Denník N

Dôležitý pamätný deň. Pamätný deň čoho?

Vraciame sa k tým starým dobre známym frázam: „Nikdy viac.“ „Poučme sa z histórie.“ „Kto nepozná minulosť, je odsúdený prežiť ju znovu.“ „Odkaz minulosti dnešku.“ Mnohí to opakujú pri každom výročí, dokola, bezducho, s profesionálnou emóciou. Ale čo to v skutočnosti znamená? Čo to znamená, poučiť sa z minulosti? Čo je ten odkaz dejín dnešku?

Autor pracuje v Nadácii Milana Šimečku

27. januára si pripomíname Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. V tento deň v roku 1945 oslobodili sovietske vojská koncentračný tábor Auschwitz.

Konzentrationslager Auschwitz bol najväčším vyhladzovacím táborom na území Poľska. Postavili ho v blízkosti mestečka Osvienčim 70 kilometrov od Krakowa. Tvorili ho tri tábory – Auschwitz I. priamo v meste, Auschwitz II. – Birkenau, vyhladzovací tábor približne päť kilometrov od mesta pri dedinke Brezinka a pracovný tábor Auschwitz III.- Monowitz. V jeho okolí bolo ďalších približne 40 malých „satelitných“ táborov.

Prvý tábor, Auschwitz I. zriadili nacisti v starých kasárňach na okraji mestečka, ktoré ešte počas monarchie využívala rakúska armáda. Auschwitz III. Monovitz bol pracovný tábor zriadený pre potreby fabriky Buna Werke na výrobu syntetickej gumy. Auschwitz II. Birkenau bol fabrikou na smrť. Počas fungovania tábora sa vystriedalo v jeho velení niekoľko veliteľov, pričom najznámejším z nich je Rudolf Höss. Obraz jeho života opísal v knihe Smrť je mojím remeslom francúzsky autor Robert Merle.

Keď jednotky maršála Koneva oslobodili koncentračný tábor Auschwitz, vstúpili do vtedy už nacistami opusteného tábora. Nacisti sa pred odchodom snažili zbaviť čo najviac dôkazov. Zničili niektoré budovy, medzi nimi aj krematóriá a plynové komory a evakuovali väzňov. 17. januára 1945 začal jeden z najväčších pochodov smrti, keď nacisti vyhnali na cestu do Nemecka 58-tisíc väzňov. Väčšina z nich putovala do koncentračného tábora Bergen-Belsen, ďalší do koncentračného tábora Gross-Rosen neďaleko Wroclawi.

Oslobodenie koncentračného tábora Auschwitz nevyvolalo až taký mediálny záujem a nedostalo sa na titulné stránky dobovej tlače, ako sa to udialo, keď Sovieti oslobodili Majdanek v júli 1944. Vtedy bol svet šokovaný. Ale v tomto čase sa už o pár dní mala konať konferencia na Jalte za účasti Stalina, Churchilla a Rooswelta a svet venoval pozornosť tejto udalosti. Oslobodenie Auschwitzu už bola len ďalšia správa v novinách. Veľká, dôležitá, no nie prevratná.

Dátum oslobodenia Auschwitzu nezohrával žiadnu signifikantnú úlohu až do roku 1995, keď sa poľský prezident Lech Walesa rozhodol pri príležitosti 50. výročia oslobodenia Auschwitzu usporiadať veľké pripomínajúce podujatie. Zúčastnilo sa ho 17 najvyšších predstaviteľov štátov. O rok neskôr ho nemecký prezident Roman Herzog vyhlásil za Deň pripomínania obetí nacionálneho socializmu. V roku 1998 sa k tejto iniciatíve pridal švédsky premiér Göran Persson. Medzinárodná konferencia zameraná na výskum a pripomínanie holokaustu sa symbolicky udiala v prvom mesiaci nového milénia v roku 2000 a voľba dátumu padla na 27. január. Tento dátum sa v dôsledku spoločných diplomatických aktivít niekoľkých krajín stal Medzinárodným pamätným dňom holokaustu.

V Izraeli si pripomínajú obete holokaustu v deň Yom ha-Zikaron la-Shoah ve-la-G’vurah alebo skrátene Yom Ha-Shoah, ktorý zvyčajne vychádza v kresťanskom kalendári na mesiac apríl. Pripomína ozbrojené povstanie Židov uväznených vo Varšavskom gete.

Veľké pamätné dni nám pri troške svedomitosti poskytujú možnosť nadniesť otázku, ako takú skúšku správnosti, čo si vlastne pripomíname? Čo, ale aj prečo? Naozaj venujeme obetiam úprimnú spomienku? Venujeme im pozornosť, okamih uprostred uponáhľaného dňa? Alebo len nasledujeme nejaký predpísaný rituál, povinnú jazdu pre uspokojenie prihliadajúcich objektívov? Každý podľa toho, ako to cíti.

