V Číne je moc dôležitejšia ako koronavírus

Čínska centrálna vláda sa v posledných niekoľkých dňoch rázne pustila do boja s novou epidémiou koronavírusu a siahla k skutočne radikálnym opatreniam – snaha postupne úplne izolovať oblasť s desiatkami miliónov ľudí je mimoriadna aj na čínske pomery. Správy o nasadení tisícov zdravotníkov a príslušníkov armády, presmerovaní miliárd dolárov na zvládnutie epidémie či o výstavbe novej nemocnice pre tisíc ľudí za desať dní vyvolávajú dojem veľmi efektívneho vládneho systému.

A určite sa aj u nás nájdu takí, čo to budú považovať za ďalší dôkaz, že autoritárske systémy riadené pevnou rukou sú lepšie ako napríklad demokracia, kde všetko trvá strašne dlho a nič nefunguje.

Skutočnosť je však trochu zložitejšia. Horúčkovitá činnosť čínskej centrálnej vlády má okrem iného zakryť aj jej dlhodobé slabosti, problémy a zlyhania. Tie pritom výrazne prispeli k tomu, aby vznikla epidémia, ktorá hrozí prerásť v celosvetovú pandémiu a ktorú teraz možno zvládnuť (alebo jej šírenie aspoň spomaliť) len extrémnym nasadením síl a extrémnymi zásahmi.

Zvládnutie podobnej hrozby a takéhoto nárastu počtu vážnych ochorení by dalo zabrať aj najlepšej administratíve a najvyspelejšiemu zdravotníckemu systému. Je tiež normálne, že žiadny systém nefunguje dokonale, všade by došlo k nejakým chybám a dokonca pravdepodobne aj k snahe vlastné zlyhania a nedostatky utajiť či banalizovať.

Čínsky prístup je však dosť extrémny aj z tohto pohľadu. Je ukážkou toho, že v nedemokratických systémoch bývajú podobné chyby spolu so snahou ich utajiť rádovo častejšie a významnejšie. Vážnejšie sú potom, samozrejme, aj následky. Nehovoriac o tom, že tieto chyby nie sú ojedinelými ľudskými zlyhaniami, ale logickým a nutným dôsledkom toho, ako režim funguje a na čom je postavený.

Čo pomáha vírusu

Čína sa vo svete prezentuje ako mocná a bohatá krajina, jej zdravotníctvo tomu však úplne nezodpovedá. Je dlhodobo veľmi výrazne podfinancované – aj preto, lebo režim radšej míňa na podporu rastu ekonomiky (čo by ešte nebolo také zlé) a investuje do zvyšovania vlastnej prestíže. To je dnes poznať i podľa mnohých správ, že v centre nákazy dochádza lekárske vybavenie a dodávky viaznu. Situáciu zhoršuje, že Peking opäť najmä z prestížnych dôvodov odmieta zahraničnú pomoc a pomoc mimovládnych organizácií – tie tradične považuje skôr za svojho nepriateľa a v posledných rokoch boj proti nim pritvrdil.

K šíreniu vírusu prispievajú ďalšie systémové nedostatky. Spoluúčasť pacienta na financovaní liečby býva v Číne v praxi napriek oficiálnej komunistickej ideológii vyššia než u nás. Nárok na pomoc štátneho zdravotníctva, navyše, majú obyvatelia Číny iba v mieste svojho narodenia alebo trvalého bydliska – to ostatne platí i pre mnohé ďalšie sociálne výdobytky. Vo veľkých mestách však žijú milióny migrujúcich obyvateľov, pre ktorých je tak aj základná zdravotná starostlivosť fakticky nedostupná, lebo do štátnych zariadení nemajú prístup a na plne platenú nemajú peniaze.

Typickým príkladom je práve ohnisko novej nákazy, Wu-chan. Ide o najvýznamnejšie stredisko centrálnej Číny, mnohomiliónové priemyslové a univerzitné mesto, ktorého veľkú časť obyvateľov tvoria prisťahovalci – mnohí z nich lekára nevyhľadajú ani v prípade vážnych ťažkostí.

Najväčším problémom je však samotný politický systém krajiny, ktorý sa, navyše, roky konzistentne posúva k čoraz výraznejšej centralizácii a k čoraz prísnejšej kontrole informácií.

Vynechajme teraz neschopnosť či neochotu štátu zaistiť dodržiavanie základných hygienických noriem na trhoviskách, kde sa predávajú živé zvieratá a mäso, a pri chove a love domácich a divokých zvierat. Napriek opakovaným skúsenostiam s prepuknutím podobných epidémií to evidentne nie je prioritou, na rozdiel od kontroly politických názorov obyvateľstva.

Čína sa síce čiastočne poučila z roku 2002, keď dlho utajovala informácie o novej epidémii SARS, čo prispelo k celosvetovému rozšíreniu vírusu. „V dnešnej dobe pomáhajú sociálne siete, ktoré na úrady vyvíjajú väčší tlak, aby si už Čína niečo podobné nemohla dovoliť,“ povedal českému serveru Aktuálně.cz epidemiológ Rastislav Maďar. Peking dnes skutočne poskytuje na svoje pomery neobvykle veľa informácií a snaží sa vzbudzovať dojem poctivej spolupráce so svetom. Ani to však neznamená, že hlboko zakotvené reflexy nefungujú – miestne úrady a centrálne vedenie sa k informovaniu o hrozbe odhodlali minimálne mesiac a pol po jej objavení a ešte dlhšie im trvalo, kým sa samy rozhýbali. A stále panujú oprávnené pochybnosti o tom, či napríklad priznávajú skutočný rozsah nákazy.

Strach z centra

Jednou z príčin omeškania je práve prísne centralizovaný a represívny charakter režimu. Výsledkom toho je, že sa miestne úrady ako čert krížu vyhýbajú vlastnej iniciatíve, boja sa konať a vo všetkom čakajú na pokyny zhora, opisoval minulý týždeň pomery (okrem iných) aj denník The New York Times. Nikdy totiž neviete, či váš vlastný postup zodpovedá aktuálnym potrebám a očakávaniam centra a či zaň nakoniec nebudete potrestaný – bezpečnejšie je počkať si, až centrum niečo prikáže samo.

Strach z trestu či aspoň zo zabrzdenia vlastnej kariéry však znamená i to, že miestni úradníci sa boja informovať vyššie miesta o problémoch – ich hodnotenie totiž priamo závisí od toho, ako pozitívne vyznievajú ich hlásenia. Pokiaľ sa len dá, posielajú preto smerom hore iba dobré či kozmeticky upravené správy a problémy „zatĺkajú“.

Prvé správy o novom víruse sa v hongkonských novinách objavili už na začiatku decembra, čínske úrady však akékoľvek problémy oficiálne priznali až 31. rovnakého mesiaca. Minimálne ďalšie dva týždne trvalo, než sa do toho vložilo centrum a začalo rázne konať. To sčasti vysvetľuje aj prudký nárast počtu nakazených v médiách – nešlo len o rýchlosť šírenia nákazy, ale aj o to, ako rýchlo sa počty nakazených začali oznamovať. V samotnej Číne sa napríklad nakazení stále priznávali iba vo Wu-chane aj v čase, keď už sa prvé ochorenia novým koronavírusom začali objavovať v zahraničí.

A dokonca aj pri súčasnom informovaní býva často potreba chrániť prestíž režimu a imidž jeho vodcov dôležitejšia ako bezpečnosť a životy ľudí. Typické bolo, že najvyšší a všemocný vládca Číny, generálny tajomník a prezident Si Ťin-pching, sa v tejto veci ozval až dva dni po uzatvorení Wu-chanu, píše sinologička Olga Lomová v českom Denníku Referendum. V prejave na zasadaní vedenia vládnej komunistickej strany označil v jednej vete situáciu za vážnu. Hlavným záverom jeho prejavu však bolo vyzdvihnutie úlohy ústredných orgánov v boji s epidémiou a potreby ďalšieho posilňovania centralizácie a vedúcej úlohy strany.

Z toho možno predpokladať, že sa vina za katastrofu zvedie na osobné zlyhania miestnych úradníkov, aby ešte viac vynikli zásluhy vládcov Pekingu, ktorí nakoniec všetko dajú do poriadku.