Istanbulský dohovor: toľko nekultúrnosti a neprofesionality sa len tak nevidí

Autor je bývalý predseda Ústavného súdu

V posledných dňoch rozvírili hladinu verejnej debaty viaceré články, vyhlásenia a postoje k Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu (ďalej len Istanbulský dohovor).

Na pozadí týchto názorov vidno, že sa vlastne hľadá vinník za súčasný stav, ktorý, ak chcem byť ozaj mierny, je značne atypický a páchne na sto honov politikárčením.

Vyvíja sa tlak na prezidentku, Národnú radu, na vládu, aby niečo urobili. Hocičo, len aby to definitívne viedlo k pochovaniu dohovoru. Medzinárodnému inštrumentu, ktorý vzbudzuje veľké vášne, najväčšie u tých, ktorí ho ani poriadne neprečítali alebo sa s ním síce oboznámili, ale obsah im až na pár článkov nehovorí nič.

Istanbulský dohovor totiž nie je súčasťou slovenskej právnej reality a jeho osud je dosiaľ značne nejasný a azda aj neistý.

Istanbulský dohovor je búrkou v pohári vody

Kým sa dostanem k najvyšším ústavným orgánom a činiteľom, ich úlohám v celom procese, rád by som podčiarkol jednu zásadnú vec. Istanbulský dohovor pre Slovensko nemôže byť dnes problémom. Naša republika ho neratifikovala. Nerozhoduje, z akého dôvodu. Jednoducho, tento dohovor je výlučne predmetom politických sporov, predvolebných hádok, vďačným apelom na časť voličskej základne, ktorá v ňom vidí ohrozenie ústavného poriadku.

Vyjadruje sa k nemu aj odborná verejnosť a, popravde, zdá sa, že niektoré výhrady voči jeho zneniu by mohli mať aj racionálny základ opierajúci sa o znenie Ústavy Slovenskej republiky. Hocijako kvalifikované, až vedecky podkuté názory však zostávajú v rovine subjektívnych vyjadrení.

Autoritatívne môže rozhodnúť len plénum Ústavného súdu. Iste, za predpokladu, že hlava štátu alebo vláda pred tým, ako predloží dojednanú medzinárodnú zmluvu na rokovanie Národnej rady, podá návrh na posúdenie Istanbulského dohovoru s ústavou a ústavnými zákonmi (čl. 125a ústavy).

Ak Ústavný súd vysloví, že medzinárodná zmluva nie je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom, takú medzinárodnú zmluvu nemožno ratifikovať. Vyslovenie súladu by malo bez ďalšieho odkladu viesť k jej ratifikácii.

Príťažlivé na takom konaní by bolo to, že podľa zákona o Ústavnom súde k návrhu na začatie konania môžu aj bez vyžiadania predkladať stanoviská zástupcovia odbornej verejnosti, hoci Ústavný súd nie je povinný na ne prihliadať. Verím, že taká diskusia by bola osožná a prínosná.

Skrátka, Istanbulský dohovor neplatí, výpady voči nemu sú preto viac-menej búrkou v pohári vody. Ono by sa to mohlo zmeniť na ozajstný zápas o hodnoty, ale iba v prípade, ak by sa k dohovoru pristupovalo spôsobom, ktorý by potvrdzoval, že zúčastneným ide o princípy a nie o obyčajné vytĺkanie politických bodov v predvolebnom zápase.

Navyše, museli by sme mať vládu, ktorá chápe a rešpektuje svoje povinnosti a oprávnenia i pri dojednávaní a ratifikácii medzinárodných zmlúv a dohovorov. Nemáme.

„Čierny Peter“ v rukách vlády

Vláda v uznesení č. 641 z 18. decembra 2019 k ratifikácii Istanbulského dohovoru poverila predsedu vlády, aby požiadal prezidentku SR o notifikáciu úmyslu Slovenskej republiky depozitárovi Istanbulského dohovoru nestať sa jeho zmluvnou stranou. Celkom milé. Vláda sa rozhodla urobiť z hlavy štátu poštárku. Oznamovateľku úmyslu štátu, ktorého je najvyššou reprezentantkou. Nikto si na vláde nevšimol, že Istanbulský dohovor podpísala vláda (jej zástupca). Bokom sa nechala aj ústava, ktorá aj prezidentke umožňuje konať len podľa ústavy (čl. 2 ods. 2).

Pritom vládny kabinet je hlavným a plne, právne i politicky, zodpovedným hráčom na poli šarvátok o osud Istanbulského dohovoru. Na tejto šachovnici má na rozdiel od Národnej rady i prezidentky viac ako jednu možnosť konať.

Vláda by mohla podať návrh na konanie pred Ústavným súdom o súlade Istanbulského dohovoru s ústavou a ústavnými zákonmi. Prezidentka nemôže v tejto chvíli iniciovať konanie pred Ústavným súdom. Mala by logicky počkať, aké bude rozhodnutie Národnej rady, v zápornom prípade nemôže dohovor ratifikovať, v kladnom prípade môže až potom požiadať Ústavný súd o rozhodnutie. Vidno, že vláda má v tomto smere ústavnú prednosť.

Zástupca vlády podpísal Istanbulský dohovor. Vláda konala v súlade s rozhodnutím prezidenta z roku 2001, ktoré na ňu prenieslo oprávnenie dojednávať medzinárodné zmluvy, na ktorých ratifikáciu je potrebný súhlas Národnej rady. Vláda podpísala, vláda môže svoj podpis odvolať. Taký postup neodporuje dojednanému zneniu Istanbulského dohovoru, prípadne Viedenskému dohovoru o zmluvnom práve.

Záhadou teda zostáva, z akých dôvodov vláda prijíma politickú výzvu adresovanú hlave štátu (rovnako koná aj Národná rada), ale neprijme uznesenie, ktorým poverí člena vlády, aby oznámil Rade Európy, že Slovenská republika sťahuje svoj podpis pod Istanbulským dohovorom. Proti tomu by nik nemohol namietať.

A ako sa postaví k podpísaniu Istanbulského dohovoru nová vláda, bude výlučne jej kompetencia, spolu s možnosťou znovu podpísať Istanbulský dohovor (presnejšie pristúpiť k nemu) a pokračovať v procese jeho ratifikácie. Niet takého ustanovenia, ktoré by bránilo opätovnému podpisu, respektíve pristúpeniu k tomuto dohovoru.

Ale stále je tu vláda Petra Pellegriniho. Kabinet, ktorý namiesto neústavnej výzvy k prezidentke, ktorá sa nachádza v patovej situácii, lebo nemá žiaden ústavný základ, aby takú výzvu vôbec uvážila, môže a musí konať. Vláda sa však hrá na mŕtveho chrobáka.

Ibaže vláda si výzvou prezidentke republiky vytiahla v tejto nechutnej politickej ťahanici „čierneho Petra“. Jej uznesenie je vizitkou nekompetentnosti a čírej právno-politickej naivity. Pritom by stačilo tak málo. Požiadať o rozhodnutie Ústavný súd. Alebo oznámiť, že berieme náš podpis späť. Posledná možnosť, ktorá bola a je vlastne aj povinnosťou vlády, je zaslanie Istanbulského dohovoru Národnej rade. Takým rozhodnutím by kabinet vložil túto nepeknú kartu do rúk parlamentu.

Slovo na záver

Toľko nekultúrnosti, nedostatku profesionality, nezodpovednosti a obyčajnej ľudskej zanovitosti sa vo vzťahoch medzi ústavnými činiteľmi len tak hneď nevidí. Napriek tomu, že svet sa nezborí (slová klasika z Národnej rady), ak Slovensko Istanbulský dohovor neratifikuje, ba ani vtedy, ak dôjde k jeho definitívnemu prijatiu. I keď by som ako bývalý sudca a predseda Ústavného súdu uprednostnil, aby sa o súladnosti Istanbulského dohovoru s naším ústavným poriadkom záväzne vyslovil Ústavný súd.