V roku 1970 navštívil prezident Nemeckej spolkovej republiky Willy Brandt Poľsko, aby uzavrel dohodu o hranici na Odre a Nise. V rámci programu sa delegácia zastavila aj pri pamätníku Povstania vo Varšavskom gete. Malo to byť rutinné kladenie vencov. No prezident Willy Brandt urobil niečo, čo nikto nečakal. Po tom, ako pristúpil k pomníku, pokľakol na kolená a zotrval tak niekoľko minút, sám, kľačiac, obkolesený sprievodom, ktorý nevedel, ako reagovať. Nikto to nečakal. Brandt neskôr na otázky odpovedal: „Stál som na okraji priepasti nemeckej histórie, cítiac ťažobu miliónov vrážd spravil som to, čo by urobil každý, keď mu dôjdu slová.“

Pred pár dňami podobné gesto urobil nemecký prezident Frank-Walter Steinmeier. Počas spomienkového ceremoniálu v Yad Vashem v Jeruzaleme vyslovil slová: „Priemyslové vyvraždenie šiestich miliónov Židov, najhorší zločin v dejinách ľudstva, spáchala moja krajina. Strašná vojna, ktorá stála životy päťdesiat miliónov ľudí, vzišla z mojej krajiny. Dnes, sedemdesiatpäť rokov od oslobodenia Osvienčimu tu stojím ako nemecký prezident obťažkaný vinou.“

Hlboko si vážim jeho slová, no nesúhlasím s nimi. Nikto neočakáva, že dnes bude ktokoľvek niesť vinu za predošlé generácie. Po prvé, nie je to možné. A po druhé, v rámci mojej práce som si vypočul nespočet svedectiev preživších holokaust a nevybavujem si jediné, v ktorom by ktokoľvek dnes žiadal od kohokoľvek niesť pocit viny. Nie sme vinní. To, čo sa od nás dnes očakáva, je zodpovednosť. A to je veľa. Je na nás, že sa to nezopakuje.

A vraciame sa k tým starým dobre známym frázam: „Nikdy viac.“ „Poučme sa z histórie.“ „Kto nepozná minulosť, je odsúdený prežiť ju znovu.“ „Odkaz minulosti dnešku.“ Mnohí to opakujú pri každom výročí, dokola, bezducho, s profesionálnou emóciou. Ale čo to v skutočnosti znamená? Čo to znamená, poučiť sa z minulosti? Čo je ten odkaz dejín dnešku?

Podľa mňa nie je len jeden. Každý trochu cítiaci a uvažujúci človek by mal byť schopný sformulovať zopár jednoduchých vlastných slov. To, že ubližovať nevinným je proste zlé a zvrátené, to je bez diskusie. No podľa mňa je odkazom aj jednoduché, no kruté a draho zaplatené poznanie, že ak raz dopustíme, aby štát ubližoval komukoľvek, bude ubližovať aj nám. Ak bude štát riadený ľuďmi, ktorých jediným motívom je ubližovať a ničiť, bude to sebadeštrukčné. Ak raz dovolíme, aby tí pri moci mohli s nejakou časťou obyvateľstva zametať ako s odpadom, tak skôr či neskôr tak budú zametať s každým, a bude úplne jedno, že ste ich na začiatku podporovali. Bude úplne nepodstatné, že ste raz niekedy v minulosti s nimi súhlasili, že ste svojou voľbou legitimizovali použitie násilia voči tým, o ktorých ste si mysleli, že vám prekážajú. Skôr či neskôr bude rovnako použité voči hocikomu z nás, bez rozdielu. Ako to výstižne povedal Ticháček vo filme Chodník cez Dunaj: „Teraz je to už všetko jedno. Skôr či neskôr do toho spadnú všetci…“

Takýto deň si pripomíname. Na jednej strane je to spomienka na tisíce a milióny nevinných obetí, mužov, žien, detí, starcov, čo ani netušili prečo, zrazu v jeden večer ich banda gardistov donútila opustiť ich dom, ich obývačku, ich detskú izbu, a nahnala ich do vagóna, do barakov, pod pelendreky, za elektrické drôty, do plynu, do pece. Zároveň to je aj upozornenie, pripomenutie, že to nie je len nejaký bájny príbeh, ale skutočnosť, ktorá sa stala, ktorá nezmizne, hoci sa ju budú snažiť niektorí popierať alebo bagatelizovať. Pripomíname si, že nie sme voči takémuto konaniu imúnni. A že si musíme dávať veľký pozor, inak za to zaplatíme všetci bez rozdielu. Pripomíname si, že chrániť druhého znamená chrániť seba samého.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie