Ak chce Pellegrini politiku bez násilia, môže začať pri kandidátke Smeru

Premiér Peter Pellegrini to má pomerne ľahké, ak po útoku v Trnave myslí vážne svoju výzvu, aby strany v predvolebnej kampani nevyužívali násilie a agresívne prejavy. Môže ísť ostatným príkladom a vyhodiť z kandidátky Smeru, ktorú sám vedie, všetkých, čo konajú v protiklade s touto výzvou. Všetkých, pre ktorých sú agresívne prejavy základom ich kampane a uchyľovali sa k nim aj v minulosti.

Môže začať dvojkou kandidátky Robertom Ficom a pokračovať jedenástkou Ľubošom Blahom. V súťaži o dvojicu, ktorá v najväčšej miere prispela k zhrubnutiu slovenskej politiky, a dvojicu, ktorá má najväčšiu zásluhu na tom, že napokon „politický boj prebieha na ulici fyzickým súperením“, jeho spolustraníci určite patria k favoritom.

A keď už bude v tom, aby kandidátku svojej strany zosúladil s tým, čo sám hlása, môže premiér pokračovať pätnástkou Jánom Podmanickým. „Osobnosť prvého slovenského prezidenta sa tak hlboko zapísala do povedomia slovenského človeka, že nie je možné prijať tézu o jeho negatívnej historickej úlohe,“ napísal pred pätnástimi rokmi významný politik Smeru v doslove zbierky básní oslavujúcich Jozefa Tisa a nevieme o tom, že by svoje slová odvolal či oľutoval.

Podmanický priamo nevystupuje agresívne, ale to ani nemusí. Stačí, že obhajuje a oslavuje fašistu. Keďže fašisti a násilie patria neodlučne k sebe, ak Podmanický robí prijateľnejšími fašistov, robí nutne prijateľným aj násilie. A keď sa niečo stáva spoločensky prijateľným, nutne sa to bude šíriť. Také je to jednoduché.

Bude zaujímavé sledovať, ako rázne bude polícia vyšetrovať útočníkov nesporne veľmi blízkych kotlebovcom. Teraz, keď mnohí v Smere už – nepriznane – uvažujú nad prípadnou povolebnou vládnou koalíciou, ktorá by sa minimálne opierala aj o ich hlasy.

Samozrejme, nie je to iba o Smere; v prípade vládnej strany a premiéra pokrytectvo len najviac bije do očí. To, čo sa napokon stalo v Trnave, tu zrelo už dlho a v rôznej miere k tomu prispeli mnohí.

Jedni vyvolávaním nenávisti, z ktorej násilie pramení a ktoré sa skôr či neskôr vo fyzickom násilí prejaví. Ďalší, ako Igor Matovič, len tým, že účelovo a sebecky relativizujú zodpovednosť za násilie. A tým sťažujú odsúdenie vinníkov aj spoločné vystúpenie proti nim. To pritom má ako jediné šancu takýto vývoj včas zaraziť.