Ako sa z národného štadióna stal Kmotríkov

Ladislav Križan sa zaoberá právom v športe,
je bývalý futbalový reprezentant do 18 rokov
a bývalý hráč Slovana Bratislava,
Zuzana Zajíčková je advokátka

O Národnom futbalovom štadióne sa verejne hovorí už viac ako 15 rokov. Dôvodom je, že Slovenský futbalový zväz využíval od vzniku Slovenskej republiky v prevažnej väčšine prípadov pri organizácii reprezentačných stretnutí mužov vo futbale najmä štadión futbalového klubu Slovan Bratislava na Tehelnom poli. Tento štadión bol symbolom slovenskej futbalovej histórie, ale postupne už nezodpovedal požiadavkám FIFA, UEFA i doby, 14. novembra 2009 sa tu preto odohral posledný zápas reprezentácie mužov proti USA.

Skoro na deň presne, no až o 10 rokov neskôr, sa na miesto pôvodného Tehelného poľa reprezentácia vrátila a odohrala tam 13. októbra 2019 priateľský zápas proti Paraguaju ešte v režime tzv. predčasného užívania nového štadióna, skolaudovaný bol 3. decembra 2019. No až rok 2020 môže znamenať finále, pri ktorom je dôležité pýtať sa, či je prípadná kúpa nového štadióna štátom vôbec vo verejnom záujme a v záujme slovenského športu či futbalu alebo je najmä a predovšetkým v úzko súkromnom záujme.

Čo sú v tomto príbehu kľúčové momenty?

V prvom rade sú to zmluvy, ktoré podpísalo ministerstvo školstva ešte pod vedením ministra Čaploviča o podmienkach poskytnutia dotácie (0566/2013) s ich účinnosťou od 16. 8. 2013 a o poskytnutí dotácie (0818/2013) s účinnosťou od 27. 11. 2013. Obsahovali totiž i záväzok spoločnosti Národný futbalový štadión, a. s., (IČO: 36664197) ako prijímateľa dotácie, že štadión bude 20 rokov po jeho kolaudácii k dispozícii slovenskému futbalu na účely konania zápasov všetkých reprezentácií.

Malo sa tak diať BEZODPLATNE (okrem úhrad služieb spojených s dodávkou energií atď.). Slovenský futbalový zväz (SFZ) ako národný športový zväz pre futbal mal rovnako bezodplatne mať v týchto priestoroch administratívne priestory (2000 m²) – t. j. sídlo, skladové priestory (1000 m²), Sieň slávy slovenského futbalu či 60 parkovacích miest.

Hoci nová vláda Slovenskej republiky si vo svojom programovom vyhlásení na roky 2016 – 2020 dala záväzok, že „účelne podporí výstavbu Národného futbalového štadióna, ktorého súčasťou bude Národné centrum športu“, v praxi sa začal diať pravý opak. Ministerstvo už pod vedením nominanta SNS Petra Plavčana podpísalo dodatok k zmluve o poskytnutí dotácie (0384/2016) a najmä rozsiahlu zmluvu o budúcej kúpnej zmluve medzi novým prijímateľom dotácie, NFŠ, a. s., (podrobnejšie nižšie v texte) a ministerstvom (0385/2016). Práve tu nastal úplne zásadný obrat.

Pôvodný prijímateľ dotácie od štátu, spoločnosť Národný futbalový štadión, a. s., (IČO: 36664197) totiž zanikol rozdelením. Rozdelil sa na dve spoločnosti, a to v dôsledku rozdelenia národného futbalového štadióna na takzvanú komerčnú a nekomerčnú časť. Právnym nástupcom pôvodného prijímateľa dotácie sa stala spoločnosť, ktorá mala na starosti nekomerčnú časť, a to spoločnosť s ľahko zameniteľným názvom NFŠ, a. s., (IČO: 50110055). Druhá, komerčná časť, prešla na spoločnosť Tehelné, a. s. Konečným užívateľom výhod pri oboch týchto spoločnostiach je stále pán Ivan Kmotrík.

Aký bol praktický dôsledok tejto zámeny subjektov?

Ak by ste tento dodatok hľadali v Centrálnom registri zmlúv logicky podľa názvu či IČO pôvodného subjektu, nenájdete ho ľahko. Musíte hľadať cez všetky zmluvy ministerstva. Dodatkom sa pôvodný záväzok nahradil. Záväzky bezodplatnosti i administratívnych priestorov pre SFZ (2000 m²) – t. j. sídla SFZ – boli bez náhrady vypustené.

Najdôležitejšia však bola úplne iná vec. Nominant SNS minister Plavčan podpísal aj rozsiahlu zmluvu o budúcej kúpnej zmluve. Právny režim z pôvodného „ak štát bude chcieť, investor štadióna musí štadión predať“ sa zjednodušene škandalózne zmenil na „štát štadión musí odkúpiť, ak ho o to investor štadióna požiada“. Čí a aký konkrétny verejný záujem pri súhlase na takejto dobrovoľnej zmene ustanovení pôvodnej zmluvy či konkrétnom znení zmluvy o budúcej kúpnej zmluve reprezentovalo ministerstvo a prečo? A bola táto zmena vopred verejne diskutovaná a schválená vládou SR?

Bol vôbec minister Plavčan oprávnený sám podpísať tento dodatok a zmluvu o budúcej kúpnej zmluve?

V roku 2016 už platil nový zákon o športe. Podľa neho iba ministerstvo školstva už nebolo oprávnené rozhodnúť o ďalšom postupe. § 55 ods. 1 písmena c) zákona o športe ustanovuje, že nie ministerstvo školstva, ale vláda SR rozhoduje o výstavbe, modernizácii a rekonštrukcii športovej infraštruktúry národného významu.

Podľa prechodného ustanovenia § 102 ods. 8 „Projekt výstavby Národného futbalového štadiónu v Bratislave a projekt Financovanie rekonštrukcie, modernizácie a budovania ligových futbalových štadiónov na roky 2013 – 2022 sa považujú za národné športové projekty podľa § 75 ods. 1″, pričom podľa písmena a) tohto odseku je takýmto národným športovým projektom aj výstavba, modernizácia a rekonštrukcia športovej infraštruktúry národného významu.

Povedané ľudskou rečou – o štadióne už mala od 1. januára 2016 rozhodovať vláda, nie iba minister Plavčan. Takto napokon argumentuje teraz i samotné ministerstvo školstva. V tlačovej správe Monitorovacieho výboru NFŠ z 28. 1. 2019 sa uvádza: „Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby akúkoľvek prípadnú zmenu kúpnej ceny a nadväzné zmeny postupu pri nadobudnutí štadióna do vlastníctva štátu odsúhlasila vláda SR.“

Natíska sa preto otázka: neprekročil bývalý minister Plavčan v roku 2016 svoju právomoc verejného činiteľa? A čo členovia vlády, ktorí rozhodovali 29. januára 2020? Rozhodovali v súlade s verejným záujmom a najmä informovane a na čiu zodpovednosť, ak sa vyššie uvedené mali snažiť podľa návrhu textu uznesenia z 29. januára 2020 spätne napraviť? Cui bono?

Rokovanie vlády 29. januára 2020

Za týchto okolností sa začínalo rokovanie vlády. Nateraz dohodnutú maximálnu sumu 75 200 000 eur stanovenú v aktuálnej zmluve totiž ministerstvo školstva pod vedením ministerky Martiny Lubyovej a historicky prvého štátneho tajomníka iba pre oblasť športu Jozefa Gönciho navrhlo ešte zvýšiť o ďalších 23 247 000 miliónov eur na celkovo 98 447 000 eur. Návrh na schválenie zásadného zvýšenia kúpnej ceny blížiacej sa k sto (!) miliónom eur bol takto predložený za menej ako 24 hodín od zverejnenia tlačovej správy Monitorovacieho výboru NFŠ na rokovanie vlády SR.

Bez medzirezortného pripomienkového konania. Bez zverejnenia aktuálnych znaleckých posudkov odhadujúcich hodnotu štadióna, ktoré si mali zabezpečiť obe zmluvné strany. Bez stanoviska útvaru ministerstva financií Hodnota za peniaze k celému projektu a najmä bez zdôvodnenia zmysluplnosti kúpy štátom. Bez zverejnenia dát a analýz o prvých mesiacoch prevádzky štadióna v režime predčasného užívania. Bez zverejnenia ďalších podkladov. A toto všetko len mesiac pred voľbami do Národnej rady. Prípadná kúpa štadióna by pritom už i pred aktuálne navrhovaným zvýšením kúpnej ceny o skoro 31 percent bola najväčšia verejná investícia do športu v dejinách samostatného Slovenska od roku 1993!

