Denník N

Klára Kubičková: Architekt Hudec postavil prvý mrakodrap v Ázii, v Šanghaji sa o ňom učia, u nás sa o ňom nevie

Klára Kubičková. Foto - Martina Strmeňová
Klára Kubičková. Foto – Martina Strmeňová

Klára Kubičková má 83 rokov, dodnes je však aktívna ako historička, teoretička architektúry aj výtvarného umenia. V rozhovore hovorí o slovenskom architektovi v Šanghaji aj o tom, či zbúrať bratislavský Istropolis.

Z čoho pramenil váš záujem o históriu a architektúru?

Už ako osemročná som svojmu otcovi povedala, že chcem byť profesorkou dejepisu. Nakoniec som sa ňou nestala, ale moja profesia má k tomu blízko. Platí, že ak máte dostatočne jasno v tom, čo vás priťahuje a zamestnáva, dovedie vás to k ľuďom, ktorí vám majú čo odovzdať – až sa raz sám stanete človekom, ktorý to môže posúvať ďalej.

V mladosti ma bavila história, ale aj kultúra, hrala som divadlo, tancovala v súbore, venovala sa klavíru, športovala. Počas vysokoškolského štúdia som si však ako špecializáciu vybrala historickú a neskôr súčasnú architektúru.

Treba si uvedomiť, že aj u nás máme kvalitnú historickú, ale aj modernú architektúru najmä z obdobia prvej Československej republiky. Nezaostávali sme za tou európskou, navyše bola prístupná, pretože do zahraničia sa vtedy chodiť nedalo.

Výrazne propagujete život a dielo architekta Ladislava Eduarda Hudeca, ktorý sa svojimi stavbami preslávil v Šanghaji. Na Slovensku však mnohí o Hudecovi nikdy nepočuli.

Veď preto sa tak s kolegami a kolegyňami snažíme, aby sa o ňom vedelo. Desaťročia sa o ňom mlčalo, bol úplne zabudnutý zo známych politických dôvodov, keďže bol emigrantom. Jeho práca v Ázii pritom presahovala rozmery kontinentu.

Začnem však jeho otcom Jurajom, keďže tento rok naňho budeme spomínať pri príležitosti storočnice jeho úmrtia. Zomrel v roku 1920. Juraj Hudec sa realizoval hlavne v Banskej Bystrici ako mestský staviteľ, ale aj ako projektant. Ako staviteľa ho poznali na celom strednom Slovensku.

V Banskej Bystrici postavil takmer celú Skuteckého ulicu, päť veľkých budov – školy, budovu Obchodnej a priemyselnej komory, čo je dnes Špeciálny súd, budovu Uhorského kráľovského súdu, kde dnes sídli krajský súd, ale aj známu budovu Hungárie.

Sídlila v nej mestská sporiteľňa, bývali v nej úradníci župy a mesta, na prízemí bola reštaurácia, kasíno a biliard. V roku 1903 podľa vlastného projektu postavil budovu pre četnícke veliteľstvo, kde sa dnes v podstrešnom priestore nachádza Centrum architekta Ladislava Hudeca, teda jeho syna. V roku 1906 postavil vilu pre vlastnú rodinu.

Juraj Hudec však skončil neslávne.

Počas prvej svetovej vojny pomáhal rodinám svojich zamestnancov, ale nové objednávky už vzhľadom na situáciu neprichádzali. V Banskej Bystrici ukončil svoju činnosť postavením lesníckej budovy na námestí v roku 1916.

Osudnou sa mu stala stavba budovy v Banskej Štiavnici. Postavil ju na základe projektu peštianskeho architekta, ktorý predtým nenavrhoval žiadnu stavbu v svahovitom teréne. Malo v nej sídliť miestne gymnázium, vzhľadom na problémy so statikou sa však budova nemohla využívať na školské účely, budova sa jednoducho pohla. Tým sa odštartovala tragédia celej rodiny Hudecovcov. Juraj bol zažalovaný a doručili mu exekučný príkaz na majetok. Jeho rodina sa v Bystrici stala nežiaducou.

Aké boli osudy jeho syna Ladislava, ktorý sa preslávil v Šanghaji?

Všetky dostupné detaily sa dajú dočítať v knihe, ktorú sme v roku 2013 napísali a vydali spolu s Evou Furdíkovou a Marošom Semančíkom pod názvom Po stopách architekta L. E. Hudeca.

Ladislav sa narodil v roku 1893 v Banskej Bystrici ako Jurajovo prvé dieťa. Neskôr s manželkou Paulou splodili ešte štyri dcéry a ďalšieho syna. Rodina patrila k vyššie postaveným, manželka chodila nakupovať na trh nie pešo, ale na bričke s kočišom. Juraj patril v roku 1911 k prvým trom majiteľom auta v meste, o tri roky už vlastnil dokonca dve autá. K rodinnej záľube patrili návštevy kultúrnych podujatí, najmä divadiel.

Po skončení banskobystrického gymnázia Ladislav vyštudoval Uhorskú kráľovskú technickú univerzitu v Budapešti. Už ako študent v roku 1913 navrhol katolícku kaplnku Panny Márie v kúpeľoch Vyhne, čo je vlastne jeho jediná realizovaná stavba na Slovensku.

Kresliť ho učil skvelý maliar Dominik Skutecký, známy v Taliansku aj celej Európe, ktorý od ich rodiny býval asi vo vzdialenosti dvesto metrov, stavať ho zase učil otec Juraj. Ovládal murárske, tesárske aj kamenárske práce, mal aj výučné listy, prázdniny trávil najmä na otcových stavbách.

Ladislava v mnohom ovplyvnila dlhá námorná cesta, na ktorú sa s priateľom a spolužiakom vydal po maturite. Dunajom sa dostali k Čiernemu moru, prešli Čierne more, Dardanely a Istanbul, potom Stredozemné more, Gibraltár, odkiaľ smerovali do Rotterdamu. Na cestách zapísal štyristo strán v zápisníku a zhotovil okolo 160 fotografií.

Z ďalšej študijnej cesty, na ktorú sa vybral na konci svojich vysokoškolských štúdií po Taliansku, sa musel vrátiť, lebo vypukla prvá svetová vojna. V Banskej Bystrici narukoval do 16. pešieho pluku ako dobrovoľník – poručík technickej jednotky rakúsko-uhorskej armády. Mal vtedy 21 rokov.

Počas bojov ho zajali Rusi.

Stalo sa tak v roku 1916 na území Poľska. Odviezli ho do zajateckého tábora na Sibíri s 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie