Denník N

O bankomatoch a usmiatych politikoch

Grécko má talent stať sa križovatkou dejín a v podobnej situácii ako dnes zďaleka nie je prvýkrát.

Zdá sa, že medzi štrbinou bankomatu a štrbinou volebnej urny je akási magická súvislosť. Aspoň pri pohľade na správy z Grécka to tak vyzerá. Mág by teda videl Grékov, ktorí hádzali do volebných urien svoje hlasy paleokomunistickej Syrize či neonacistickému Zlatému úsvitu, už ako sa zoraďujú pred bankomatmi, aby sa dostali aspoň k časti svojich uložených peňazí. Problém je, že sa v tých radoch pred bankomatmi ocitli spolu s Grékmi, ktorí sa pri volebných urnách rozhodli inak.

Problém tiež je, že medzi Grékmi, rovnako ako medzi Slovákmi, Čechmi či Talianmi, je pramálo mágov, ktorí by dovideli od tých urien až k bankomatom. Nuž ale v demokracii je to vždy tak, že následky rozhodnutí väčšiny nesú všetci, teda aj tí, ktorí sa vo chvíli volieb ocitli v menšine. A svet nezaujíma, že práve tí prejavili v skutočnosti viac rozumu.

Grécky premiér Tsipras ubezpečil Grékov, že ich vklady v bankách sú v bezpečí, a následne vláda všetky grécke banky zavrela. No mohol si niekto želať jasnejší dôkaz? Banky zavrieť musela, lebo sa jednoducho minula hotovosť. Celé je to dôsledok krachu päťmesačných rokovaní o podmienkach splácania gréckeho monumentálneho dlhu.

Keďže detailom tých úmorných rokovaní rozumejú prevažne iba zúčastnení ministri financií, pre konzumentov televíznych správ zostávajú dva postrehy: Ten prvý je, že tváre premiéra Tsiprasa a jeho ministra financií Varufakisa pred kamerami neopustil ani na sekundu sebavedomý úsmev kompetentných ľudí, ktorí majú prevahu a nadhľad a k svojim partnerom sa správajú zhovievavo.

Ten druhý postreh je, že tí dvaja nerokovali o tom, ako dostať svoju krajinu z mizérie, ale o volebných sľuboch strany Siryza. Pochybnostiam o kompetencii usmiatych gréckych politikov a rozumnosti ich volebných sľubov sa len ťažko dá ubrániť. Nota bene, keď to teraz s ľahkosťou sebe vlastnou hodili na ľud – bude referendum.

Je veľmi potrebné Európe (a možno i Grékom) pripomenúť, že Gréci ani Európa nestoja na podobnej križovatke prvýkrát. V rokoch 1946 až 1949 bola v Grécku krvavá občianska vojna, v ktorej bojovali grécki zástancovia slobody a demokracie proti gréckym komunistom v službách Sovietskeho zväzu.

Bol to zároveň čas, keď si sovietske komunistické impérium postupne podrobovalo európske národy. Aj Československo vtedy stratilo slobodu. Gréckej demokracii vtedy pomáhali Briti, a keď už ekonomicky nevládali, obrátili sa na Spojené štáty americké.

Vtedy sa americký prezident Truman rozhodol, že expanziu komunistického teroru musí Amerika a demokratický Západ zadržať, a v marci 1947 vyhlásil takzvanú Trumanovu doktrínu. Išlo o pomoc demokraciám. Jej súčasťou sa stal aj Marshallov plán a situácia nakoniec v roku 1949 viedla k vzniku NATO. Dá sa povedať, že gréckym zápasom – horúcou vojnou proti komunizmu – sa začala studená vojna medzi Východom a Západom, ktorá trvala štyri desaťročia.

Hľadanie analógií s dneškom môže byť zradné, ale mnohé veci sa vracajú. Vladimir Putin vracia Rusko k imperiálnym tradíciám Sovietskeho zväzu a najradšej by prepísal výsledky studenej vojny. Poškuľuje teda po krajinách, kde by mohol obnoviť ruskú dominanciu. Premiér Tsipras už bol na priateľskej návšteve v Moskve a Grékom ponúka recyklovanú mŕtvolu komunizmu. Grécko má talent stať sa križovatkou dejín, a preto je rozumné vnímať riziká jeho odchodu z eurozóny či nebodaj aj z Európskej únie aj geopoliticky, nie iba ekonomicky. A možno predovšetkým geopoliticky.

Teraz najčítanejšie