Človek je jediný druh, čo dokáže naplánovať vraždu tyrana, vraví antropológ z Harvardu

V každodennom kontakte sa k sebe ľudia väčšinou správajú neobyčajne mierumilovne. Na rozdiel od svojich najbližších príbuzných, šimpanzov.

Keď však na to príde, sú ľudia proti sebe schopní rozpútať krvavé masakre. Na otázku, prečo to tak je, odpovedá vo svojej knihe aj v rozhovore pre český Deník N britský profesor antropológie Richard Wrangham pôsobiaci na Harvardovej univerzite v USA.

Svoju novú knihu The Goodness Paradox uvádzate slovami, že by ste boli pred päťdesiatimi rokmi dosť prekvapený, keby vám niekto povedal, že napíšete knižku o človeku. Začínali ste ako primátológ. V sedemdesiatych rokoch ste v pralesoch Tanzánie skúmali so slávnou vedkyňou Jane Goodallovou ľudoopy. Prečo ten obrat k človeku?

Práve vďaka výskumu ľudoopov ma človek skrátka začal fascinovať. Pozoruhodné je už len porovnanie správania šimpanzov a bonobo, teda druhu šimpanza, ktorý sám seba domestikoval. Hovorí sa tomu autodomestikácia.

Keď sa zameriate na paralely medzi správaním bonobo a správaním človeka, je to jednoducho fascinujúce. Od deväťdesiatych rokov sa snažím lepšie porozumieť, ako došlo k tomu, že sa človek začal odlišovať od ostatných primátov. Zaujíma ma najmä otázka, čím to je, že samci – muži – medzi sebou prestali neustále bojovať.

Aj v knihe pátrate po príčine paradoxu, prečo k sebe ľudia dokážu byť v bežnom živote mierumilovnejší než iné zvieratá a zároveň sú nebývalo agresívni a násilní, keď ide o rozpútavanie konfliktov alebo organizovaných zločinov. Čo vás na tejto otázke tak fascinuje?

Práve podobnosti a rozdiely medzi ľuďmi a šimpanzmi túto dôležitú otázku otvárajú. Mnoho ľudí môže miasť, že ľudia sú na jednej strane násilní a na druhej takí milí. Keby ste posadili do lietadla 300 šimpanzov, ktoré sa medzi sebou nepoznajú, a vyslali ich na osemhodinovú cestu, mnohé z nich ju pravdepodobne neprežijú.

Ľudia sa na rozdiel od šimpanzov nemusia jeden druhého po celý čas letu ani dotknúť. Máme tendenciu túto tému polarizovať a hovoriť si: buď sme prirodzene násilní a krotí nás naša civilizácia, alebo, naopak, máme dobrotu, toleranciu a miernosť v génoch a až život nás kazí.

Keď sa však porovnáme so šimpanzmi, vidíme, že je to práve naša výbušná povaha, čo nás ťahá oboma smermi. A otázka, prečo je to tak, je fascinujúca.

Môžeme pozorovaním šimpanzov a bonobo skutočne zistiť niečo o človeku? Sú to predsa ľudoopy, nie sú to ľudia…

Áno, ale sú veľmi dobrým modelovým organizmom na skúmanie predkov, od ktorých sa pred šiestimi až ôsmimi miliónmi rokov začal odvíjať náš rodokmeň. Samozrejme, nie sme ľudoopy, ale pri štúdiu človeka dáva zmysel skúmať aj sociálne správanie porovnateľne komplexných tvorov. Prirodzene, s patričnými úpravami.

Keď sme ako vedci prvýkrát začali pozorovať šimpanzy v divokej prírode, čo bolo niekedy v 70. rokoch, objavili sme, že zo všetkých zvierat na svete sú iba tieto dva typy našich žijúcich príbuzných schopné v malých skupinkách príbuzných či nepríbuzných samcov úmyselne uniesť a zabiť členov susedných tlúp. Takisto sa u nich v istom zmysle prejavuje vojnové správanie.

Je to skoro až úsmevné, že zo všetkých druhov na svete sa týmto správaním okrem nás vyznačujú len naši najbližší príbuzní. To ukazuje, že biológia zjavne súvisí s podstatou problému agresie. Môžeme sa potom pýtať, ako to ide dokopy s ďalšími faktormi, ktoré ovplyvňujú naše správanie a vytvárajú z nás to, čím sme.

Čo teda o nás ako o druhu hovorí naša agresivita?

Problém agresivity leží v jadre ľudskej podstaty. Keď sa zamyslíte nad stabilitou spoločnosti, teda schopnosti bežných ľudí žiť pohodlný, dôstojný život, napadne vám otázka, prečo to čas od času funguje dobre a inokedy sa spoločnosť zmieta vo vlnách násilia a rozkladá sa.

Porozumieť ľudskej agresivite a nakoniec aj zlu je jednou z veľkých existenciálnych otázok sveta. Naši predkovia mali tendenciu prisudzovať krvavé udalosti diablovi alebo nejakej vyššej sile. Vďaka vede sa dnes môžeme snažiť porozumieť tomu, odkiaľ to všetko pramení.

Nakoniec budeme možno vo vzdialenej budúcnosti k spoločenskému správaniu pristupovať ako v medicíne: keď problému porozumieme, dokážeme ho následne vyliečiť, resp. vyriešiť. Verím, že jedného dňa pochopíme človeka natoľko, že budeme napriek neustálej súťaživosti a pokračujúcim problémom medzi ľuďmi schopní udržať stabilitu spoločnosti bez vojen.

Vo svojej knihe ste skúmali, prečo nemáme reaktívnu agresiu, ku ktorej to, naopak, ťahá zvieratá, a, naopak, sme veľmi zdatní v tej proaktívnej. Poukazujete na to, že nás k miernej povahe doviedla evolúcia, počas ktorej sme sa sami domestikovali. Aj vďaka tomu, že sme sa systematicky zbavovali tyranov, nebezpečných alfa samcov. Ste spokojný s odpoveďou, ktorú ste našli?

Áno, je nová a pre mňa intelektuálne vzrušujúca. Ten rozdiel medzi reaktívnou a proaktívnou agresiou je veľmi dôležitý a doposiaľ ho týmto spôsobom na človeka nikto nevzťahoval. Psychológia alebo právo tieto pojmy, samozrejme, rôzne aplikovali, ale nikto sa nad tým nesnažil doteraz zamyslieť v súvislosti s vrodenými sklonmi ľudskej povahy.

Naše relatívne veľké sklony k proaktívnej (plánovitej) agresii súvisia s našou loveckou minulosťou – mäsožravé zvieratá majú rovnakú tendenciu využívať proaktívnu agresiu na lov a zabitie koristi, rovnako tak ju dokážu nasmerovať proti členom svojho vlastného druhu. My robíme to isté. Oveľa viac mätúca je skutočnosť, že k reaktívnej agresivite máme v porovnaní s inými primátmi nízke sklony.

Páči sa mi argument, s ktorým prišiel antropológ Christopher Boehm. Vedie k pochopeniu sociálneho výberu: išlo o prírodný výber podporujúci sociálne správanie v neprospech génov, ktoré posilňujú sklony k reaktívnej agresii.

Nielenže ten argument pekne pasuje, ale teraz ho vďaka lepšiemu porozumeniu génom bude možné otestovať. Hoci zo zjavných dôvodov nemôžeme vedieť dosť o expresii génov (proces, kedy sa informácia uložená v géne prejaví – pozn. red.) našich predkov a ďalších druhov Homo, máme aspoň dáta o samotných génoch.

Získali sme totiž kompletný genóm neandertálcov a denisovanov. Takže sa dá predpokladať, že porozumieme tomu, ako sa naše gény kontrolujúce reaktívnu agresiu líšia od génov našich predkov.

Stavím sa, že o desať rokov budeme mať oveľa jasnejšie v tom, čo sa počas evolúcie stalo s Homo sapiens a jeho schopnosťou ovládať reaktívnu agresivitu lepšie ako ostatné druhy.

Vravíte, že pre posun k väčšej mierumilovnosti bol pre človeka kľúčový proces domestikácie. Kto nás teda domestikoval?

To bola veľká hádanka už pre Darwina alebo pre nemeckého antropológa Johanna Friedricha Blumenbacha. Obaja si všimli, že ľudia sú v mnohých ohľadoch ako domestikované zvieratá. Lenže ako sa to mohlo stať, keď predsa zvieratá domestikoval človek, ako sme si vždy mysleli?

Posledné desaťročie prinieslo zásadný posun práve už spomínané poznanie, že prírodný výber potláča sklony k reaktívnej agresii.

A to je práve to, čo myslíme domestikáciou: stávate sa vďaka tomu druhom, ktorý nestratí nervy zakaždým, keď sa dostane do stretu s niekým, kto mu urobil niečo nepríjemné. Prírodný výber potláčajúci reaktívnu agresivitu sa môže odohrávať mnohými spôsobmi.

Ako sa to teda stalo u človeka?

Najprv je potrebné uvedomiť si, že naši predchodcovia boli veľmi pravdepodobne oveľa agresívnejší ako my. Pozrite sa len na ich anatómiu. V tvári majú rovnaké rysy ako pomerne intenzívne agresívne druhy.

To sa však za posledných 300-tisíc rokov zmenilo. Máme kratšiu tvár, menšie zuby, jemnejšie črty, muži sú podobnejší ženám.

Na začiatku sme však boli podľa všetkého druhom, ktorý, rovnako ako šimpanzy alebo paviány, ľahko rozpútal bitku. Stačilo, aby jeden samec odmietol status toho druhého napríklad len náznakom. To sa deje u šimpanzov, paviánov alebo iných druhov primátov stále.

Ale u človeka nie…

Presne. Ako dobrý model na skúmanie procesu evolúcie počas posledných pár stoviek tisíc rokov slúžia súčasní lovci a zberači.

Občas sa u nich objaví jedinec, ktorý je pripravený ísť proti všetkým kultúrnym normám, ktoré hovoria: správajte sa dôstojne, slušne, tolerantne, podľa pravidiel. Ostatným dá najavo: som väčší, drsnejší, a ak mi niečo svoje nechcete dať, jednoducho si to vezmem.

Spomínaný antropológ Christopher Boehm prešiel mnoho rôznych výskumných štúdií týkajúcich sa asi 50 skupín lovcov a zberačov z celého sveta a všetky prichádzajú s rovnakým záverom – ak je muž tyran a využíva svoju silu na to, aby dominoval nad ostatnými, tak sa v situácii, keď nemáte žiadnu políciu alebo niekoho, kto vám pomôže, opakuje vždy rovnaký scenár.

Najprv vyskúšate všetky bežné „kultúrne metódy“: rozprávate sa s ním, kričíte naňho, ignorujete ho, zosmiešňujete ho, dohovárate jeho príbuzným… Ak sa aj napriek tomu ďalej správa naozaj zle, tak…

… ho zabijete.

Áno. Je to pozoruhodná vec známa v spoločnostiach lovcov a zberačov na všetkých kontinentoch. A tiež je to systematická záležitosť vo všetkých spoločnostiach sveta. Je to v podstate ľudská prirodzenosť.

Ak vezmeme súčasnosť ako návod pre minulosť, môžeme sa pozrieť o 300-tisíc rokov späť a povedať si: ak sa ľudia spolu rozprávali o tom, ako vyriešiť problém s nekontrolovateľným tyranom, spojili sa a zakročili, potom existoval selekčný tlak voči tyranom.

To by znamenalo, že gény podporujúce nadmerne agresívne správanie, teda veľmi silné sklony k reaktívnej agresivite, postupne klesali.

Všetky dostupné dôkazy ukazujú týmto smerom. A pre mňa vytvárajú presvedčivý argument, že sme druhom, ktorého súčasný nedostatok reaktívnej agresivity sa zrodil práve zo schopnosti byť proaktívne agresívny.

Takže domestikácia spočíva v znižovaní agresivity. Sme teda kompletne domestikované zviera?

Pravdepodobne sme. Ale možno niekto nájde ešte mierumilovnejší druh, napríklad nejakého hlodavca alebo netopiera. Nechcem vynášať predčasné závery, ale keď ide o potláčanie reaktívnej agresivity, sme iste na konci pomyselného spektra. Veľkou iróniou, samozrejme, zostáva, že nás domestikácia neoslobodila od veľkej miery proaktívnej agresivity.

Spomínali ste, že strata agresivity počas domestikácie prichádza bok po boku so zmenou fyzických rysov. Zvieratá aj ľudia sa evolúciou a postupnou domestikáciou čím ďalej, tým viac podobajú mláďatám svojho druhu…

Áno, to sa deje u mnohých druhov, aj najatraktívnejšie vlastnosti človeka vychádzajú z procesu takzvanej juvenalizácie. Keby sme sa mohli vrátiť o 300-tisíc rokov späť a sadnúť si k ohňu s našimi predkami, boli by sme z dospelých naokolo poriadne vystrašení. Oveľa viac by sme si rozumeli s vtedajšou „mládežou“ – pretože by bola pomerne nekonfliktná a mala by zvedavý prístup k životu. Bola by hravá a veselá. To sú vlastnosti, ktoré sa v priebehu evolúcie preniesli do dospelosti.

Takže môžeme očakávať, že sa s postupujúcou evolúciou staneme celoživotnými deťmi?

V mnohých ohľadoch nimi už sme. Prisvojili sme si veľa detských vlastností – celoživotnú schopnosť učiť sa, hrať sa. To sú veci, ktoré sú u ostatných zvierat pomerne nezvyčajné. A charakterizujú práve mladé jedince.

Z čoho usudzujete, že trend bude pokračovať?

Jednoducho môže. Aj dnes platí, že muži, ktorí sú príliš násilní a nemajú ďaleko k bitkám alebo k násiliu na ženách, skončia s veľkou pravdepodobnosťou vo väzení. A ak sa tak stane, budú mať zrejme malé rodiny, možno nebudú mať deti. A sme zase späť pri procese, o ktorom som písal vo svojej knihe The Goodness Paradox.

Spomenuli ste tiež, že pre našu domestikáciu bola veľmi dôležitá reč, pretože nám dala práve tú rozporuplnú povahu agresie. Ale niektoré zvieratá predsa tiež majú svoj jazyk. Prečo je ten náš taký silný?

Náš systém komunikácie je v porovnaní s inými unikátny. Dokážeme sa spojiť a naplánovať zneškodnenie jedinca, ktorý nás znepokojuje.

Predstavte si situáciu, keď chcú mafiáni niekoho zabiť. Nevybehnú hneď z miestnosti, kde sa na tom dohodli. Počkajú si na perfektný čas a vraždu vykonajú s chirurgickou presnosťou.

Táto ľudská schopnosť plánovať popravu obete je strašná. Človek dokáže vďaka nej zabíjať tak, aby to jeho samotného nič nestálo. Len sa pozrite na šesť miliónov nevinných Židov, homosexuálov alebo Rómov, ktorí boli zabití počas holokaustu. Keďže páchatelia mali všetko detailne zorganizované, bolo z nich počas tohto hrozného procesu zabitých len veľmi málo.

Najpodstatnejší rozdiel medzi ľudským jazykom a zvieracou komunikáciou je v tom, že aj keď napríklad šimpanzy dokážu pomerne zdatne komunikovať, nevedia naplánovať zabitie v horizonte niekoľkých hodín, dní alebo týždňov.

Neandertálci mali predsa tiež svoj jazyk, nie?

Stavím sa, že áno. Ale ten zďaleka nebol taký sofistikovaný ako ten ľudský. Nie je to len tak, pošepkať niekomu: mám toho chlapíka plné zuby, je načase zabiť ho. Je to nebezpečné, pretože tento plán sa môže k vašej potenciálnej obeti (a nepriateľovi) dostať.

Túto tému musíte teda riešiť delikátne, lebo ohrozuje aj váš život. A na to, aby ste mohli formovať koalície, ktoré vás udržia v prípade niečoho takého zásadného v bezpečí, potrebujete sofistikovaný jazyk. A to je príbeh ľudskej evolúcie posledných 300-tisíc rokov.

Myslím, že sme jediný druh, ktorý má jazyk natoľko sofistikovaný, že dokáže naplánovať vraždy jedincov, ktorí nás terorizujú.

Myslíte, že schopnosť zabiť tých najnebezpečnejších z nás položila základy našej morálky?

Vysvetlenie vzniku našej unikátnej ľudskej morálky musíme hľadať v našej skupinovosti. V záujme robiť veci, ktoré naši skupinu podporujú a nerozkladajú ju.

Iné zvieratá majú tiež morálku v zmysle empatie k jedincom: sú citlivé k ich bolestiam, ochotné pomáhať im a podobne.

Preto je starosť človeka o to, aby zapadol do skupiny, unikátna. Vždy to bol trochu oriešok, ale ľudská morálka sa vyvinula spôsobom, ktorý nás chráni pred možným vylúčením zo skupiny.

Ťahá nás to k správaniu, ktoré redukuje naše rozdiely oproti sociálnym vrstovníkom. A myslím, že je to práve preto, že pred 26 tisícmi generáciami by bolo veľmi nebezpečné prejavovať sa ako nonkonformista. Pretože by ste skrátka boli od zvyšku skupiny taký odlišný, že by vás zabili.

Máme proces domestikácie chápať aj tak, že zakaždým, keď sa zbavíme tyrana a znemožníme mu prístup k moci a reprodukcii, stáva sa ľudstvo viac domestikovaným? Veď novodobé dejiny si pamätajú veľa tyranov…

Od čias, čo sme sa stali domestikovanými a obmedzili očakávania, že sa zjaví alfa samec, ktorý nás bude utláčať, sme získali lídrov, ktorí nie sú priamo bitkári. Sú však veľmi šikovnými manipulátormi víťazných koalícií v rámci skupiny. Nedosahujú úspechy nevyhnutne pomocou reaktívnej agresie.

Je pravda, že keď sa pozriete na Donalda Trumpa, zjavne sa veľmi rýchlo rozzúri, keď je konfrontovaný. Ale nemyslím si, že všetci svetoví lídri sú ako on.

Dá sa však povedať, že na čele štátov stále máme alfa samcov?

Áno, ale sú naozaj iní než alfa samce šimpanzov alebo Homo sapiens pred 300-tisíc rokmi. Preto je dôležité vnímať, čím sme unikátni. Naši alfa samci sú šéfovia koalícií. Alfa samce ostatných primátov a našich predkov boli vždy jedinci, ktorí zvyšok skupiny fyzicky zastrašovali. Tá premena je jednou z vecí, ktorá nás robí ľuďmi.

Ale princíp, kedy beta samce skrotili alfa samca, nefungoval v histórii zakaždým…

Prechádzame reťazcom nepretržitých revolúcií. Zakaždým, keď máme lídra, je jednoduché považovať ho za alfa samca, pretože dominuje. Ale nakoniec sú za každým z nich koalície, aj keď máte na čele mameluka.

To však neplatí pre primáty, kde je alfa samec sám za seba a koalíciu príliš nepotrebuje. Na rozdiel od človeka. A to platí aj pre autokratov ako Trump a ďalších podobných po celom svete.

Trump je absolútne závislý od svojich republikánskych senátorov, ktorí ho sprevádzajú. Keď stratí ich podporu, skončí. Veď napokon aj monarchovia vládnu a vládli za podpory druhých.

V závere knihy spomínate, že evolučná história nie je prediktívna. Čo nám teda môže povedať o dnešnej spoločnosti?

Vďaka biológii a evolúcii sa môžeme naučiť, že máme isté vrodené tendencie, ktoré nás tlačia určitými smermi. Väčšina ľudí sa domnieva, že ak to chceme zmeniť, je potrebné vymaniť sa zo sociálnych systémov, ktoré sú výsledkom čírej biológie.

Je potrebné rozlíšiť tendencie, proti ktorým máme bojovať. Je to, ako keď potrebujete schudnúť – niekto vás musí upozorniť na fakt, že máte sklon k prejedaniu sa cukrom a tukmi, a preorganizovať vám život tak, aby ste sa toho zbavili.

Ľudia musia takisto rozoznať, že máme silné tendencie zneužívať mocenské rozdiely, byť sebeckí, korumpovať. A preto by sme mali byť veľmi opatrní, aby sme nenarušili spoločenské inštitúcie, ktoré nás pred tým chránia.

Boli by sme za vodou, keby sme prevzali rousseauovskú perspektívu, ktorá hovorí, že ľudia sú od podstaty dobrí, takže jediné, čo potrebujeme, je zbaviť sa zlých ideológií a budeme žiť v mieri. To je nezmysel.

Ľudia sú rovnakí ako mnoho iných zvierat. Hlavne muži nášho druhu sú v základe nedôveryhodní, pretože často využívajú silu vo svoj vlastný prospech. A mali by sme mať na pamäti, že kedykoľvek sa budeme snažiť vykonať nejakú spoločenskú zmenu, mali by sme sa uistiť, či nezavádzame systémy, ktoré umožňujú týranie a zneužívanie ostatných.

To je posolstvo, ktoré zohľadňuje biológiu bez toho, aby nás odsudzovalo ku konkrétnemu spoločenskému systému.

Veríte vôbec na spoločnosť bez násilia?

Áno! Už dnes o takých vieme. Pozrite sa na konkrétne krajiny ako Švédsko alebo Island, ktoré dokázali žiť dlho bez násilia. Pozitívne vyzerajú tiež niektoré kultúrne a historické trendy, pár z nich vo svojej knihe The Better Angels of Our Nature opisuje aj psychológ Steven Pinker.

Máme dôkazy, že frekvencia násilia klesá. Ja osobne to prisudzujem úspešnému vplyvu spoločenských inštitúcií.

