Istanbulský dohovor: toľko nekultúrnosti a neprofesionality sa len tak nevidí
Vláda môže konať, ale nekoná. Namiesto toho vyzýva prezidentku, aby urobila to, čo ona urobiť nemôže.
Autor je bývalý predseda Ústavného súdu
V posledných dňoch rozvírili hladinu verejnej debaty viaceré články, vyhlásenia a postoje k Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu (ďalej len Istanbulský dohovor).
Na pozadí týchto názorov vidno, že sa vlastne hľadá vinník za súčasný stav, ktorý, ak chcem byť ozaj mierny, je značne atypický a páchne na sto honov politikárčením.
Vyvíja sa tlak na prezidentku, Národnú radu, na vládu, aby niečo urobili. Hocičo, len aby to definitívne viedlo k pochovaniu dohovoru. Medzinárodnému inštrumentu, ktorý vzbudzuje veľké vášne, najväčšie u tých, ktorí ho ani poriadne neprečítali alebo sa s ním síce oboznámili, ale obsah im až na pár článkov nehovorí nič.
Istanbulský dohovor totiž nie je súčasťou slovenskej právnej reality a jeho osud je dosiaľ značne nejasný a azda aj neistý.
Istanbulský dohovor je búrkou v pohári vody
Kým sa dostanem k najvyšším ústavným orgánom a činiteľom, ich úlohám v celom procese, rád by som podčiarkol jednu zásadnú vec. Istanbulský dohovor pre Slovensko nemôže byť dnes problémom. Naša republika ho neratifikovala. Nerozhoduje, z akého dôvodu. Jednoducho, tento dohovor je výlučne predmetom politických sporov, predvolebných hádok, vďačným apelom na časť voličskej základne, ktorá v ňom vidí ohrozenie ústavného poriadku.
Vyjadruje sa k nemu aj odborná verejnosť a, popravde, zdá sa, že niektoré výhrady voči jeho zneniu by mohli mať aj racionálny základ opierajúci sa o znenie Ústavy Slovenskej republiky. Hocijako kvalifikované,
