Denník N

Denníkový zápis o denníkoch

Dušan Mitana (1946 - 2019). Foto N - Tomáš Benedikovič
Dušan Mitana (1946 – 2019). Foto N – Tomáš Benedikovič

Autor je spisovateľ

Nikdy som si nepísal denník. Taký ten klasický. Dátum. Zápis. Čo som zažil. Čo urobil. Čo som radšej robiť nemal a nemusel. Aj tak sa mi však za posledných dvanásť rokov zaplnila hádam tridsiatka notesov, zošitov i zápisníkov. Sú plné ľudí. Rozhovorov. Začutých aj absolvovaných. Detailov z tejto planéty. Viet a vetičiek.

Napríklad: Tancuje na peróne, lebo si myslí, že ho nikto nevidí. Alebo: Češe sa a z vlasov jej sneží.

Takto si tam žijú. Úryvky svojich životov. Bez presných dátumov a mien. Mám ich rád. Občas si k nim pootvorím dvierka a vidím, že sú stále tam. Ako v domčeku pre bábiky. Ako v mravčej farme.

Posledná kniha Dušana Mitanu je tiež sčasti denník. O úzkosti. Psychickej chorobe. O niekedy márnej snahe žiť – navzdory všetkému. Začal som ju čítať hneď v ten deň, ako som ju dostal – v poslednom vlaku, ktorý ma ešte dokáže dostať z hlavného mesta domov na dedinu.

Pristúpil v Grinave. Najskôr ma obišiel, no uprostred schodíkov vedúcich na druhé podlažie večerného karpatského expresu zastavil, obrátil sa, prešacoval ma pohľadom a napokon sa spýtal, čo to čítam. Zostal tam stáť, ľudia sa pretláčali okolo neho, šomrali, no ani sa nepohol – čakal na odpoveď. „Mitanu,“ povedal som. „Aha, dobre, dobre,“ prikývol. Napokon sa rozhodol, zbehol po schodíkoch a prisadol si. „Ale najlepší na svete je aj tak Kolenič,“ povedal.

Volal sa Julo. Ani neviem, ako sa to stalo, no s Mitanovým románom Nezvestný sme zrazu začali hrať takú hru. Otvoríš na nejakej strane, ukážeš prstom, prečítaš vetu. Čosi ako veštba z čínskeho koláčika. „Politika je sranda,“ prečítal so smiechom. Bol som na rade: „Hovoria, že život je dar, ale pre absolútnu väčšinu obyvateľov tejto planéty je to danajský dar.“ Na chvíľu sme zmĺkli. Potom sa znova vrátil ku Koleničovi. Čítal od neho všetko. Niekoľkokrát. Najviac sa mu páčila knižka Ako z cigariet dym. Ale hovorí, že sám si aj tak prežil najlepší román. A zároveň aj najhorší. Ten život. Ten danajský dar.

„Bol som príliš pyšný. Pýcha je naprd. Myslel som si, že sa mi nemôže nič stať. Všetko som chcel vyskúšať. Všetko. Aj heroín. Len preto, aby som všetkým dokázal, že to zvládnem ľavou zadnou, že vyhrám.“

„A vyhral si? Aspoň niečo?“ Pokrúti hlavou. „Ani náhodou. Ale prežil som. Tu som…“ Naozaj. Tu je. Navzdory všetkému.

V Cíferi ma objal a vystúpil. Po chvíli prichádzame na konečnú. Trnava. Sprievodca sa veselo hojdá zo špičiek na päty, až kým vlak celkom nezastaví: „To bol ale dobrý spoj, ani jeden prúser,“ zvolá a veselo vykročí do tmy.

Predo mnou je ešte cesta zadriemaným posledným autobusom. Polhodinka. A budem doma.

Nocou sa vraciam pešo cez dedinu. Rušný hlavný ťah na Záhorie je už o jedenástej mĺkvy, asfalt odpočíva. Všetko si to zapíšem aj s dátumom – sľubujem si. Pred pekárňou stoja na chodníku vozíky s horúcimi chlebmi. Zajtra ich budú rezať. Až zajtra.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie