Na ceste k smrti: prosebné listy prezidentovi Tisovi pred deportáciami do Auschwitzu
Výročie oslobodenia najznámejšieho koncentračného tábora je aj pripomenutím slov, ktoré cestu do Auschwitzu takpovediac vydláždili.
„Prvá vlna pred vypuknutím SNP neboli deportácie do koncentráku,“ zvolal minulú stredu v Tvrdošíne v hľadisku diskusie iniciatívy o extrémizme Zabudnuté Slovensko starší pohoršený muž. Evidentne sympatizant Tisa hovoril o gardistoch ako o dobrých ľuďoch. Asi osemdesiat okolo sediacich divákov k nemu prekvapene otočilo hlavy.
„A čo to teda bolo, ak nie deportácie?“ zaznela otázka. „Hovorím vám,“ zopakoval muž zvýšeným hlasom, „bolo to vysťahovalectvo.“ „Tí ľudia, tí Židia,“ tvrdil muž, „nevedeli, že idú na smrť.“
Slovutný pán prezident
Takže vysťahovalci za prácou do Auschwitzu? Dobrovoľná záležitosť? Absurdná hrôza takejto, žiaľ, nie ojedinelej argumentácie ukazuje na pretrvávajúce popieranie holokaustu. A ak nejaký holokaust bol, nepáchal ho vraj chudák Tiso, ale iba a zásadne nemeckí nacisti.
Každá diskusia má svoje limity. Asi ako keď sa ma oblastný šéf ĽSNS v Ladomerskej Vieske Rastislav Kysel svojho času drzo pýtal, odkiaľ vraj viem, že moji príbuzní zahynuli v Auschwitzi. Nevrátili sa, povedal som dúfajúc, že čosi natoľko zjavné netreba nijako vysvetľovať. A čo ak odtiaľ odišli niekam do Ameriky a iba vám nedali vedieť? – opýtal sa Kysel. Ostávalo buď mu jednu spakruky vylepiť, alebo sa otočiť na opätku a znechutene odísť. Vybral som si to druhé.
Americký
