Denník N

Keď nejaký otec znásilní svoju dcéru, tak ju neznásilnil len on, ale celá sexistická spoločnosť

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Keď som zistila, koľko žien má takéto skúsenosti, bol to pre mňa šok. Nestačilo mi pochopiť, prečo to môj otec robil – chcela som vedieť, ako to mohlo dopustiť okolie. Všetci ma v tom nechali. Vedeli o tom, ale nič neurobili, vraví Alma Lily Rayner.

Česká výtvarníčka Alma Lily Rayner, tohtoročná finalistka ceny Jindřicha Chalupeckého, strávila niekoľko mesiacov v Bratislave na umeleckej rezidencii v Novej Cvernovke. Vo svojom umení sa venuje možnostiam feministického politického aktivizmu a tomu, ako by sme sexualizované násilie mali vnímať ako symptóm mocenských vzťahov v spoločnosti, a nie ako súkromnú záležitosť ľudí, ktorí ho prežili.

V detstve ju zneužíval otec a práve kvôli tejto skúsenosti sa odsťahovala z rodného Izraela a odvtedy žije v Prahe. Téme zneužívania sa venovala aj vo svojej výstave v galérii Artwall s názvom Co mi otec strkal do vagíny. V Bratislave organizuje Večer zdieľania na tému kultúra znásilnenia, kde sa môžu ľudia v bezpečnom prostredí rozprávať o tom, ako čeliť nástrahám sexistickej spoločnosti. Hovorí aj o tom:

  • že ak hovoríme o sexuálnom násilí, nemôžeme ignorovať jeho spoločenský rozmer
  • prečo nie sú najšťastnejšie pojmy ako „obeť“ či „domáce násilie“
  • prečo spoločnosť ľudí s touto skúsenosťou odsudzuje
  • prečo sa rozhodla ísť so svojím umením do verejného priestoru

V rámci rezidencie v Novej Cvernovke organizujete spolu s Ivicou Jančovou Večer zdieľania na tému kultúra znásilnenia pre ženy, ktoré zažili sexuálne násilie alebo akúkoľvek formu sexizmu, útlaku, obťažovania. Ako toto stretnutie prebieha? Je to akási skupinová terapia?

Naše stretnutie nie je vopred vymedzené a nie je len pre ženy, prihlásiť sa môže ktokoľvek, kto má záujem hovoriť o svojej skúsenosti s akoukoľvek formou sexualizovaného násilia. Hoci stretnutie môže mať aj terapeutický zmysel, diskusia sa má sústrediť na spoločenskú alebo politickú rovinu. Človek by mal porozprávať o svojej skúsenosti a cez ňu by sme sa mali dostať k spoločenskému aspektu útlaku.

Inšpirovali sme sa feministickou tradíciou takzvaných counsciousness raising groups, ale namiesto dlhodobého stretávania sa v našom prípade ide o jedno sedenie. (Záujemci sa na Večer zdieľania ešte dnes môžu prihlásiť. Viac informácií nájdu na FB Novej Cvernovky – pozn. red.) Niečo podobné som robila aj v Prahe, tam išlo o celý cyklus diskusií o kultúre znásilnenia.

Ako na účastníkov sedenie pôsobí? Máte od nich spätnú väzbu?

Určite to pre zúčastnené ženy má prínos na osobnej rovine, ale ide nám najmä o to, aby sme si uvedomili, že sexuálne násilie nie je problém jednotlivcov a nie je to súkromná záležitosť. Je to problém celej našej spoločnosti. Jedným z cieľov na tomto stretnutí by malo byť pomenovať mocenské štruktúry, ktoré sexuálnemu násiliu umožňujú existovať.

Treba si uvedomiť, že ide o symptóm rodovej nerovnováhy. Zároveň by som chcela, aby sme vďaka takýmto diskusiám mali možnosť uvažovať nad tým, ako osobné skúsenosti obmedzujú naše životy a aké bremeno znamená žiť v spoločnosti, ktorá dovoľuje, aby sa sexuálne násilie dialo.

Sexuálnym násilím sa zväčša zaoberajú dve skupiny ľudí. Tí, ktorí sa definujú ako odborníci, napríklad sexuológovia, psychiatri a sociológovia, a potom tu máme ľudí, ktorí sa definujú ako preživší. Diskusia by mala tieto svety prepojiť a pomôcť dospieť k vedomiu, že každý jeden človek tento jav do istej miery pozná. Neverím, že existuje žena, ktorá so sexizmom nemala skúsenosť, preto sa o sexuálnom násilí nedá hovoriť tak, že pri tom ignorujeme spoločenský rozmer.

Sú tieto rozhovory dôležité pre vás ako umelkyňu? Využívate ich vo svojej umeleckej práci?

Na Večer zdieľania sa nám prihlásili ľudia, ktorých nepoznáme, napriek tomu sú ochotní s nami zdieľať informácie o sebe. Pre všetkých je dôležitá anonymita a to plne rešpektujem. Pre moju prácu je však každý z ich hlasov dôležitý, pretože mi ponúkajú novú perspektívu, ako na problém nahliadať, a vďaka nim nad tým ešte viac premýšľam.

Sama ste obeťou sexuálneho násilia, ktoré ste zažívali v detstve zo strany svojho otca. Téme sexuálneho násilia sa venujete vo svojej práci už dlhé roky. Stáva sa vám, že po takom dlhom čase počujete príbeh, ktorý vás prevalcuje?

Áno. Ale nie je to preto, že by ma špeciálne niečím prekvapil. Skôr sa vo mne všetko prehlbuje.

Fotografia z projektu OUTSIDHER. Archív Almy Lily Rayner

Nie je to smutné, že vôľa o niečom takom hovoriť a scitlivovať spoločnosť väčšinou musí prichádzať od obetí?

Ja slovo obete vôbec nepoužívam.

Prečo?

Pretože pojem obeť vedie k druhotnej viktimizácii osôb, ktoré zažili sexuálne násilie. Pojem ich uzavrie do škatuľky, zdôrazňuje ich pasivitu. Vhodnejším termínom je slovo preživší, ktorý kladie dôraz na skutočnosť, že si niečím prešli a zvládli to prežiť. Zároveň je tento pojem dostatočne vážny na to, aby opísal ich skúsenosť.

Nie sme dostatočne vedomí, ako jazyk ovplyvňuje, ako o veciach premýšľame a že slová, ktoré používame, vytvárajú významy. V tomto prípade podporujeme kultúru znásilnenia tým, že preživších uzavierame do škatuliek a oni z nich nemôžu von, čím problém zakonzervujeme.

Vezmite si môj prípad – mne sa sexuálne násilie dialo, keď som bola malá. Už nie som malá a rozhodne sa nevnímam ako obeť. S obeťou sa navyše človek len ťažko môže identifikovať, je to preňho príťaž. A je ťažké obeť pochopiť. Vnímam to ako chybu inštitúcií a médií, ktoré do istej miery diktujú, aký jazyk sa používa.

Pritom slovné spojenie „obeť sexuálneho násilia“ je v médiách celkom bežné. Sú ešte nejaké zaužívané jazykové zvraty, ktoré vám prekážajú?

Napríklad pojem

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie