Denník N

Vo svojich génoch nosíme bolesť a prázdno po blízkych a blížnych

Foto - Jidřich Buxbaum
Foto – Jidřich Buxbaum

Pred 75 rokmi Červená armáda oslobodila koncentračný a vyhladzovací tábor Auschwitz-Birkenau.

Aj s odstupom času je ťažko pochopiteľné ono absolútne zlo, ktoré sa v ľuďoch prebúdza, ak nastanú „priaznivé“ podmienky. A naša neschopnosť čeliť mu včas.

Prečo Spojenci nebombardovali prístupové trasy do Osvienčimu, keď sa už vedelo, že začnú masívne deportácie maďarských Židov do plynových komôr v roku 1944? Aký postoj zaujať k vraždeniu na pochodoch smrti v čase, keď už bolo o vojne rozhodnuté? Čo s povojnovými procesmi v komunistickom Československu, keď boli pod kuratelou sovietskych „poradcov“ likvidovaní ľudia, čo sa zúčastnili protinacistického odboja? A čo dnešný antisemitizmus a dlhodobý anticigánizmus? A nepripomína vám niečo súčasná hystéria voči deťom a ženám na úteku pred násilím, vojnou a hladom?

Možno práve preto je nutné opakovane pripomínať niektoré udalosti spred mnohých desaťročí. Bez ilúzií, samozrejme. Skôr kvôli ostražitosti, pocitu, že ľahostajnosť a slabosť môžu mať drastické dôsledky. Ale tiež preto, že nie je pravda, že ľudia sa pasívne poddali smrtiacej mašinérii. Myslime na povstalcov z varšavského geta, z Treblinky a odinakiaľ. Na väzňov koncentračných táborov, ktorí po úspešnom úteku vstupovali do čs. armády alebo do Slovenského národného povstania. Ale tiež na všetkých, hoci nepočetných, odporcov povojnovej neslobody.

***

Takmer ikonický charakter má správa Vrbu a Wetzlera o nemeckých vyhladzovacích táboroch Osvienčim a Brezinka z 25. apríla 1944. Vďaka nej sa svet dozvedá, že „kapacita Birkenau dosahovala až okolo 100-tisíc súčasne ubytovaných väzňov. Pritom väčšina prichádzajúcich bola zavraždená skôr, než vôbec pochopili, kde sú, a tí zvyšní boli po niekoľkých dňoch posielaní do táborov do Nemecka, aby ich pracovná kapacita bola využitá pre vojnové hospodárstvo až do ich vyčerpania.

Po „zomletí prácou“ boli tiež určení na likvidáciu. V každom z prichádzajúcich transportov mohlo byť okolo dva a pol tisíca ľudí. Transporty prichádzali podľa cestovných poriadkov vo dne v noci. Zvršky obetí vrátane zlatých zubov a cenností schovaných v telesných otvoroch zabitých a ich vlasov, to všetko bolo zabalené a odosielané do ríše.“ (Citácia: Tomáš Radil, psychológ a neurológ, autor knihy V štrnástich sám v Osvienčime)

***

Je to už veľa rokov, čo som sa stretol a spriatelil s prvou manželkou Rudolfa Vrbu Gertou. Rozprávala mi sen ich predčasne zosnulej dcéry Zuzany – medzinárodný pochod po trase úteku Rudolfa Vrbu a Alfreda Wetzlera z Osvienčimu na Slovensko do Žiliny, na miesto, kde spísali svoju správu.

Obrátil som sa vtedy s prosbou o pomoc na pražskú pobočku ICEJ (Medzinárodné kresťanské veľvyslanectvo Jeruzalem) a spoločným úsilím vznikla komunita a tradícia pochodov. Prvýkrát sme kráčali v roku 2014 a odvtedy opakovane. Nemôžem zabudnúť na príjazdovú rampu, baraky pre tisíce ľudí – na poschodových pričniach po troch až piatich na jednej. Na spoločné latríny, kde sedeli telo vedľa tela a mali na svoju potrebu dve minúty…

Cestou z Osvienčimu do Žiliny bolo dosť času na rozhovory a meditáciu. Napríklad o ľuďoch, ktorí Vrbovi s Wetzlerom umožnili útek. Tu kúskom chleba, inokedy tým, že ich neprezradili ani pri mučení. Alebo tí dedinčania, ktorí ich nechali prespať, darovali im šaty a riskovali pri tom životy.

***

Koncentračný a vyhladzovací tábor Auschwitz-Birkenau bol oslobodený Červenou armádou 27. januára pred 75 rokmi. To sú už zhruba tri-štyri generácie, ktoré vo svojej živej pamäti nesú stopu nacizmu. Hovorím o obetiach, ktoré v drvivom počte nemajú hroby. Hovorím aj o preživších, ktorí pod ťarchou traumy neodovzdali svojim potomkom svedectvo, a napriek tomu svoju ťažobu preniesli aj na nich.

Hovorím o ľuďoch, ktorých popol je rozptýlený na miestach „konečného riešenia“, a o tých, ktorí síce prežili, ale svoje traumy odovzdali medzigeneračným prenosom potomkom bez toho, aby o svojej skúsenosti dokázali hovoriť (o transgeneračnom prenose – nielen – traumy vydal priekopnícku rovnomennú publikáciu Irene Press, Praha, editori: Marek Preiss a Daniela Vizinová).

Hovorím aj o sebe – príbehy a hroby mnohých svojich najbližších tiež nepoznám. Hovorím aj o komunizme, ktorý po nacizme bezprostredne nasledoval. O generáciách, ktorým oba tieto totalitné režimy systematicky vymývali mozgy. Hovorím o páchateľoch a ich mentálnych pohrobkoch, ktorí dnes prilievajú olej do ohňa. O ľuďoch, ktorí sa ľahostajne prizerali a ktorých potomkovia robia dnes veľakrát to isté.

Sme tu a sme tiež pohrobkovia. Vo svojich génoch nosíme bolesť a prázdno. Bolesť a prázdno po blízkych a blížnych. Naša vedomá aj nevedomá senzitivita je konfrontovaná s narastajúcimi prejavmi xenofóbie, strachu z inakosti, politického populizmu.

***

Za život vďačím postupujúcemu frontu, ktorý zastavil plynovanie ľudí v Osvienčime a nasmeroval náš transport – aj s tehotnou mamou – do Terezína. A lekárovi, ktorý ju nedonútil ku kyretáži, ako bolo v Terezíne pravidlom.

Moja životná skúsenosť a moja viera ma vedú k presvedčeniu, že:

1. Etnická, nacionálna a náboženská uzavretosť sú cestou zlým smerom.

2. Sloboda je nedeliteľná a všetci sme MY. To len niektorí nevzhliadli k svetlu a kašlú na „Zlaté pravidlo“.

3. Ťarcha zodpovednosti za svet, ktorý nikdy v minulosti nebol natoľko JEDEN pre všetkých ako dnes, predpokladá „búranie plotov“ a nie ich budovanie v mysliach ľudí alebo medzi štátmi a kultúrami.

4. Lipnutie na jednej jedinej pravde, nech pramení z náboženského alebo politického presvedčenia, je ako vietor, ktorý veští búrku.

5. Cesta pred nami vedie do neznáma a na jej konci je TAJOMSTVO, nech je jeho meno akékoľvek.

6. Mala by to byť cesta zdieľaného človečenstva, hoci nám demagógovia budú do ohlúpnutia opakovať, že „nie sme ako oni“.

Nerobím si ilúzie, že to bude cesta bez konfliktov a obetí. Stojí však za námahu, ak si niektoré dejinné kataklizmy nechceme zopakovať. Tentoraz v súčasnom háve moderných technických a komunikačných možností s ničivým zbrojným potenciálom za chrbtom. A ak hovoríme tomuto scenáru NIE, musíme tiež vedieť, že sila argumentov sama osebe nestačí, ak za ňou nie je aj sila emócií, osobná odvaha a nasadenie až po samú hranicu sebaobetovania. Takto chápem dlh voči obetiam holokaustu, všetkých genocíd, náboženského, rasového, politického… útlaku.

Súčasne sa pýtam sám seba: čo sa dá očakávať od výziev, hoci plamenných, ak spomínané NIE neprerastie v rev mnohých hlasov?

Komentáre

Teraz najčítanejšie