Nepísané ústavné pravidlá a vznik vlády. Čo poradiť prezidentke?

Autor je vedúci Katedry ústavného práva
Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave,
bývalý poradca prezidenta republiky

Už niekoľko mesiacov sa intenzívne diskutuje o tom, čo má, môže či nemôže robiť hlava štátu po voľbách v súvislosti s menovaním novej vlády. Presnejšie povedané, či musí poverovať zostavením vlády predstaviteľov strán v poradí podľa počtu získaných mandátov alebo sa má rovno obrátiť na toho, kto dá dohromady parlamentnú väčšinu. Niečo k tomu už opakovane povedala aj samotná prezidentka republiky a potom je tu rad komentárov, z ktorých zaznievajú rôzne názory a argumenty. Žiada sa mi k tomuto problému vyjadriť trochu komplexnejšie, položiť si niekoľko podstatných otázok a ponúknuť na ne odpovede.

Otázka 1: Čo je to ústavná zvyklosť?

Ospravedlňujem sa za túto ústavno-teoretickú vsuvku na úvod, no je nevyhnutná. Táto otázka má totiž zásadný význam. Ústavná zvyklosť (obyčaj) je nepísaná ústavná norma. Keďže je to ústavná norma, má ústavnú silu a je záväzná rovnako ako všetky ostatné ústavné normy. Je teda rovnako záväzná ako ústavný text. Fakt, že je nepísaná, na tom nič nemení. Zdá sa mi, že väčšina komentárov vychádza z predstavy, že právne záväzné môže byť len to, čo je napísané. A teda pokiaľ hovoríme o prezidentskom poverení na zostavenie vlády, právne je vlastne jedno, čo prezidentka urobí, lebo je to aj tak „len akási zvyklosť“. Tento pohľad nepovažujem za správny. Tu nie sme v oblasti trestného práva, kde znaky trestného činu musia byť presne napísané v zákone, a ak určité konanie tieto znaky nenapĺňa, potom nemôže ísť o trestný čin. Ústavné právo funguje podľa trochu iných pravidiel.

Ústavné normy môžu byť písané aj nepísané. Ak niečo nie je napísané v ústave, ešte to neznamená, že to nie je záväzné. Nedá sa tu argumentovať ani rozlišovaním medzi tzv. kontinentálnou a angloamerickou právnou kultúrou, kde prvá má byť založená na písanom práve a druhá na precedensoch a zvyklostiach. Do veľkej miery je to pravda, no zároveň to treba brať s veľkou rezervou. Tak ako vo Veľkej Británii existuje okrem zvyklostí a precedensov aj kvantum písaných noriem, aj v kontinentálnej Európe treba pripustiť, že popri písaných normách môžu existovať aj ústavné zvyklosti a sudcovská tvorba práva.

Ústavná zvyklosť teda bude vždy záväzná ústavná norma, akurát nepísaná. Netreba si ju však zamieňať s tým, čo môžeme označiť pojmom „prax“, respektíve „politická prax“ či „faktický postup“. Teda čosi, čo sa použiť môže aj nemusí, a v oboch prípadoch to bude v poriadku, pretože nepôjde o ústavnú normu, iba o postup, ktorý je nepísaný a nezáväzný zároveň.

V právnej