Diagnostikovali mi alzheimera, pred rodinou to tajím a na budúcnosť nemyslím
Alzheimerova choroba je forma demencie, z ktorej sa nedá vyliečiť, iba spomaliť jej postup. Kamile ochorenie diagnostikovali pred dvoma rokmi. Dnes má 67 a postupne sa s týmto faktom učí žiť. V texte rozpráva o svojom príbehu. Jej meno sme zmenili.
Bola som čerstvá dôchodkyňa, užívala som si letá na chalupe a vo voľnom čase som organizovala stretávky s kamarátkami a so spolužiačkami. Zarazilo ma, keď som pred dvoma rokmi vyšla z obchodu a nevedela, ktorým smerom sa vydať. Nikdy predtým sa mi nič podobné nestalo.
Po chvíli som si spomenula, kam som mala namierené, a vydala sa správnou cestou. Túto skúsenosť som však medzi rečou spomenula svojej neurologičke, ku ktorej som už roky chodila kvôli boľavému chrbtu. Lekárka nechcela nič riskovať a poslala ma na CT-čko. Vyšetrenie potvrdilo, že mám začínajúcu Alzheimerovu chorobu.
V tom čase som o nej veľa nevedela. Nikto z rodiny sa na ňu neliečil. Pamätala som si iba to, že na konci tohto ochorenia už ľudia veľmi nevnímajú svoje okolie, sú dezorientovaní a nezvládajú ani vlastnú hygienu. Vedela som teda iba to najhoršie.
Ochorenie mi diagnostikovali pred dvoma rokmi a odvtedy už sa mi nestalo, že by som nevedela, akou cestou sa vydať. Takto sa ochorenie zvyčajne začína a postupne sa zhoršuje. Zatiaľ naň neexistuje liek, ktorý by ma dokázal celkom vyliečiť, ale ktovie, možno ho časom objavia. Len na Slovensku majú toto ochorenie desaťtisíce ľudí.
Spočiatku som ochorenie nevnímala veľmi vážne. A, priznávam, nebola som vzornou
