Nie je čas na pomstu. Želajme Británii i Únii to najlepšie
My, čo sme boli proti odchodu, by sme si mali želať, aby sa naše pesimistické predpovede ukázali aspoň ako čiastočne nesprávne.
Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite
Británia Európu neopustila, len vstúpila do inej miestnosti. Jej európska úloha bola vždy komplexná a ambivalentná. „Túžba po izolácii a vedomie, že je to nemožné – to sú dva póly, medzi ktorými sa pohybuje strelka britského kompasu,“ napísal historik R. W. Seton Watson o vzťahoch Británie a Európy v roku 1937. Bola to pravda vtedy a ešte pravdivejšie je to dnes.
Brexit musí uspieť
My, bývalí zástancovia zotrvania Spojeného kráľovstva v Európskej únii, sme neustále trvali na tom, že brexit bude znamenať, že naša krajina bude slabšia, chudobnejšia, rozdelenejšia, menej vplyvná a pre zvyšok sveta menej atraktívna. Už na to máme aj zopár dôkazov. Podľa agentúry Bloomberg bude Britániu ku koncu tohto roka stáť brexit, presnejšie zníženie ekonomického výkonu v dôsledku brexitu, okolo 200 miliárd libier, čo je vzhľadom na infláciu takmer toľko, čo krajina zaplatila do rozpočtu EÚ za celý čas svojho členstva od roku 1973.
Lenže iba ten najsebeckejší a pomstychtivý remainer by si mohol želať, aby teraz tí, čo volili odchod, trpeli. My, čo sme v EÚ chceli zostať, sme takí vlastenci ako ktorýkoľvek brexiter a želáme našej krajine i celému kontinentu to najlepšie. Preto by sme si teraz mali želať a tiež skutočne pracovať na tom, aby sa naše pesimistické predpovede ukázali aspoň ako čiastočne nesprávne. Po štyroch rokoch, čo sme proti brexitu bojovali ako proti moru, musíme dnes chcieť, aby bol brexit úspešný.
Zároveň rozhodne nechceme, aby brexit zničil veľký európsky projekt. Ak povedie zlým smerom, ak bude jeho výsledkom nestabilná, nahnevaná a rozhorčená krajina, bude to zlé pre celú Úniu. Lenže EÚ bude trpieť aj vtedy, keby došlo k takému nepravdepodobnému vývoju, že by sa „globálna Británia“ stala naplnením snov mnohých brexiterov, totiž, že by bola takým atraktívnym prípadom nezávislosti, že by jej príklad mohli nasledovať aj iné členské krajiny EÚ, trebárs Maďarsko či Poľsko. Ak by malo byť širším zámerom brexitu toto, potom musíme dúfať, že sa nenaplní.
Medzi vlasteneckým a európskym imperatívom
Lenže, kričí intelektuálny brexiter, čoho sa obávate? Čo je zlé na Európe zloženej z demokratických, suverénnych národných štátov, ktoré spolu mierumilovne spolupracujú?