Keď chýbajú kvalitné inštitúcie, vynorí sa biológia a dejú sa strašné veci. Pozrite sa napríklad na to, čo sa stalo v Líbyi, keď sa zbavili Kaddáfího. Zrazu máte všetky tie mužské koalície, ktoré bojujú o teritóriá a robia svojim súperom nepekné veci. Podobné zverstvá sa diali a stále dejú po celom svete – v Juhoslávii, Novej Guinei, Brazílii…

Keď máte nedostatok kontroly, malé skupinky mužov sa dajú dohromady a využijú svoju silu na násilie, znásilňovanie a podobné ohavnosti. Ale som optimista, myslím si, že z dlhodobej perspektívy sme druh, ktorý sa stále viac a viac učí, ako násilie kontrolovať.

V závere knihy spomínate, že za najväčšiu výzvu považujete práve obmedzenie organizovaného násilia. Aké nástroje sú podľa vás v tomto smere sľubné?

Z dlhodobého hľadiska nevnímam národy ako stabilný systém ľudskej spoločenskej organizácie. Nie sú ním, pretože medzi sebou súťažia. Všetky majú armády, súperov a neviem o systéme, ktorý by medzi nimi zachovával mier. Navyše sa stále mení rozloženie ekonomických síl. A tieto zmeny potom vedú k väčšej vojenskej a politickej sile a tí, čo mocensky rastú, sa potom túžia stať novými hegemónmi, novými alfa samcami bloku. A zrazu vypukne konflikt.

Takže ako vidíte budúcnosť?

Bolo by skvelé, keby sme na to dokázali prísť. Bude to nejaký druh jednej svetovej vlády? To by potom, samozrejme, prinášalo veľké nebezpečenstvo, obrovský potenciál zneužitia sily jedným centrom moci. Rozdeliť svet na množstvo oveľa menších skupín, ktoré by boli komplikovane previazané? Neviem.

Nebude to však vízia troch superštátov Georgea Orwella, z ktorých každý bude taký silný, že dvaja budú môcť ovládať ten tretí a budú žiť v trvalom napätí. Musíme sa cez to preniesť. Aby sme sa ako druh mohli vyrovnať s možným objavením mimozemského života, museli by sme sa spojiť.

To sme sa už dostali veľmi ďaleko. Ako môžeme obmedziť naše sklony k násiliu a zároveň zostať organizovaní? Dá sa to?

Domnievam sa, že na to, aby sme boli schopní redukovať násilie, musíme byť organizovaní. Anarchia totiž predstavuje veľké nebezpečenstvo, pretože jej zástancovia si nectia záväzky voči ostatným členom spoločnosti.

Jednou z veľkých ťažkostí pri presadzovaní presvedčivej, milšej a pokojnejšej politiky budúcnosti je, že napríklad ľudia tu v USA majú nesmierne silnú averziu k strate slobody.

Aby však civilizovaná spoločnosť mohla existovať, tak sa musíme slobody do istej miery vzdať. Civilizovaná spoločnosť závisí od pravidiel, ktoré dodržiavame.

Je teda otázkou, či dokážeme vyvinúť seriózne pravidlá, ktoré ľudia prijmú. V USA napríklad platí zákon o držaní zbraní. Aké idiotské!

Niektorí si myslia, že je v poriadku, že všetci môžu vlastniť dlhé strelné zbrane, tieto neuveriteľne silné guľomety. Európa je v tomto oveľa rozumnejšia. Medzi pocitom nezávislosti a schopnosťou byť slobodný v spoločnosti, ktorá ovláda naše najhoršie tendencie, je jemná rovnováha.

Keď tieto tendencie skombinujeme so zmenou klímy, nastáva ešte komplikovanejšia situácia…

Presne tak. V podstate od druhej svetovej vojny žijeme v nesmierne luxusnej dobe, hoci sme už odvtedy zažili niekoľko hrozných vojen. Nebola však svetová vojna, čo, zdá sa, zvádza ľudí k presvedčeniu, že sme túto hrozbu prekonali a že mier bude permanentný.

Keď sa však zamyslíte nad obrovským napätím, ktoré bude prichádzať v súvislosti so zmenou klímy, nad jej dôsledkami pre chudobu, meniace sa ekonomické vzťahy, nad ničením prírody… Budeme sa musieť veľmi snažiť, aby sme vymysleli, ako vytvoriť inštitucionálne vzťahy, ktoré súvisiace konflikty odvrátia.

Upadnúť do ďalšieho strašného konfliktu bude pre svet zrejme veľmi jednoduché. Povedal by som, že ľudia budú musieť o budúcnosti premýšľať s oveľa väčšou veľkorysosťou.