Grécka revolúcia proti kapitalizmu?

Je zvláštne vidieť eufóriu na tvári gréckeho premiéra Alexisa Tsiprasa, ktorý európsku káru práve potlačil k zošupu. Podozrievam ho, že sa na tento okamih tešil od chvíle, čo sa dostal k moci. Vyhlásením referenda sa mu podarilo dokonale zaskočiť európskych politikov a seba ustanoviť prvým európskym demokratom, ktorý sa namiesto kapitalizmu klania ľudu.

Čo na tom, že referendum bude o návrhu, ktorý neexistuje, pretože veritelia ho stiahli, a že otázka sa vyhýba zotrvaniu Grékov v eurozóne, pretože Tsipras ich z nej už fakticky vyviedol?

Myslím, že Tsipras chápe referendum skôr ako výstrel z Aurory, ako prvý krok k revolúcii, ktorej cieľom je zbúrať kapitalizmus. A Grékov obetoval vo vyššom záujme ako delovú guľu, ktorá sa síce roztriešti, ale nabúra múry nenávideného systému.

Jeho minister financií Janis Varoufakis je uznávaným expertom na teóriu hier a dobre vie, že v tomto súboji Grécka s Európskou úniou prehrajú obaja, práve to však chce dosiahnuť. On a Tsipras totiž nie sú politici, ale revolucionári, preto oprášili Leninovo heslo „čím horšie, tým lepšie“. Na rozdiel od Lenina, ktorý mal svojím slávnym výrokom na mysli cárske Rusko v nádeji, že revolúcia ožobračených Rusov ho vynesie k moci, Tsipras získal moc v demokratických voľbách. Lenže jediný spôsob, ako si ju udržať, je vyvolať revolúciu.

Takýchto paradoxov je v tomto príbehu oveľa viac. Varoufakis vo svojich esejach brilantne usvedčuje európskych politikov aj Medzinárodný menový fond zo zlyhania, keď nútili Grécko do škrtov, ktoré viedli k prepadu ekonomiky, aký nastáva len v období vojen. Správne Nemecku pripomína, že jeho hospodársky zázrak bol v päťdesiatych rokoch založený na odpustení dlhov a že Grécko má nárok na rovnaké milosrdenstvo.

Lenže to všetko a mnoho ďalšieho je vedľajšie. Jadrom sporu medzi Úniou a Gréckom je, že európske vlády reprezentujú demokratický kapitalizmus so všetkými jeho kladmi i zápormi, zatiaľ čo Tsipras a Varoufakis boli a sú bytostní revolucionári, ktorí týmto systémom z hĺbky duše pohŕdajú. Uvažujú rovnako ako Lenin, ktorý o kapitalistoch s obľubou hovoril, že „radi predajú Rusku povraz, na ktorom ich potom obesíme“. Chceli od Únie peniaze, aby za ne šírili do Európy myšlienku revolúcie. Aké prekvapenie, že im ich európski politici odmietli dať?

Grécke povojnové dejiny sú plné prevratov a pokusov o revolúciu, Tsipras má teda inšpirácie dosť. Referendom aj prípadným vyhadzovom z eurozóny sa nič nekončí. Tento zapálený a naštvaný revolucionár reprezentuje štát, ktorý má v rukách dôležitú zbraň: hlasovacie právo plnoprávneho člena Európskej únie.

Jazda sa ešte len začína.