Vláda kúpu v šialene rýchlom tempe schválila uznesením č. 30/2020 s pripomienkami. Text uznesenia nie je v čase písania tohto článku ani po 24 hodinách zverejnený.

Priebeh tlačovej konferencie po rokovaní vlády

O prijatom uznesení informovala zjavne veľmi vystresovaná ministerka Lubyová, ktorá si dobre uvedomuje svoju zodpovednosť. Nateraz najdôležitejšia informácia je, že vláda ju mala zaviazať uzavrieť dodatok č. 2 k zmluve o budúcej kúpnej zmluve a ministrovi financií mala uložiť povinnosť poskytnúť ministerstvu školstva prostriedky na úhradu kúpnej ceny v lehote do 7. februára 2020.

Tento termín je veľmi dôležitý. Ak má minister Kamenický poslať najneskôr do deviatich dní milióny eur školstvu v zmysle dodatku č. 2, uzatvorí ministerka Lubyová dovtedy i tento pre budúcnosť úplne kľúčový dodatok, ktorého návrh konkrétneho znenia bol dodnes verejnosti neznámy? Ako sa zmenil jeho text počas rokovania vlády?

Prečo chce štát kúpiť drahší štadión namiesto takej potrebnej a dôležitejšej rekonštrukcie školských telocviční?

Plánovaná kúpa štadióna sa má udiať v čase, keď veľa detí na nemálo školách nemá kde cvičiť počas povinného vyučovania telesnej a športovej výchovy. Mnohé školy telocvičňu či iné športovisko totiž vôbec nemajú. Ak aj majú, často sú v stave, ktorý nespĺňa bezpečnostné štandardy, alebo sa v nich pred desiatkami rokov zastavil čas.

Ak ministerstvo navrhlo pri veľmi obmedzených zdrojoch namiesto ich výstavby alebo zásadných rekonštrukcií kúpu štadióna, navyše za zásadne zvýšenú kúpnu cenu, štátny tajomník pre oblasť športu Jozef Gönci má z titulu svojej funkcie povinnosť verejne tento návrh vysvetliť a obhájiť. Mal by tak urobiť aj pre svoje kritické vyjadrenia k rekonštrukcii futbalovej infraštruktúry pred nástupom do aktuálnej funkcie. Jozef Gönci nie je však len štátnym tajomníkom, ktorému sa o mesiac skončí funkčné obdobie, on je zároveň novozvoleným predsedom správnej rady Fondu na podporu športu ako novej verejnoprávnej inštitúcie.

Druhou možnosťou je preto mesiac pred voľbami síce už len demonštratívne, no na protest proti zámeru takejto kúpy štadióna odstúpiť z funkcie štátneho tajomníka v záujme zachovania vlastnej osobnej integrity.

Ministerstvo (kupujúci) i NFŠ, a. s., (predávajúci) by mali zase zverejniť úplné znenie znaleckých posudkov vrátane príloh od Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, ktorý má právnu formu záujmového združenia právnických osôb, i obchodnej spoločnosti Corpora, a. s., ktoré odhadujú hodnotu predmetu prípadnej kúpy.

NFŠ, a. s., by mala takisto dobrovoľne zverejniť dáta týkajúce sa nákladov z prvých mesiacov prevádzky štadióna v režime predčasného užívania. Dôvodom na vyžadovanie týchto informácií sú skúsenosti z prevádzky Zimného štadióna Ondreja Nepelu a náklady pre mesto Bratislava po jeho zásadnej rekonštrukcii pred približne desiatimi rokmi. Vypovedali by navyše aj o skutočných hodnotách fair play z hľadiska informačnej nerovnosti vo verejnej obchodnej súťaži na prevádzkovateľa štadióna, ktorým sa stal (ne)prekvapujúco ŠK Slovan Facility Services, s. r. o., ktorý sa zaviazal platiť minimálne ročné nájomné vo výške 1,023 milióna eur vlastníkovi štadióna.

Podmienky z hľadiska výšky možných príjmov štátu z novovzniknutých parkovacích miest v podzemnom parkovisku štadióna (v prospech spoločnosti Tehelné, a. s., za cenu 12 500 eur bez DPH za jedno parkovacie miesto do 12. februára 2058) totiž iba pri expresnom zamyslení sa nad trhovými možnosťami, eufemisticky povedané, dvíhajú obočie.

Téma si žiada zásadný postoj športového hnutia

Pri navrhovanej kúpe štadióna je zásadné, aby športové hnutie konečne preukázalo, či si zaslúži ním tak často žiadanú autonómiu (financovanú štátom), lebo bude v rozhodujúcich chvíľach spôsobilé samo dôsledne dodržiavať princípy fair play a právneho štátu. Zatiaľ skoro vždy dlhodobo mlčali a mlčia práve tí, ktorí majú z titulu svojich vrcholných funkcií pri zásadných a strategických rozhodnutiach štátu v športe svoje stanoviská jasne komunikovať.

Spomeňme si na mlčanie pri kľúčových prevodoch a/alebo dlhodobých prenájmoch pozemkov z verejného na súkromný sektor na Tehelnom poli pod dnes stojacim štadiónom, na Pasienkoch pod futbalovým Interom a jeho širším okolím. Najmä ak vláda iba minulý týždeň opätovne bez akejkoľvek verejnej diskusie schválila návrh na uvoľnenie 8,5 milióna eur Slovenskej basketbalovej asociácii ako národnému športovému zväzu na rekonštrukciu Športovej haly na Pasienkoch s cieľom „vybudovať multifunkčné športovo-regeneračné centrum“. Jej vlastníkom je NBC Bratislava, o. z., no pozemky pod ňou vlastní stále neslávne známe TESAKO, a. s.

Pri zamýšľaní sa nad týmto projektom je dôležité v tejto súvislosti pripomenúť, že popri rekonštrukcii Zimného štadióna Ondreja Nepelu bola postavená i stavba, v ktorej dnes existuje DoubleTree by Hilton Hotel Bratislava. Tá má v zmysle aktuálneho listu vlastníctva názov Športovo-spoločenské centrum Tehelné Pole I a je to „budova určená na šport a na rekreačné účely“. Otázky, čo bude skutočne po odkúpení štadióna štátom so športoviskami na Pasienkoch a širším okolím v nasledujúcich rokoch, sú úplne namieste. Bude skutočne zachovaná športovo-rekreačná funkcia územia alebo reálne nie? Cui bono?

Orgány strešnej organizácie slovenského športu – Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV) – by mali po schválení vládou nielen k vládou schválenej kúpe štadióna štátom oficiálnym uznesením na návrh jeho prezidenta Antona Siekela zaujať bezodkladne do 7. februára 2020 jasné stanovisko. To isté platí aj pre orgány futbalového zväzu na návrh jeho prezidenta Jána Kováčika. Buď odobriť kúpu štadióna za vládou schválených podmienok, alebo ju odmietnuť.

Je to otázka lojality. Lojality k ľuďom tejto krajiny, ktorí činnosť nimi vedených organizácií zásadne (spolu)financujú, k hodnotám samotného športu či, naopak, lojality k bezškrupulóznym krstným otcom v pozadí. Drvivá väčšina ľudí našej krajiny je fanúšikom reprezentácií, no nie je a nikdy nebude spätá s ŠK Slovan Bratislava futbal, a. s., no ani so SFZ či SOŠV.

Načo vôbec potrebuje štát kúpiť nový štadión a ešte aj za cenu zvýšenú o 31 percent?

Reprezentácia mužov vo futbale už má od roku 2015 kde súťažiť pri dodržaní medzinárodných štandardov. Ostatné futbalové reprezentácie detto. V roku 2015 skolaudovali vynovený štadión v Trnave. Na zmeny dotačnej zmluvy a uzavretie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve ministrom Plavčanom až následne v rokoch 2016 a 2017 tak argumentácia údajným naliehavým záujmom futbalovej reprezentácie časovo nesedí.

Od vzniku Slovenskej republiky odohrala reprezentácia mužov za viac ako 25 rokov v Bratislave (vrátane štadióna Interu) doteraz celkovo iba 55 zápasov. Futbalový klub ŠK Slovan Bratislava, a. s., prekročí počet 55 zápasov na štadióne maximálne do troch rokov od spustenia režimu jeho tzv. predčasného užívania možno už v roku 2020. V čí prospech teda ministerstvo menom štátu navrhlo a vláda schválila kúpu štadióna za skoro sto miliónov eur a označila tak jej detaily v zmysle aktuálneho programového vyhlásenia vlády SR za „účelnú podporu“?

Prečo má väčšinu nákladov na výstavbu štadióna znášať štát a nie v konečnom výsledku súkromný futbalový klub, ktorý bude na štadióne hrávať približne desaťnásobne častejšie a ktorého výsledky dlhodobej hráčskej politiky v prospech cudzincov na úkor mladých slovenských hráčov a možných budúcich reprezentantov vo futbale sú navyše v rozpore s verejným záujmom a so záujmami futbalovej reprezentácie? Prečo iné športy, zväzy a kluby, ale i školy, učitelia či vedci mlčia?

Cui bono bola poverená konať menom štátu ministerka Martina Lubyová a štátny tajomník Jozef Gönci a cui bono schválili jednotliví členovia vlády návrh na zásadné zvýšenie kúpnej ceny štadióna? V prospech 5,5 milióna ľudí tejto krajiny? Budú žiť zdravší a šťastnejší život? Budú vďaka tomuto schválenému typu podpory štátu môcť pravidelne vykonávať dobrovoľne nimi zvolené pohybové aktivity dostupnejšie?

Vážení členovia vlády, čítali ste aspoň vami schválený, vysoko odborný materiál a jeho veľmi rozsiahle prílohy? Aspoň ste ho pred rokovaním vlády prelistovali? Alebo ste ho prvýkrát letmo videli iba krátko predtým, ako ste sa rozhodli? Cui bono, pani ministerky a páni ministri? Cui bono, pán premiér?

Príbeh vládou schválenej kúpy tohto štadióna je pri poznaní všetkého horeuvedeného a vývoja za posledných 15 rokov dôležitou súčasťou širšieho zápasu. O demokraciu, právny štát a princípy dobrej správy (i v športe) v SR.

Je potrebné začať odborne diskutovať a skúmať rôznorodú zodpovednosť nielen jednotlivých členov vlády, ale aj vlády ako kolektívneho orgánu počas jej rokovaní vzhľadom na prijaté uznesenia.

Je veľmi dôležité, aby jednotliví ministri, ale aj širšie celý verejný sektor robil informované rozhodnutia vo verejnom, nie v súkromnom záujme. Mementom je stále neskončený súdny spor Tipos vs. Športka začatý ešte v roku 2000 i po nedávno zverejnenom videozázname rozhovoru medzi vtedajším generálnym prokurátorom Dobroslavom Trnkom a ministrom financií Jánom Počiatkom. Viac ako 13 miliónov eur poukázaných štátom v roku 2010 cyperskému Lemikonu na základe uzatvorenej dohody o urovnaní už štát (my) nikdy neuvidel a s istotou ani  neuvidí, no podľa nedávno zverejnených informácií sa tento spor ešte stále neskončil. Voči samotným účastníkom vtedajšieho škandalózneho rozhovoru a ani iným dotknutým osobám nebola vyvodená zodpovednosť. Zatiaľ. Nielen všetci dnešní aktéri možnej kúpy štadióna štátom z verejného sektora by si to mali uvedomiť a zastupovať a najmä hájiť verejný záujem. Záleží na každom z nás.

Príbeh štadióna je ako takmer 15-ročná šachová partia, v ktorej sa na strane štátu menia šachisti. Tak ako vtedajším ministrom Plavčanom podpísané zmluvy v rokoch 2016 a 2017 aj prípadný podpis dodatku č. 2 ministerkou Lubyovou môže štát a kohokoľvek, na koho pleciach bude zodpovednosť po voľbách, opätovne zásadne znevýhodniť. Návrh dodatku č. 2 odsúhlasený na tohtotýždňovom rokovaní vlády preto musí byť bez zbytočného odkladu zverejnený v jeho úplne finálnej podobe v dostatočnom predstihu pred jeho prípadným podpisom ministerkou Lubyovou. Hlavným dôvodom je, že sama ministerka Lubyová priznala, že finalizácia tejto komplexnej transakcie vrátane poukázania konkrétnej finálnej sumy štátom bude zodpovednosťou až nového ministra a vlády SR.