Denník N

Milan Lasica: Boli aj chvíle, keď som uvažoval, že by som jednoducho rezignoval na svoje povolanie

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Vraví sa, že prítomnosti je jedno, aké má číslo. Široký záber umeleckých aktivít Milana Lasicu, ktorý aj na prahu osemdesiatky vystupuje na divadelnom javisku i pred filmovými a televíznymi kamerami, píše, režíruje, moderuje či spieva staré šlágre s Bratislava Hot Serenaders, tento názor potvrdzuje.

V recesistickom magazíne Infarkt, ktorý vychádzal v roku 1969 ako príloha mesačníka Mladá tvorba a v ktorom ste boli jedným z jeho trinástich šéfredaktorov, ste vyslovili nápad, že by sa mal čas spomaliť. Hodina by mala trvať napríklad rok, a argumentovali ste tým, že keď sa do Londýna dostaneme za dve hodiny, tak čo už je to za veľkomesto, keď je tak blízko. A aj Infarkt by mal väčšiu cenu, keby jeho čítanie trvalo nie hodinu, ale rok. Takto ste sa zabávali pred päťdesiatimi rokmi, ako sa dnes dívate na plynutie času?

Na to si už vôbec nepamätám, ale pokiaľ ide o čas, tak s narastajúcim vekom je hodina stále kratšia. Takže preto nám, starším ľuďom, čas beží rýchlejšie, ako keď sme boli mladí. Ale s tým sa nedá nič robiť.

Ostaňme ešte chvíľu pri Infarkte. Do úvodného čísla napísal charakteristiky všetkých šéfredaktorov Vlado Bednár (ako inak, tiež šéfredaktor), a vás opísal ako človeka, ktorý chŕli papierovú otravu. Samozrejme, ľudia túto „otravu“ či už na papieri, alebo prevedenú do javiskovej formy, vnímali veľmi pozitívne. Naopak, nastupujúcich normalizátorov ste vy a všetci v Infarkte a Mladej tvorbe vôbec naozaj otravovali, a tak čoskoro časopis zlikvidovali. Asi ste s tým podvedome rátali, ale vydržali ste dlhšie, ako ste predpokladali?

Také tušenie tam bolo, ale, samozrejme, človek stále dúfa, že nedôjde k tomu najhoršiemu. Podobne to bolo aj s naším Divadlom na Korze, keď nás v roku 1970 riaditeľ zavolal a povedal, že dostávame okamžitú výpoveď, tak to bolo pre nás predsa len prekvapenie. Tak ako onedlho, doslova o pár hodín bolo prekvapenie, keď nám ponúkli angažmán z divadla Večerní Brno. Tri roky v Divadle na Korze boli pre mňa najkrajším obdobím divadelného života z rôznych dôvodov, a jeden z nich je, že to trvalo len tak krátko. Keby to trvalo tridsať rokov, tak by sa na to nespomínalo ako na najkrajšie obdobie. Ale trvalo to tri sezóny a bolo to úžasné. Bolo to vyvrcholenie prvej etapy našej spolupráce s Julom Satinským.

Už predtým ste vystupovali v nedeľňajších mládežníckych predpoludniach v Tatra revue a potom v programe Večery pre dvoch. To bolo skutočne ako zjavenie, tie dialógy nemali na Slovensku obdobu a váš humor, ktorý nikdy nebol prvoplánový, zato plný metafor, mal obrovský ohlas. Kde sa u vás vzala taká suverenita javiskového prejavu, veď ste neštudovali herectvo, ale dramaturgiu?

Neviem, odkiaľ sa to v nás bralo, pravdepodobne sme k tomu inklinovali. Ja ani tak veľmi nie, ale Julo Satinský rozhodne áno. 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie