Totiž, Alexander Zacharčenko nebol nikdy stelesnením ruského vplyvu. Práve naopak: v rámci proruských separatistov sa stal typicky ukrajinským oligarchom, ktorý doneckú časť okupovaného Donbasu zabral pre seba a svojich ľudí, no zároveň ju paradoxne chránil pred konkurenciou z východu, čítaj ruských oligarchov. Štyri obranné línie vojakov chrániace každý jeho krok takisto neboli dôkazom jeho arogancie, ale strachu. A keď sa ho napokon v lete 2018 podarilo zabiť, nuž, ak mám veriť svojim zdrojom zo Zacharčenkovej ochranky, neurobili to ukrajinskí záškodníci, ale – ľudia zo Zacharčenkovej ochranky. Na objednávku – či príkaz – spoza ruskej hranice.

A fašisti ovládajúci Kyjev? Čistý výplod ruskej propagandy, pred ktorou na okupovanom Donbase niet úniku. Výjav, ktorého som bol svedkom, bol, naopak, dokonalou ilustráciou slabosti ukrajinských radikálov. Ich výsledky vo voľbách dlhodobo oscilujú na úrovni štatistickej chyby a jediné, na čo sa zmôžu, je manifestovať svoju silu takýmito zúfalými pouličnými happeningami. Bežní Kyjevčania sa od tej hŕstky extrémistov znechutene odvracali. To mi už však na Donbase nikto neverí.

Začalo sa to dávno pred vojnou

Tieto drobné nuansy pod povrchom, siločiary, čo určujú mocenské vzťahy a nálady v spoločnosti, však bežným ľuďom na oboch stranách celkom unikajú. Proruská, ale i ukrajinská propaganda potrebujú o „tých druhých“ udržiavať jednoduchý, čierno-biely obraz, vďaka ktorému sa ich možno báť, pohŕdať nimi, nanajvýš nám ich môže byť ľúto. Ale snažiť sa im porozumieť? To je komplikované a najmä – nebezpečné. Zaváňa to ničím menším ako zradou. Napokon, uvažovanie o protivníkovi vedie vo vojne jediným smerom – k jeho dehumanizácii. Určite nie k rozjímaniu nad hlbšími motívmi jeho činov.

Príznaky tohto vývoja nachádzame už v období, keď sa v ukrajinskej spoločnosti len otvárala brána k dnešnému ozbrojenému konfliktu. Animozity a nedostatok vzájomnej spoločenskej empatie sa pre jedných i druhých stali postupne palivom eskalácie napätia, potom mobilizácie civilov na páchanie násilia. Mentálnu priepasť medzi komunitami, ktoré ešte nedávno žili spolu bez akýchkoľvek väčších konfliktov, prehlbujú dodnes.

Zneužívanie mentality ľudí na východe Ukrajiny sa pred vojnou stalo dokonca súčasťou politických programov. Zdôrazňovanie rozdielov medzi proeurópskym západom krajiny a proruským východom pomáhalo mobilizovať voličov, šíriť strach a posilňovať súdržnosť na úkor „tých druhých“.

Príklad? Málokto si už dnes spomenie, že kontroverznú postavu druhej svetovej vojny Stepana Banderu dlho uctievali len obskúrni extrémisti na západnej Ukrajine, až kým ho nepovýšil prezident Juščenko v roku 2010 na národného hrdinu. Z jeho strany pritom nešlo o nič iné ako o zúfalý a neúspešný pokus získať zopár percent od nacionalistických voličov. Dôsledky však boli nezvratné.

Obyvatelia východnej Ukrajiny totiž cítia silný sentiment za Sovietskym zväzom. A pre sovietske školské učebnice boli banderovskí nacionalisti zo západnej Ukrajiny rovnakým stelesnením zla ako Hitler. Ľudia na Donbase zrazu počuli svojho prezidenta glorifikovať muža, ktorého meno nosili bandy masovo vraždiace Židov, Poliakov, Rusov a Slovákov ešte niekoľko rokov po vojne. Premkla ich hrôza.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vojna na Ukrajine

Komentáre

Teraz najčítanejšie