Denník N

Prečo patrí Milanovi Lasicovi cena za prínos do hudby

Na Pohode 2017 s projektom Bolo nás jedenásť. Foto N - Tomáš Benedikovič
Na Pohode 2017 s projektom Bolo nás jedenásť. Foto N – Tomáš Benedikovič

Keď sme začínali, ojojoj, to boli iné časy, ajajaj, a nielen časy, ale aj počasie bolo iné, v zime zima, v lete teplo, skrátka normálne, a dievčatá, ujujuj, aj tie boli akési mladšie ako dnes, a tie klobásy, božemôj, to boli klobásy, kdeže, dnešné klobásy, to sa nedá prirovnať, aj cesnaku bolo, alebo už vtedy nebolo? Neviem, nepamätám sa. Rád by som napísal, že sa pamätám, ako keby to bolo včera, ale nenapíšem, pretože si nepamätám, len si matne spomínam, ako som písal svoj prvý text na vlastnú melódiu, lebo každý text vzniká zároveň s nápevom, inak to nejde.

Tieto vety napísal Milan Lasica ešte v roku 1989 do knihy Piesne o ničom. Rovnako platia dnes, až na to, že jeho pesničkové texty sú o všetkom možnom, len nie o ničom. A z úvodníka tej starej knihy je jasné, že textárom sa stal ešte dávno predtým než komikom, hercom, režisérom, glosátorom, riaditeľom divadla a otcom (starým otcom ani nehovoriac). A odvtedy texty písať neprestal. Nebolo ich síce veľa, ale takmer všetky stoja za to. Dajú sa spievať, dokonca aj čítať. Dodnes. Tie najznámejšie napísal pre Jara Filipa, vyšli na albumoch Bolo nás jedenásť (1981), S vetrom opreteky (1982), My (1987) a Sťahovaví vtáci (1990). Už to by samo osebe stačilo na cenu za prínos do hudby, ale dôvodov, prečo ju dostane práve on, je viac.

Skvosty, priam až sqosty

Svoju celoživotnú túžbu naučiť sa hrať na klavíri si, našťastie, nenaplnil. Našťastie pre nás, ale aj pre neho, lebo sám dobre pozná Kiplingov výrok: Keď chceš zrealizovať svoj sen, musíš sa

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie