Denník N

Príbeh hokejistu Rusnáka: Prežil vážne popáleniny, nádejnú kariéru mu pokazili zranenia

Foto: archív Ondreja Rusnáka.
Foto: archív Ondreja Rusnáka.

Ondrej Rusnák hral v roku 2009 na juniorských MS v Kanade, na ktorých Slovensko skončilo štvrté. Mnohí jeho spoluhráči z tímu majú dodnes úspešné kariéry, on v 29 rokoch s hokejom skončil. „Keď som sa mohol od niečoho odraziť, vždy som znovu padol,“ hovorí syn slávneho Dáriusa Rusnáka.

Vo štvrťfinále proti Američanom ste utrpeli zranenie, ktoré výrazne zasiahlo vašu kariéru, aj keď v tej chvíli ste o tom ešte nemohli vedieť. Na vine bola jedna strela, ktorá mala vplyv aj na výsledok zápasu.

Áno, hneď o niekoľko sekúnd sme z odrazeného puku dali gól na 3:1 a napokon vyhrali 5:3. Myslím, že som bol predtým vylúčený, takže som sa chcel obetovať v prospech mužstva. Nemal som veľmi vo zvyku hádzať sa do striel, ale vtedy som to urobil. Už keď som si líhal, vedel som, že to bude bolieť. Puk ma trafil priamo do kolena tak, že mi ani chránič nepomohol. Mal som silný opuch, bolo to veľmi bolestivé, ale zápas som nejako dohral. Po operáciách mi doktor povedal, že mi tá strela posunula jabĺčko v kolene.

Napokon ste odohrali aj semifinále a zápas o tretie miesto.

Áno, boli to zápasy o medaily pred 20-tisíc ľuďmi, také chcete odohrať aj s jednou nohou. Pred zápasom a po druhej tretine mi doktor vždy do kolena pichol injekciu. Pred zápasmi som sa ani nerozcvičoval, iba som si rozhýbal koleno na bicykli a hral. Asi som tým kolenu veľmi nepomohol.

Čo vám na koleno povedali lekári po návrate z Kanady?

Aj chôdza mi vtedy spôsobovala bolesti, ale po návrate bol o nás záujem, predsa len to boli prvé juniorské majstrovstvá sveta vysielané v televízii. V Slovane mi našli miesto v treťom útoku, čo bolo vtedy pre 19-ročného chalana výnimočné. Najmä pri hviezdach ako Marek Uram, Robo Döme a ďalší. V hlave som mal, že chcem hneď hrať. Prišiel som na ľad, no vôbec to nešlo, tak som začal riešiť operáciu. Môj vtedajší doktor Vladimír Lupták mi operoval meniskus, no keď som sa vracal na ľad, stále to nebolo dobré. Následne mu zistili vážnu chorobu, na ktorú, bohužiaľ, aj zomrel. Vtedy som ho nechcel otravovať, bolo po sezóne a veril som, že cez leto sa dám dokopy.

Trénovali a hrali ste vtedy aj cez bolesť?

V Slovane sa vymenili tréneri, prišiel Antonín Stavjaňa. Prišiel som na letnú prípravu a, samozrejme, chcel som sa pred novým trénerom ukázať. Začal som tvrdo drieť, koleno ma však počas prípravy bolelo a po dvoch týždňoch to dospelo do štádia, že to ďalej nešlo. Začal som si vybavovať ďalšiu operáciu.

Čo nasledovalo potom?

Niekto z mojich spoluhráčov mi odporučil doktora Holibku z Olomouca, ktorý bol špecialistom na kĺby. Po operácii som dostal zápal, koleno mi museli z boku narezať a vyťahovať odtiaľ zatuhnutú krv. Stav kolena sa o niečo zlepšil, ale stále to nebolo dobré. Sezónu som odohral a mal som aj obdobia, keď sa mi darilo, ale každý deň som fungoval na tabletkách a s bolesťou, ktorá sa stupňovala. Nakoniec z toho boli ešte dve operácie. Najhoršie bolo, že po každej operácii som musel čakať minimálne tri mesiace, aby som zistil, či je na tom koleno aspoň o niečo lepšie než predtým.

Koľkokrát vás v živote operovali?

Koleno štyrikrát a keď som mal štrnásť, raz aj obličku. Pri popáleninách som toho veľa prespal, ale mohol som mať asi dvanásť operácií. Dokopy to bolo asi sedemnásť operácií.

Popáleninami sa to všetko začalo. Čo presne sa stalo?

Mal som deväť rokov a prizeral som sa, ako bratranec benzínom zapaľuje oheň. Bol som ani nie meter od neho, malý plamienok vzbĺkol a chytila sa od neho celá fľaša s benzínom, z ktorej sa stal v podstate plameňomet. A bol otočený ku mne. Stihol som

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie