Komentáre

Denník NAve kto?

Jaro RihákJaro Rihák
Bilbao, máj 1937. Foto -Wikipedia/Robert Capa
Bilbao, máj 1937. Foto -Wikipedia/Robert Capa

Keď pán S. vyšiel z brány, pozrel sa na oblohu. Hovorieval, „to je môj španielsky reflex“.

Autor je režisér

V našom dome sa často kazil výťah. Starší z horných poschodí viedli pri čakaní rozhovory. Občas vyzerali ako hádky, ale oni sa nehádali. Napríklad pán S. s druhým pánom Š. Drobný muž v baretke vybral z poštovej schránky noviny L’Humanité. „Nikdy netreba čakať, treba konať.“ Povedal interbrigadista zo španielskej občianskej vojny. „Zbalil som ruksak, zápisník, španielsky slovník – a vlakom do Paríža! Dolámaný som vystúpil na Gare du Nord. Na wagons-lits som nemal.“

„A ja som čakal ako somár, až oni naložili do vlaku mňa a vyložili na rampe koncentráka.“ Sarkasticky dodal druhý sused. „To ste chceli povedať? Máte pravdu, ale to sa už nikdy nebude opakovať.“

Muž v baskickom barete sa rozčertil, presne tak som si ho predstavoval, keď v rozstrieľanom Madride bojoval proti generálovi Francovi. Hodiny mi rozprával o bojoch pri Guadalajare a o katalánskych anarchistoch. Na Gran Via sa zoznámil s Hemingwayom, fotografom Capom, André Malrauxom.

Vestibulom prichádzala k výťahu žena, tiež v barete. „Bonjour, madame S.“ Pozdravil ju ten z koncentráku. „Ty budeš neškriepit, mon chéri, oui?“ milo sa usmiala na manžela. „Bonjour, ovorí zas o vojna?“ Sused suseda po španielsky pobúchal po chrbte a galantne zobral žene nákup.

Od detstva som k tej krásnej bezdetnej dvojici chodil a počúval. On hovoril, ona Francúzka (práve čítala Orwellove katalánske poznámky) bola ošetrovateľkou. Zoznámili sa pri obväzovaní jeho zranení. Keď o fašistoch a diktatúrach rozprávali tí dvaja drobní interbrigadisti, nešušťalo to novinami, ale voňalo skúsenosťami.

„Nehádam sa, ma chérie, hovorím, že vojnou sa nijaký fašizmus neskončil. Čítal si grécke báje?“ spýtal sa ma. Prikývol som. „Dračie zuby. Vyrastú noví.“ Druhý sused hodil na zem cigaretu a zlostne ju zašliapol špičkou poltopánky. „Nestrašte. Je po nich.“

Inokedy sa hádali o aute. Ten z koncentráku si kúpil fiatku a chcel zabudnúť, ten s baretkou nikdy nezabudol na zvuk motorov Fiat, keď Mussoliniho Aviazione Legionaria bombardovala španielske mestá. A nezabudol povedať, na čo by sa nemalo zabudnúť: zlo prichádza, keď sa už nikomu nechce riešiť problémy, kým sa dajú. Potom sa odniekiaľ vynorí smiešny prorok a ponúkne rýchle riešenie. Mnohí sa radi postavia pod zástavu, počúvajú, zvolia – a potom už býva neskoro. Starý muž v baretke, ktorý sa poznal s Hemingwayom, mal pravdu. Všetko sa môže opakovať.

Dnes interbrigadisti vyzerajú bezmála romanticky, ale už v tridsiatych rokoch sa charakter štátov menil moderne. Peniazmi, vplyvom, jemnou zmenou zákonov aj voľbami. Na začiatku je vždy niekto nenápadný s talentom rečníka, netalentovaný maliar, rezký generál, raz silák, inokedy bystrý intrigán alebo okresný vodca obdivujúci kňaza prezidenta. Kto je na rade?

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].