Denník N

Nemeček volil, ale Lintner nie. Prečo?

Igor Nemeček volí. Foto - TASR
Igor Nemeček volí. Foto – TASR

Je po hokejových voľbách. Prečo po nich všetci cítia pachuť? Víťaz, porazený a jeho tím, delegáti i hokejová verejnosť? A musí to tak byť?

Autor sa venuje právu v športe

Hlavným dôvodom je kvalita demokracie v našom športe daná súčasným znením stanov národných športových zväzov. Tie predstavujú ich športové ústavy. Voľby v hokeji sú iba ďalším z dôkazov, prečo je nevyhnutné definovať minimálne demokratické štandardy hlasovania v našom športe.

Právo fyzických osôb, najmä športovcov, priamo, osobne a tajne si voliť prezidenta, respektíve členov výkonných výborov národných športových zväzoch je dodnes v drvivej väčšine našich národných športových zväzov eufemicky povedané výrazne limitované.

Úplne na rovinu – často neexistuje. Šatan, Hossa či Chára, ktorí nehrajú za klub na Slovensku, svoj hlas Lintnerovi verejne dali, no vo voľbách hlasovať nemohli. Kto sú tí iní, pre verejnosť anonymní, ktorí hlasovať vo voľbách mohli, kto a ako im to právo dal a prečo?

Volebné právo

Právo voliť a byť volený v športe u nás bude s najväčšou pravdepodobnosťou novým zákonom o športe na dlhý čas zmenené. Je povinnosťou tých, ktorí dnes majú moc ovplyvniť jeho znenie, aby ho upravili tým najlepším v súčasnosti možným spôsobom.

Ako uskutočniť zmenu, nám dnes najlepšie ukazuje história ľudstva. Pred sto rokmi mali všeobecné volebné právo ženy iba v jednej krajine sveta. Až v roku 1920 ho získali i ženy v ČSR. V nami často obdivovanom Švajčiarsku, sídle mnohých medzinárodných športových federácií, dokonca až v roku 1971!

Osud dnes preto pripravil nielen porazenému Richardovi Lintnerovi, ale najmä do Medzinárodného olympijského výboru práve športovcami zvolenej Danke Bartekovej, ktorí sa stali novými tvárami zákona o športe, historickú úlohu. Rozšíriť volebné právo v športe na ďalšie osoby. Umožniť aj športovcom mať právo priamo, tajne a slobodne voliť, respektíve sa inak podieľať na voľbe svojho prezidenta a iných funkcionárov v národných športových zväzoch.

Športový sen

Ako Martin Luther King i ja mám svoj sen. Je športový.

Mám sen, že zodpovednosť za rozhodnutie o tom, odkiaľ bude pochádzať moc orgánov národných športových zväzov, sa zmení. Dúfam, že nebude ako dnes pochádzať najmä od delegátov športových klubov – právnických osôb, ktoré už často ani nie sú občianskymi združeniami, ale súkromnými firmami. Toto právo navyše ani nemajú všetky kluby rovnaké. Moc má pochádzať v prvom rade od všetkých členov zväzu – športovcov, trénerov, rozhodcov, funkcionárov atď. Kto a prečo môže byť takýmto členom zväzu, s akými právami a povinnosťami, má byť témou veľkej verejnej diskusie počas prerokúvania návrhu nového zákona o športe.

Mám sen, že sa tí, čo sa budú uchádzať o športovú moc, nebudú uchyľovať k vyhláseniam o tom, ako sa v čase internetu a elektronických volieb nedá zorganizovať účasť týchto osôb na hlasovaní vo zväzoch, ktoré sú vzhľadom na počet členov vlastne obcami či menšími mestami.

Mám sen, že tí, čo športovú moc následne získajú, nevyužijú lákavý prsteň moci na vlastné obohatenie sa, ale na presadenie práva fyzických osôb – najmä športovcov – priamo, osobne a tajne si voliť prezidenta, respektíve členov výkonných výborov národných športových zväzoch. Nemeček, Chmelár či Kováčik nie sú majiteľmi zväzov. Sú iba dočasnými správcami spoločných vecí po vzore volieb v obciach a mestách.

Mám sen, že tí, čo túto ideu teraz a hneď v športe budú presadzovať, lebo sa domnievajú, že športová moc má pochádzať od väčšiny športového ľudu, nebudú naopak a paradoxne – v menšine…

Mám sen, že nielen vďaka plynúcemu času, ale tak ako pri volebnom práve žien takým tým „postrčením” často i anonymnými hrdinami, bude osud nášho športu pre naše deti a vnukov lepší.

Mám sen, že kultúru jediného kandidáta pri voľbách v športe nahradí konkurencia myšlienok. Tá bola konečne po prvýkrát v tlaku verejnej debaty prítomná i v posledných hokejových voľbách, ktoré vyvrcholili diskusiou kandidátov na RTVS.

Kedy?

„Múdrejší proti väčšine”, pretože „väčšina sa väčšinou mýli”, je lákavé i v športe. Volená moc však potrebuje podporu zdola. Vzniká od ľudí, ich voľbou a nadšením pre spoločnú vec. Ľudia u nás šport i hokej milujú. Chcú, aby sa hral čisto a bez faulov. Sú ochotní za to i platiť z vlastného.

Najlepší dôkaz? Po analýze cyperských vlastníkov hokejového Slovana darovali ľudia na podobné účely Transparency International Slovensko za deň po zverejnení analýzy toľko, čo predtým dokopy za štyri mesiace.

Viac ako dvetisíc rokov všetci spolu disciplinovane dodržujeme v špecifickom športe – v šachu – jeho pravidlá. Skoro sto rokov je dané, že u nás volia ženy. Kedy u nás budú mať právo voliť v športe nielen funkcionári, ale aj známi športovci či prostí občania tejto krajiny, ktorí náš hokejový zväz podporujú z daní, a ktorým skutočne má patriť?

Komentáre

Teraz najčítanejšie