Rómka vo virálnom videu bojuje proti predsudkom, po rokoch nechala podnikanie a odišla do zahraničia

„Ahoj, zdravím všetkých Rómov. Pozdravujem aj všetkých protirómskych aktivistov, ktorí majú o nás, o Rómoch, mylné predstavy, že sme banda parazitov,“ hovorí vo svojom videu Jozefína Tomášová. Nepáči sa jej, ako politické strany pred voľbami šíria nenávisť k Rómom a označujú ich za nevzdelaných a za príťaž pre spoločnosť.

Spolu s manželom dlhé roky podnikala v stavebníctve, ale doplatila na firmy Euro-Building a Hant, ktoré jej nevyplatili zákazky. Po bankrote pre dlhy voči štátu takmer skončila vo väzení.

V rozhovore opisuje aj to, ako často sa rómski robotníci z jej firmy stretávali s predsudkami a museli dokazovať, že sú spoľahliví zamestnanci. A ako na nich v Česku zavolali políciu, pretože ich považovali za migrantov. Dnes s manželom pracuje v reštaurácii v rakúskom Grazi.

Nakrútili ste video, v ktorom sa vlastným príkladom snažíte vyvrátiť predsudok, že Rómovia nepracujú. Prečo ste ho nakrútili?

S manželom pracujeme v zahraničí, ale sledujeme dianie na Slovensku, lebo tu máme rodinu a dcéry. Nás, ktorí pracujeme a žijeme slušne, sa veľmi dotýka, ako Rómov vnímajú. Videla som, že v Česku Rómovia nakrútili videá, ktorými prezidentovi Zemanovi ukázali, že nie všetci poberajú dávky.

Všetci stále hovoria o dávkach pre Rómov, ale je to len 120 alebo 200 eur. To sú v dnešnej dobe peniaze? S manželom sme sa naštvali a povedali sme si, že urobíme podobnú výzvu ako naši českí kolegovia a ukážeme, že nie sme paraziti, neslušní, špinaví, že sme normálni ľudia, ktorí sú ochotní za lepším životom vycestovať aj do zahraničia.

Vaše video sa stalo virálnym, zdieľalo ho takmer dvetisíc ľudí. Aké ste naň mali reakcie?

Mala som dosť pozitívnych ohlasov. Negatívne prišli najmä od Nerómov. Hovorili, že pani, takí ako vy sú možno dvaja alebo štyria, ale ostatní nechcú pracovať. Množstvo Rómov mi však písalo, že super, že ste sa ozvali, pani Jožka, lebo málokedy sa nájde niekto, kto by nás obránil, vystúpil a povedal, že nie sme darmožráči a chceme pracovať.

Množstvo Rómov pracuje v zahraničí. Štve nás, že médiá často zobrazujú len tých najhorších Rómov, ktorí nepracujú. Keď to vidím v televízii, tak to prepínam. Viem, že to tak nie je.

Aj vy žijete v osade?

Áno, ale žijeme v domoch, nie v chatrčiach. V Zámutove je 1500 Rómov a všetci pracujú.

V Česku podobné video spustilo vlnu reakcií, v ktorých Rómovia ukazovali, kde pracujú. Udialo sa niečo podobné aj na Slovensku?

Nie. Štyria alebo piati Rómovia mi poslali videá a fotky z práce. A potom sa mi ozvala internetová rómska televízia, ktorá tie videá chcela uverejniť a ja som súhlasila.

Stretávate sa osobne s predsudkami voči Rómom?

Ja nie, ale môj muž áno, pretože on je tmavý. Vždy mal problém, keď sme podnikali. Ja som mu cez telefón vybavila robotu, manžel tam prišiel a už mu hovorili, že škoda, že sa neozval skôr, lebo už to miesto obsadili. Vždy sme sa s tým stretávali. Ja osobne nie. Viem si obhájiť, že som Rómka. Nedám sa odbiť a rovnako som to naučila aj svoje deti.

Vo videu hovoríte, že pracujete ako čašníčka v rakúskom Grazi. Bol rasizmus dôvod, prečo ste hľadali prácu v zahraničí?

Bol to jeden z dôvodov, ale tým hlavným bol príjem. Nebudem na Slovensku pracovať za tristo alebo štyristo eur. Toľko platím mesačne iba inkaso. A navyše mám dve dcéry, ktoré študujú na vysokej škole. Nemôžem si dovoliť pracovať na Slovensku.

Ako dlho pracujte v Grazi?

Osem mesiacov. Predtým sme pracovali v Holandsku.

Ako často chodíte na Slovensko?

Asi každé dva mesiace, zostaneme týždeň alebo dva a ideme späť.

Chcete sa na Slovensko vrátiť natrvalo?

Na Slovensko ma to ťahá, pretože tu s manželom máme rodičov, súrodencov, rodiny. Ťahá nás to na Slovensko. Ale ten prístup a spôsob života je strašný. Človek sa inak cíti v zahraničí, v meste, kde žije tisíc ľudí a každý je z iného štátu, z iného kraja, inej farby, inej národnosti, iného vierovyznania a nikto si to nevšíma. Tak to bolo napríklad v Holandsku. A teraz v Rakúsku to isté. Róm ako šéfkuchár v kuchyni? U nás na Slovensku je nemysliteľné, aby Cigán vyváral v kuchyni.

V Rakúsku sa vy ani váš manžel vôbec nestretávate s predsudkami?

Nie, vôbec.

Necítite nevraživosť napríklad preto, že ste Slovenka? V Rakúsku bolo minulý rok veľkou témou znižovanie prídavkov na deti pre ľudí z EÚ, čo sa dotklo napríklad mnohých Sloveniek, ktoré tam pracujú ako opatrovateľky.

Nie, ani ako Slovenka necítim nejakú nevraživosť. Náš zamestnávateľ to bral ako výhodu, pretože reštaurácia je v centre na námestí, kde je plno turistov, a tým, že viem viacero slovanských jazykov – poľský, ruský, český, chorvátsky, srbský –, tak to len vítal. Chodí mu tam totiž veľa turistov z východného bloku.

Strana Mariana Kotlebu je dnes v prieskumoch druhou alebo treťou najsilnejšou na Slovensku. Čo to pre vás znamená? Cítite strach, hnev?

Strach určite necítim, cítim hnev. Celá jeho kampaň je založená na lžiach. Všetko, čo rozpráva, sú lži a výmysly. Na jednom mítingu vyhlasoval, že v obci Čaklov vo Vranovskom okrese štát Rómom postavil päťizbové domčeky. Nie je to pravda. Čaklov je od Zámutova vzdialený asi päť kilometrov, poznám to tam a viem, že tí mladí ľudia si odkúpili pozemky, zobrali si hypotéky a postavili si vlastné domy.

Spochybňujú aj koncentračné tábory a to, čo sa v nich dialo. No niečo hnusné. Môj dedo bol v koncentračnom tábore. Pamätám si, ako mu tiekli slzy dole tvárou, keď sme okolo neho sedeli a on nám o tom rozprával. A ten hlupák vyhlási, že to takto nebolo. Je to niečo strašné.

Celú svoju kampaň postavil na nenávisti voči Rómom. Tvrdí, že niektorí majú načierno postavené domy. Okej, beriem, zákon má platiť pre všetkých rovnako, či už je taký, alebo taký. Alebo keď hovoria o tom, že Róm niekoho napadol. Ale veď nielen medzi Rómami sa nájdu agresívni ľudia. Zlo je všeobecne zlo.

Proti ich mítingom protestovali aj mnohí Rómovia. Je dobré, že sa proti nim postavili?

Podľa mňa áno. Všetko zlé je na niečo dobré. To, že Kotleba zosilnel, je dobré v tom, že sa títo Rómovia zjednotili a po všetkých mestách ukazujú, že nesúhlasia s fašizmom a s extrémizmom, ktorý sa na Slovensku rozvíja.

Keď sme pred dvomi rokmi na východnom Slovensku hovorili s Rómami, ktorí pracovali a nežili na okraji spoločnosti, časť z nich tvrdila, že bude voliť Kotlebu, lebo ani oni nemajú radi Rómov žijúcich v osadách, pretože im robia zlé meno. Poznáte Rómov, ktorí podporujú Kotlebu?

Nie, nepoznám. Aj keď som poznala niektorých, ktorí ho volili, teraz už ho nechcú voliť, keď vidia, aká je tá situácia vyhrotená. Aj Peter Lipa vyhlásil, že nerozumie tomu, ako môžu obce, ktoré boli vypálené fašistami, voliť Kotlebu. Ani ja tomu nerozumiem.

Je napätie medzi Rómami, ktorí nepracujú a žijú v osadách, a medzi tými, ktorí za prácou napríklad aj vycestujú do zahraničia a dokážu sa začleniť do spoločnosti?

Žijem v Zámutove v osade, ale u nás niečo také neexistuje. Neexistujú u nás ľudia na hranici chudoby, nežobrú. V našom okrese sú asi tri alebo štyri obce, kde sú Rómovia naozaj veľmi chudobní, ale postupne vidíme, že sa začleňujú.

Ešte pred desiatimi rokmi boli rodičia chudobní a žili len tak, aby ich deti mohli chodiť do škôl. A teraz tí mladí u nás majú hypotéky, postavili si nové veľké domy. Vnímam to ako plus. Viem, že medzi Rómami je aj množstvo takých, ktorí nechcú pracovať. Odsudzujem, keď má nejaká žena dvadsať detí a sťažuje sa, že nemá kde bývať a štát sa o nich nestará. Nech si na seba každý naloží len toľko, koľko unesie.

V roku 2004 o vás médiá písali ako o rómskej podnikateľke, ktorá riadi stavebnú firmu a má obchod s rozličným tovarom. Čo sa za ten čas zmenilo?

Náš život sa odvtedy náramne obrátil. O všetko, čo sme si s manželom ťažko vybudovali, sme prišli. Ako stavebná firma sme robili zákazky, ktoré nám firmy nevyplatili. Bola som jednou zo zakladateliek občianskeho združenia, v ktorom boli firmy postihnuté spoločnosťou Euro-Building, ktorá neplatila dodávateľské firmy. Euro-Building nám nezaplatil 179-tisíc eur.

Potom nám peniaze nevyplatila ani firma Hant, s ktorou sme robili na stavbe prešovského tunela. Mali sme smolu na štát a štátne zákazky. V tom občianskom združení bolo 72 firiem a podali sme trestné oznámenia, ale podľa rozsudku nedošlo k trestnému činu. Okradli ľudí o státisíce eur a podľa súdu o nič nejde. Máte potom chuť na Slovensku podnikať a pracovať?

Firmu ste teda zavreli a odišli pracovať do zahraničia?

Presne tak. Nemala som za ľudí zaplatené odvody, tak ma okresný súd odsúdil na tri roky natvrdo, lebo som podľa nich mala najprv vyplatiť štát a až potom ľudí. Bránila som sa, že aký štát, keď za mnou k dverám chodili ženy s deťmi, že nemajú na chleba. Všetky stroje a technológie, čo sme mali, som popredala, aby som mohla chodiť po meste a aby som sa na nich mohla pozrieť.

Štátu som teda všetko nevyplatila. Voči rozsudku som sa odvolala a na Krajskom súde v Prešove ma oslobodili. Dali mi za pravdu, že v tom čase som nemala peniaze na to, aby som vyplatila štát. Vtedy som si povedala: A dosť!

Už ste asi nemali chuť podnikať.

Nie. A ani nemám. Aj keď zvažujeme, že si v Rakúsku otvoríme nejaký vlastný podnik, ale na Slovensku určite nie.

V roku 2004 ste v médiách povedali, že ak sa chcete ako Rómka presadiť, musíte robiť dvakrát toľko. V čom ste cítili nevýhodu?

Napríklad sme mali možnosť robiť na jednej stavbe a už som im hovorila, že máme takéto stroje, takéto technológie, toto robíme, toto vieme. A oni mi povedali, že s Rómami nemajú dobré skúsenosti, a preto s nami nechcú pracovať.

Povedala som im, nech nás zoberú na skúšku na týždeň a uvidia, že sme fakt dobrí. A už po dvoch dňoch prišiel za mojím mužom šéf, podal mu ruku a povedal: Pán Tomáš, fakt ste dobrí. V tej firme sme potom robili asi desať rokov a to nás zo začiatku nechceli.

Zakaždým ste teda museli dokazovať, že skutočne dokážete pracovať.

Možnože naozaj mali zlú skúsenosť so zamestnávaním Rómov. Ale vždy sme museli vynaložiť dvakrát toľko úsilia, aby nám dali možnosť pracovať.

Váš manžel so stavebnou firmou pracoval aj v Prahe. Aj tam musel dokazovať tak ako na Slovensku, že vie pracovať?

Tam nie.

Čím to je?

Neviem, asi mentalitou našich ľudí, ktorí to takto jednoducho majú zaužívané. Už malé deti strašia, že ak nebudú dobré, tak ich Cigán zoberie. Často aj neúmyselne deťom vštepujú predsudok, že Róm je niečo zlé, špinavé, že je to zlodej. Ale teraz, keď nad tým uvažujem, predsa máme z Česka jednu smutnú skúsenosť.

Akú?

Kedysi som do Česka chodievala na chmeľ. Bolo nás spolu asi tridsať a chceli sme si niekde oddýchnuť. Manželovi som hovorila, nech nezastavujeme na benzínkach, lebo tam budeme zbytočne robiť rozruch. Zastavili sme teda na odpočívadle a všetci ľudia, ktorí tadiaľ prechádzali autami, zastavovali, pozerali po nás, fotili si nás.

A keď už sme sa pohli, že ideme ďalej, prišli štyri autá, obkolesili nás kukláči so samopalmi. A ja už som vedela, koľká bije. Vystúpila som z auta a policajtovi hovorím: My nie sme utečenci. Sme Romáci zo Slovenska a ideme pracovať tam a tam.

A oni do rehotu: Jak víte, o co kráčí? No veď viem si to domyslieť, akurát boli plné médiá informácií o migrantoch. Istotne ste dostali hlásenie, lebo si nás tu ľudia fotili ako v zoologickej záhrade. Policajt mi tvrdil, že tieto nahlásenia musia brať vážne. A ja mu hovorím, že ak by sme boli imigranti, tak sa schovávame v lese a nestojíme na odpočívadle.

V stavebnej firme ste zamestnávali aj Nerómov. V roku 2004 ste povedali: „Vládnem pevnou rukou, aj keď chlapi na mňa nadávajú, ale na pracovisku sa piť a flákať nesmie, prvoradá je robota a ten, kto mi povie, že ešte mi Cigánka nebude rozkazovať, dostane výpoveď.“ Vyhodili ste niekedy človeka, pretože vám nadával do Cigánok?

Nebolo to len preto. V Prahe som zamestnávala aj Nerómov. Bývali sme v jednej ubytovni. Každý týždeň som im posielala peniaze. Raz som im tie peniaze doniesla osobne, lebo som akurát bola v Prahe. Len čo som od nich odišla na návštevu k rodine, o dve alebo tri hodinky mi volali z ubytovne, nech sa vrátim, lebo naši zamestnanci sa opili, čosi rozbili a zašpinili kúpeľňu.

Naši Rómovia tam pokojne sedeli vo svojich izbách a tí Nerómovia sa strašne opili a vystrájali. Prišla som to tam žehliť, ale nebavila som sa s nimi, lebo boli strašne opití. Na druhý deň ráno som prišla, že ako si to predstavujú robiť niečo také nemysliteľné, s prepáčením, nechať výkaly v sprche, rozbiť nábytok. A jeden z nich mi povedal, že no a čo.

Hovorím mu, že toto sa robiť nebude, pretože my v tej ubytovni žijeme dlhé roky. Poznám tých ľudí a potrebujem ich tu ubytovať. Keď nechceš robiť, ale chceš piť, zostaň doma. Vtedy mi povedal, že Cigánka mu hádam nebude rozkazovať. Tak som mu len povedala, že a predstav si, že bude. Takže to nebolo len preto, čo mi povedal, ale aj preto, čo urobil. Vyhodila som ho.

Chceli ste študovať špeciálnu pedagogiku. Podarilo sa?

Mám ukončených päť semestrov. Manžel však vtedy dostal dobrú zákazku v Slovinsku. Potreboval šoféra a aj veľa ľudí, tak som tam išla s ním. Keď som sa vrátila, že si to štúdium dokončím, povedali mi, že ten odbor sa už neotvára, a keď chcem, musím nastúpiť do prvého ročníka s tým, že mi uznajú skúšky aj zápočty. Ale ja už som na to potom nemala chuť.

Aj v Slovinsku pracoval na stavbe?

Áno, robili sme tam diaľnice a mosty.

Kde v zahraničí ste ešte pracovali?

Napríklad v Poľsku.

Aj tam ste sa stretávali s predsudkami?

Poviem vám príbeh. Dostali sme tam zákazku kopať optické káble. Robotu sme si dohodli cez známu, ktorá vedela, že sme Romáci, ale že vieme robiť. Išla som tam teda pohľadať ubytovanie. Vždy som chodila ja, lebo keď niekde zbadali Róma, tak ich nechceli ubytovať. Podarilo sa mi vybaviť na prenájom jeden domček.

Majiteľka toho domu bola v meste riaditeľkou banky. Dala som jej zálohu, dohodli sme sa, že o dva dni prídu aj naši chlapci. Tak prišli, všetko to boli urastení, udatní, tmaví Romáci. Ako ich zbadala, hneď som na nej videla, že je zle. Hovorím jej, nemusíte sa báť, sú normálni, uvidíte, budete veľmi spokojná. Išli do obchodu, predavačka za nimi chodila hore-dolu. Poliaci asi ešte nevideli Rómov pracovať, neviem.

Pani domu potom videla, že chlapci prišli, navarili si, upratali, ešte si každé ráno aj po sebe poumývali. Prvý týždeň som tam s nimi aj s manželom bola. A po týždni, keď pani videla, že fakt sú to dobrí chlapci, ktorí nepili a nerobili bordel, tak v tom mestečku všetkým oznámila, že sa ich nemusia báť, lebo bývajú u nej a sú to veľmi slušní chlapci. Boli sme tam asi rok a mladí si tam našli aj frajerky, mali veľmi dobré vzťahy, vytvorili si futbalové družstvo.

Nie je únavné neustále dokazovať, že viete pracovať a ľudia vám môžu dôverovať? Nechceli ste natrvalo odísť do niektorej západnej krajiny?

Je to veľmi vyčerpávajúce. A nielen pre mňa – pre všetkých Rómov. Neviem, prečo ľudia žijú s takými predsudkami. Mala som sto chutí odísť, lebo máme rodinu v Česku, máme rodinu v Kanade, v Anglicku, ale to ma nikdy nelákalo. Mala som chuť so všetkým tresnúť a odísť, áno.