Denník N

Voda a jedlo sú luxus, rodičia musia opúšťať svoje deti. Kríza vo Venezuele nemá konca (reportáž)

Foto - Nathalie Sayago
Foto – Nathalie Sayago

Keď v novembri pristávam na letisku v Caracase, ešte ani nevystúpim z lietadla a už sa pri mne pristavuje pani s malým dieťaťom a ponúka mi pomoc.

Ustarostene sa ma pýta, čo som sem prišla ako cudzinka robiť a či ma radšej nemá niekam odprevadiť.

Azda to k taxíku zvládnem aj sama, vravím jej, veď čo by sa mi mohlo stať na letisku.

Môžu vás zabiť, odpovie bez zaváhania.

Caracas, do ktorého práve prichádzam, je mesto plné zvláštnych paradoxov. Život tu beží ďalej aj napriek tomu, že viac ako štyri milióny ľudí z krajiny utiekli a panuje tu jedna z najvyšších mier ozbrojených zločinov a vrážd na svete.

Ďalší dôkaz hroziaceho nebezpečenstva prichádza ešte v taxíku z letiska. Fotografka, ktorá ma sprevádza, mi z neho ukazuje miesto, kde ju pred dvomi rokmi uniesla skupina dvadsiatich ozbrojených mužov.

Pomedzi pozatvárané butiky, poloprázdne supermarkety a smetiská nosia ľudia po celom Caracase v autách nádrže a galóny vody. Pitná voda a mydlo sú tu teraz luxusnými produktmi vyhradenými len pre bohatých.

Chudoba v bohatej krajine

Nedostatok vody je jednou z prvých vecí, ktorej sa každý musí prispôsobiť: nefunkčná vodovodná sieť a rozbitá kanalizácia spolu s výpadkami elektriny majú za následok to, že distribúcia vody tu funguje len sporadicky, napríklad raz či dvakrát za týždeň.

Ľudia si preto vodu nosia z prameňov, prípadne zbierajú tú dažďovú. V Caracase je možné vidieť aj ženy, ktoré perú v rieke.

So stravou to nie je omnoho lepšie. Je bežné, že ľudia tu jedia len raz denne alebo vyberajú jedlo zo smetných košov na ulici.

Foto – Nathalie Sayago
Foto – Nathalie Sayago

Život sa zastavil a vrátil kdesi do minulosti, sociológovia vravia, že ľudia tu teraz žijú ako v 19. storočí. To je Caracas v roku 2019, hlavné mesto kedysi najbohatšej krajiny v Latinskej Amerike.

Venezuela je už niekoľko rokov ponorená aj do hlbokej politickej a humanitárnej krízy. Caracas je v súčasnosti divadlom neustálych politických protestov. Niektoré, oficiálne zvolané lídrom opozície Juanom Guaidóom, trvajú aj niekoľko dní bez prerušenia.

Študenti, mladí ľudia, aktivisti, no aj bežní občania a občianky protestujú proti Nicolásovi Madurovi a demonštrácie sú tu často sprevádzané mimoriadnym násilím. No existujú tu aj takzvané „protipochody“: skupiny podporujúce vládu, ktoré majú prístup k zbraniam, spolu s ozbrojenými jednotkami takto v krajine udržiavajú klímu útlaku.

„Skupiny podporujúce vládu majú povolenie zabíjať,“ vravia miestni aktivisti. „Jediné, čo nás odlišuje od občianskej vojny, je to, že opozícia nemá zbrane.“

Miestni preto hovoria o tichej vojne, ktorá však má rovnako rozsiahle humanitárne následky ako ozbrojené konflikty.

Foto – Nathalie Sayago
Foto – Nathalie Sayago

V rozbúrenom Caracase je takmer každá jedna stena pomaľovaná politickým grafitmi. Ľudia, ktorí cestujú po meste alebo sa tu stretávajú, si medzi sebou šepkajú: tam je protest, radšej tam nechoď.

V meste ani v krajine neexistuje žiadna istota, všetko sa neustále mení a život je náročný. To, či zajtra budú dostupné potraviny, aké budú ich ceny, či potečie voda alebo či pôjde elektrina, sa nikdy nedá povedať s istotou.

Lucia Argüellová, vedúca latinskoamerických programov organizácie Člověk v tísni, ktorá v krajine pôsobí, hovorí, že ľudskoprávna kríza vo Venezuele sa výrazne zhoršila okolo roku 2017, keď do ulíc vyšli tisíce občanov.

„Tieto protesty spôsobili napätie vo vládnom sektore a vyústili do výrazných porušení ľudských práv: vyše 124 ľudí bolo zabitých za menej ako tri mesiace, takmer 2000 ľudí bolo zranených, okolo 5400 ľudí bolo zadržaných a vyše 750 civilistov sa ocitlo pred vojenských súdom. Krátko nato sa politická kríza vymkla z rúk a prispela k závažnej humanitárnej katastrofe, ktorú však autoritárska vláda v krajine sústavne popiera.“

Približne štyri a pol milióna ľudí z krajiny utieklo.

Život bez vody, plynu a elektriny

V jednej z okrajových a sociálne vylúčených štvrtí Caracasu, známej najmä ozbrojeným násilím a nebezpečenstvom, stretávam 42-ročnú Anitsu, knihovníčku, ktorá v prepočte zarába 5 dolárov mesačne.

„Za posledných 5 rokov som schudla 20 kíl,“ hovorí mi a ukazuje prázdnu chladničku a skrinku, v ktorej okrem poloprázdneho balíka kukuričnej múky nemá vôbec nič. Pýtam sa jej, či si môže dovoliť jesť aspoň dvakrát denne.

Anitsu len smutne pokrúti hlavou: „Možno tak raz za deň, ak je čo.“

Foto – Nathalie Sayago

Okrem hladu je pre Anitsu a jej rodinu problémom aj to, že nemajú oblečenie a ani topánky.

Spolu s rodinou zvažovala, že by odišla žiť do niektorej z okolitých krajín, nemajú však cestovné pasy.

„Pred dvomi rokmi sa pas vo Venezuele vôbec nedal vybaviť,“ hovorí. „Dnes sa to dá, ale vyhotovenie jedného pasu stojí 200 dolárov.“

Ide o sumu, ktorá je pre bežného obyvateľa alebo obyvateľku Venezuely priam nepredstaviteľná.

V chudobnej štvrti, kde Anitsu býva, netečie pitná voda a nedostať tam plynové bomby. „Vodu, ktorú si sem nanosíme zvonku, musíme najskôr prevariť, aby sme ju mohli piť. Keď však nemáme plyn, prevárať si ju nemôžeme.“

Nedostatok pitnej vody, kontaminované zdroje a výrazné zhoršenie hygienických podmienok v krajine majú za následok, že vo Venezuele ľudia chorľavejú, trpia, no i umierajú v dôsledku chýbajúcich základných medicínskych a hygienických potrieb.

Podľa Katharine Martinezovej, riaditeľky organizácie Prepara Familia, ktorá pomáha najmä deťom a dospievajúcim vo venezuelských nemocniciach, prebieha v tejto krajine bezprecedentná kríza, keďže nevznikla po prírodnej katastrofe.

„Krajina nezažila zemetrasenie alebo hurikán – obrovská humanitárna kríza vyplynula z politickej situácie, bola spôsobená človekom.“

Podľa Martinezovej nie je humanitárna pomoc v krajine dostačujúca a kríza má tragické dôsledky na životy ľudí, obzvlášť malých detí.

Deti a dospelí umierajú aj v nemocniciach, kde často nedostať základné lieky, lekári musia pracovať bez vody a niekedy i bez elektriny. Bežné sú úmrtia pri pôrodoch a takzvané odvrátiteľné úmrtia.

Oficiálne dáta, o ktoré sa opiera aj organizácia Cecodap pomáhajúca deťom, ukazujú, že len za rok 2016 prišlo vo Venezuele o život 11 466 detí mladších ako jeden rok.

Práve deti sa totiž často ocitajú v mimoriadne zraniteľnej pozícii. Okrem zdravotných problémov sa stávajú aj obeťami násilia a prepadov a v dôsledku nebezpečenstva a chýbajúcich základných potrieb často absentujú v školách – buď preto, že sú príliš choré alebo slabé, alebo ich rodičia do škôl nechcú púšťať.

Keď neskôr zavítam aj do jednej z venezuelských škôl na okraji Caracasu, riaditeľka mi vysvetľuje, že v škole zaznamenali aj prípady podvýživy a situácie, v ktorých im niektoré deti odpadli od hladu. Žiaci aj škola sú na tom finančne tak zle, že obedy v škole deťom rozdávajú na „várky“ – jedno dieťa dostane obed v pondelok, iné v utorok a iné v stredu, prípadne sa dve či tri deti delia spolu o jeden obed.

Deti, ktoré ostali

Napriek tomu, že v krajine je problém získať či odhadnúť akékoľvek oficiálne čísla a štatistiky, organizácie pomáhajúce deťom – ako napríklad Cecodap – odhadujú, že vo Venezuele sa od roku 2017 do roku 2019 nachádzalo vyše 930-tisíc takzvaných „opustených detí“.

Sú to deti, ktorých rodičia emigrovali do iných krajín a starostlivosť o ne prenechali babičkám, príbuzným či núdzovým zariadeniam.

V chudobnej okrajovej štvrti čoskoro stretnem aj päťdesiatročnú ženu Coromoto, ktorá je jednou z nich: sama sa stará o svojho dvojročného vnúčika.

Dcéra Coromoto emigrovala do Peru, kde pracuje ako čašníčka. Rodine posiela pomoc: približne 15 dolárov na týždeň. Rodina pritom žije bez elektriny a vodu si musí nosiť po strmých schodoch do svojho malého polozrúteného príbytku. Nevlastní už takmer vôbec nič.

Foto – Nathalie Sayago

Pre rodičov malých detí vo Venezuele je to často veľmi ťažké rozhodnutie: emigrovať s deťmi do čoraz menej priateľsky naladených okolitých krajín, kde musia prejsť nebezpečnými zónami, v ktorých operujú ozbrojené skupiny – ako napríklad tie pri kolumbijskej hranici – a začať od nuly alebo zanechať deti s príbuznými a posielať im do Venezuely peniaze.

Mnohí sa rozhodnú emigrovať. Vzniká tu tak celá generácia takzvaných „whatsappových rodičov“, ktorí s deťmi komunikujú len cez mobil.

Babička Coromoto a jej vnúčik sú tiež jednou z týchto rozdelených rodín: celý domček majú zaprataný posteľami a hračkami vnúčika, medzi prázdnou chladničkou a deravou strechou mi ukazujú fotky Coromotinej dcéry, ktorá odišla pred niekoľkými mesiacmi a starostlivosť o svojho vtedy ročného syna prenechala matke. Len vďaka tomuto rozhodnutiu však rodina dnes dokáže prežiť – inak by nemali čo jesť.

Takmer každý človek, ktorého v štvrti stretávam, mi ukazuje prázdnu chladničku a kúpeľňu bez vody plnú vedier a nádob s nanosenou vodou, ktorú čo najviac recyklujú. Ľudia v krízovej situácii však nestrácajú humor a vymýšľajú stále nové riešenia, ako prežiť. „Sme dobrí ľudia v zlej situácii,“ smejú sa.

Ako sa teda dá fungovať bez vody? pýtam sa ich.

„Máme tri kreatívne riešenia,“ odpovedá mi – takmer veselo – jedna z miestnych obyvateliek.

„Ak pracuješ a v práci ti tečie voda, môžeš si tajne robiť zásoby tam. Druhým riešením je ísť do okolitých hôr a napustiť si vodu v jednom z prameňov alebo vodopádov. A potom je tu tretia možnosť: Caracasom preteká rieka Guaire, môžeš sa v nej okúpať alebo si oprať šaty.“

„Ja poznám aj štvrtú možnosť,“ vyhŕkne veselo ďalší sused. „Dážď!“

Foto – Nathalie Sayago
Foto – Nathalie Sayago

No situácia bez pitnej vody v krajine je aj napriek odolnosti a humoru miestnych ľudí alarmujúca. Deti, seniori a ľudia so zdravotnými problémami či tí, ktorí sa náhle ocitnú vo vyprahnutých nemocniciach, sú jednými z najväčších obetí humanitárnej krízy.

Yorelis Acostová, sociálna psychologička na Centrálnej univerzite vo Venezuele a riaditeľka Centra rozvojových štúdií, vysvetľuje, že existujú rozličné spôsoby, akými sa ľudia s krízou a nestabilitou vyrovnávajú.

„Sú osoby, ktoré odolávajú, bojujú a pokračujú v práci, vytvárajú si stratégie, ako prežiť. Ak sa ich spýtate, ako sa majú, povedia vám, že sa majú dobre. Je však aj skupina, ktorá sa uzatvára, neurotizuje. Mnohí trpia úzkosťou, panickými záchvatmi. Iní sa zase v kríze učia novým schopnostiam, hľadajú si nové príležitosti. Veľkú rolu tu však zohrávajú financie: niektorým peniaze posielajú rodiny zo zahraničia; iní rôznymi spôsobmi obchodujú či vyjednávajú napríklad s vládou alebo hľadajú spôsoby, ako finančne z krízy niečo vyťažiť,“ vraví Acostová.

Venezuela je totiž zrútený štát, respektíve miesto, kde štát úplne rezignoval na väčšinu svojich funkcií. V krajine panuje bezprávie a beztrestnosť.

Počas reportáže v Caracase postupne zisťujem aj to, že miestni tu jedia napríklad psy či holuby; mestá mimo Caracasu sú zväčša vyľudnené a nedostať tam často ani potraviny. Obhajcovia a obhajkyne ľudských práv sú, podobne ako novinári a mimovládne organizácie, kriminalizovaní a prenasledovaní.

Aj fotografka, ktorá mi hneď prvý deň vo Venezuele ukázala miesto, kde bola pred dvomi rokmi unesená skupinou ozbrojených mužov, bola nasilu odvlečená a zadržiavaná práve preto, že ako novinárka vykonávala svoju prácu. Napokon ju prepustili a aj napriek vážnej psychickej traume v práci zotrvala.

Pracovať v tejto krajine však vôbec nie je jednoduché. Podobne ako novinári a aktivisti zasadzujúci sa za ľudské práva aj česká organizácia Člověk v tísni čelila v krajine vážnym problémom súvisiacim s nestabilitou, hyperinfláciou, nebezpečenstvom, neustále sa meniacou hodnotou venezuelskej meny bolívar a ďalším prekážkam.

Dnes je však práve česká organizácia jednou z mála európskych mimovládnych organizácií, ktoré v krajine pôsobia.

Zbierka SOS Venezuela, ktorú organizácia v roku 2019 spustila v dôsledku zhoršujúcej sa situácie v krajine, pomáha zabezpečiť obedy pre deti zo školy v sociálne vylúčenej štvrti v Caracase a podporuje miestne organizácie v práci v oblasti ľudských práv.

„Pre Člověka v tísni však bolo zásadné pokračovať v podpore tých, ktorí ostávajú v krajine a obraňujú hodnoty slobody, spravodlivosti a demokracie v tom najširšom význame,“ hovorí Argüellová.

„Ľudia a organizácie, s ktorými vo Venezuele spolupracujeme, vyvíjajú veľké úsilie, aby obhájili slobodu slova, práva politických väzňov a životy aktivistov a aktivistiek. Záujem o ich prácu, solidarita a pomoc sú to najmenej, čo by mali dostať od medzinárodnej komunity.“

Foto – Nathalie Sayago

Kríza vo Venezuele

Svet

Teraz najčítanejšie