Zbabelý Tsipras ukázal na chyby priamej demokracie

Neexistuje horší nápad ako v čase, keď padajú silné slová typu „ak padne euro, padne celá Únia“ (Angela Merkelová), v zhone vyhlasovať referendum, ktoré o tom môže spolurozhodnúť. Presne to spravil Alexis Tsipras. Slová hany si nezaslúži len pre dôvodné podozrenie, že je to prejav jeho zbabelosti, ale aj z úcty k inštitútu všeľudového hlasovania. To si zaslúži omnoho opatrnejšie zaobchádzanie.

Najskôr krátko ku zbabelosti. Je možné, že grécky premiér mal od začiatku plán zbúrať zjednotenú Európu v jej dnešnej podobe. No pravdepodobnejšie je, že tvárou v tvár dôsledkom svojej politiky aj napriek sebavedomým úsmevom jednoducho stratil odvahu a rozhodnutie alibisticky hodil na voličov, ktorí ho len prednedávnom zvolili pre sľuby, že urobí presne to, čo robil doteraz.

Vyznavači priamej demo­kracie sú možno z vyhlásenia gréckeho referenda nadšení, ale Alexis Tsipras ukážkovo odhalil jej najväčšie slabiny. Legitímnou otázkou je už to, či sa dá čo i len teoreticky predpokladať, že o takejto neuveriteľne ťažkej téme dokáže kvalifikovane rozhodnúť celý „ľud“. Celkom iste však môžeme vylúčiť, že to zvládne za biednych osem dní, ktoré mu jeho predseda vlády dal na rozmyslenie.

Priamo s tým súvisí druhá chyba hardvéru – emócie. Väčšina Grékov cez víkend nebude zvažovať technické detaily, ale bude sa riadiť svojimi pocitmi. Buď vyhrá hnev na celý svet a nespravodlivých veriteľov, alebo strach z dôsledkov bankrotu. Určite nie chladná úvaha, či náhodou nie je lepšie podvoliť sa a vzdať sa svojich ideologických predstáv. Alebo, naopak, či nie je lepšie prekonať strach a spočítať si, že Grécko na euro nemá.