Denník N

Štartujeme „podcasty“ pre nepočujúcich. Prečo si nepočujúci nemôžu jednoducho prečítať newsfilter ako text?

Denník N spúšťa videoverzie svojich nedeľných newsfiltrov. Prečo potrebujú nepočujúci prekladať texty do posunkového jazyka? V rozhovore to vysvetľujú Zuzana Knapová Daubnerová, ktorá je učiteľkou v škole pre nepočujúce deti, a tlmočník do znakovej reči Pavol Roman.

Takže hneď na úvod otázka, ktorá napadne každému, keď začuje slovné spojenie „podcast pre nepočujúcich“. Prečo treba texty prekladať do znakového jazyka pre nepočujúcich? 

Zuzana Knapová Daubnerová (ZK): Aj z praktického života sa všeobecne vie, že drvivá väčšina nepočujúcich má neprekonateľný problém s čítaním s porozumením. V dôsledku sluchovej straty nemajú možnosť porozumieť ako normálny počujúci človek. Aký je dôvod? Pretože od útleho detstva nemajú možnosť osvojovať si slovné výrazy sluchovým podnetom, nemali schopnosť podvedome sa naučiť isté výrazy, aby ich používali automaticky, tak ako to bežne býva u počujúcich ľudí. Preto sa im text, ktorý vidia pred sebou, javí de facto ako úplne cudzí jazyk.

Možno teda povedať, že pre Slovákov, ktorí sú nepočujúci, je ako keby materčinou ten znakový jazyk? 

ZK: Musím pripomenúť, že 90 percent nepočujúcich sa rodí počujúcim rodičom, a tak u týchto nie je posunkový jazyk materinský. Posunkový jazyk je materinský len pre tie deti, ktoré sa od narodenia ako prvé dostali do kontaktu výlučne s posunkovým jazykom. To sú napríklad nepočujúce deti nepočujúcich rodičov alebo počujúce deti nepočujúcich rodičov.

Paľo, kde, prečo a ako ste sa naučili posunkový jazyk? 

Pavol Roman (PR): Posunkový jazyk je mojím materinským jazykom, keďže moja mamina aj ocino sú nepočujúci, čiže posunkujúci. Dostal som sa k tomu ako slepé kura k zrnu.

Študovali ste aj lingvistiku. Prečo ľudia, ktorí sú odmalička nepočujúci, nerozumejú písanému textu? 

PR: Študoval som aj pedagogiku anglického jazyka, a tak ma zaujímalo, ako jazyky prirodzene fungujú. Súvisí to s fonetikou aj s fonológiou a inými vedami. Skúsme si však predstaviť situáciu, že rodič je počujúci a dieťa má vážnu stratu sluchu: ako by ste mu odovzdali myšlienky, keď vyrastá? Zhodou okolností mám teraz aj malú dcérku, čiže prežívame ten vývoj jazyka. Je prirodzené, že deti chcú veci okolo seba pomenovať. Ako už Zuzka povedala, je to obrovská bariéra, že im chýba sluchový podnet. U nás sa to dialo tak, že moji rodičia dosť dobre rozprávajú, tak ako Zuzka, a tak som od nich mal aj rečové podnety. Ale v iných rodinách to funguje tak, že rodičia, ktorým je prirodzený posunkový jazyk, to stavajú na vizuálnej stránke jazyka. Pomenúvajú veci, označujú ich vizuálne, posunkovým jazykom. Poviem príklad. Tak ako máme v slovenčine slová tata alebo mama zložené z jednoduchých opakujúcich sa samohlások. Čo je taká samohláska pre nepočujúce dieťa?

Päsť? 

ZK: Používajú neúplné tvary rúk, ale to neznamená, že by posunkovali nesprávne. Nie sú len schopní zachytiť každý detail vo vizuálnej podobe. To pribúda vekom.

RP: Napríklad najjednoduchšie posunky sú takýmto tvarom ruky; najprv mamina, tato, cikať. Zuzka je bilingválna, ja sa považujem za bilingválneho, takže vnímame tie paralely medzi jazykmi.

Takže keď deti nemajú fonetický, zvukový zážitok z jazyka, majú problém pochopiť aj písanú, teda vizuálnu znakovú formu jazyka?

ZK: Keď sa vrátim do svojho detstva, to bolo obdobie totality, na ktoré mám pekné spomienky. Aj keď mám stopercentnú stratu sluchu, nemôžem nosiť žiadny aparát, pretože nemám vyvinutý sluch. Takže načúvací aparát mi nepomáha, ale je tu jedna výnimka: vtedy za totality predávali taký vreckový aparát s drôtikmi, ktorý sa dával do uší, a vďaka tomu aparátu som bola schopná zachytávať slová a takto postupne sa učiť hovorenú reč. Ale to, samozrejme, neznamená, že keď som sa otočila, že som rozumela slovám. Potrebovala som porozumieť slovám len vo vizuálnej podobe.

Ale aký to má vzťah k písanému textu? Ako ste sa učili čítať? Ako ste sa učili rozumieť písanému textu?

ZK: Presne si to nepamätám, spomínam si len na jednu situáciu, ktorá mi utkvela v pamäti. Môj otec bol hudobník a mal dosť času sa mi venovať. Pamätám si, ako som sa prvýkrát stretla s písmenom A. Môj otec mal výraznú mimiku a výraznú gestikuláciu a neučili ma posunkový jazyk, pretože boli zástancami orálnej metódy. Neuznávali posunkový jazyk, pretože kedysi sa pozerali na posunkový jazyk ako na menejcenný, ktorý nemal žiadnu vizuálnu motiváciu, nebol plnohodnotný, a preto uprednostňovali orálnu reč. Môj otec mal úžasnú mimiku a gestikuláciu. Otvoril veľké oči a pritom aj veľké ústa a pred očami mi ukazoval písmeno A. Hovoril mi: „Zuzka, otvor oči, otvor ústa – toto je písmeno A, dotkni sa mojej hrude.“ A ja som sa pozerala na to písmeno A. Práve táto spomienka mi utkvela v pamäti. Tak som sa začala postupne učiť slabiky, slová. Ale tu je kameň úrazu. Hluchota okliešťuje abstraktné myslenie. Môj otec mal výbornú schopnosť abstraktné pojmy mimikou a gestikuláciou znázorniť, odovzdať tú hlbokú myšlienku, ktorá vystihovala význam slova.

Ovládajú všetci nepočujúci znakovú reč? Je to tak, ako keď sa počujúci učia čítať a písať? 

PR: Používame znakovú reč, posunkový jazyk. V Česku sa používa pojem znakový jazyk a na Slovensku používame termín posunkový jazyk, to je náš ekvivalent a s tým súvisí.

Sú rôzne posunky v českom a slovenskom jazyku?

ZK: Národnostné znaky sú odlišné, ale existuje medzinárodný znakový systém, cez ktorý sa nepočujúci, napríklad cez Facebook, normálne prirodzene dorozumievajú. A vďaka Facebooku sa ten medzinárodný znakový systém veľmi dobre rozvíja.

Vrátim sa k tej otázke, aby som to pomenoval presne. Učia sa všetci nepočujúci u nás na Slovensku posunkovú reč? Rozumie jej každý nepočujúci? 

PR: Myslím si, že Zuzka by to vedela lepšie, pretože je učiteľka na škole pre deti so sluchovým postihnutím, ale keďže už aj vy v Denníku N ste robili rozhovory s niektorými nepočujúcimi, tak aj oni spomínajú, že to nie je tak ako v zahraničí, že dieťa má právo na vzdelanie v jeho posunkovom jazyku alebo bilingválne, čo si myslím, že je najlepšie. Aj mnohí odborníci hovoria, že bilingválne je najlepšie v tom, aby boli prijímaní v oboch svetoch, aby dochádzalo k inklúzii. My na Slovensku bilingválne vzdelávanie nezabezpečujeme a myslím si, že sa nám ani nedarí dobre naučiť deti ani jeden, ani druhý jazyk.

ZK: Ľudí so sluchovým postihnutím na školách pre nepočujúcich ubúda, lebo väčšina chodí do bežných škôl, aby mohli blízko dochádzať. Do tých škôl chodia preto aj počujúci žiaci, ktorí majú vývinové poruchy učenia, deti s Aspergerovým syndrómom, tým vznikajú tzv. zmiešané triedy. Tam je bilingválna výučba jazyka skutočne veľmi komplikovaná. Vieme, že v niektorých vyspelých štátoch bilingválna metóda výučby funguje, ale u nás ešte nemáme odborníkov, ktorí by zavádzali túto metódu, aby sme sa od nich mohli učiť. V našej škole sa používa takzvaná totálna komunikácia, kde sa využívajú všetky formy komunikácie, a to je prstová abeceda, posunkový jazyk, písaná forma, kresba, pantomíma, dramatizácia a všetky možné prostriedky, ktoré sa prispôsobujú každému dieťaťu podľa jeho možností a schopností.

Raz do týždňa budeme v Denníku N uverejňovať náš týždenný newsfilter v posunkovom jazyku. Naši komentátori, ktorí píšu newsfiltre, majú celkom bohatý slovník. Je posunkový jazyk schopný zachytiť a preložiť aj nové slová, ktoré sú možno neologizmami? Do akej miery posunkový jazyk dokáže zachytiť vývoj hovoreného či písaného jazyka? Je to takpovediac jedna k jednej, alebo narážate na to, že niečo sa nedá preložiť do posunkového jazyka? 

PR: Pokiaľ ide o priame vysielanie tlmočenia, tam je obrovský problém z časového hľadiska. Ale pokiaľ ide len o tlmočenie článku, len o jeho obsah, aby sme vystihli pointu, tak tam nevidím žiadny problém, lebo neologizmy alebo iné kľúčové slová sa dajú v posunkovom jazyku podať inak.

Spomenuli ste tlmočenie do posunkového jazyka, ktoré je úplne bežné v správach. Stačí to nepočujúcim na to, aby sa zorientovali v tom, čo sa deje? 

PR: Predstavte si, že máte materinský jazyk, na ktorý ste zvyknutý, prijímate informácie vo svojom materinskom jazyku, a keď si pozriete program všetkých televízií, tak nepočujúci moderátori dostali priestor v RTVS pred nejakým časom a oni prezentujú správy. Trvá to osem minút denne a majú tam možno desať správ denne – tak do akej hĺbky sa dá ísť? Napríklad teraz na Trojke zaradila RTVS opäť v hlavnom vysielacom čase tlmočené správy a to je koľko, polhodina? TA3 tlmočí hlavné správy do posunkového jazyka, ale to je len spravodajstvo. Plus vieme, aké vzdelanie je v majoritnej spoločnosti a aké to je v menšinách. Podľa mňa je to ťažké a myslím si, že to nestačí.

Aj preto prišla z vašej strany iniciatíva. Naším spoločným cieľom je dať nepočujúcim príležitosť, aby sa okrem spravodajstva dostali aj k nejakým komentárovým alebo analytickejším textom.

ZK: Skúsime to.

Myslíte si, že o to bude záujem? 

ZK: Myslím si, že záujem určite bude. Ale trpké na tejto skutočnosti je, že vaše články napísané odvážnymi autormi, ktorí sa neboja postaviť čelom pravde, riskovať svoje životy, práve tieto články sú také zaujímavé, že až mi je ľúto nepočujúcich, ktorí o nich v podstate ani nevedia. Zaujímavé je, že majú všetko vystavené čierne na bielom, ale nevedia, o čo ide, nepoznajú nič z toho, čo sa okolo nich deje. Nepoznali ani kauzu okolo Jána Kuciaka alebo nevedia, čo znamená symbol 1488. Nemajú poňatia, o čo ide. Myslím si, že tlmočením dodáme silnú vizuálnu motiváciu a hlbší vzťah k denníku a myslím si, že pozitívny vzťah vďaka tlmočeniu bude trvácny.

Video: Prvý „podcast“ pre nepočujúcich: 

Podcasty pre nepočujúcich nájdete na YouTube Denníka N
• TEXT denný newsfilter – prihláste sa na odber newslettra.
• AUDIO Denník N Newsfilter: Apple – Spotify – Google – Podbean – RSS
• AUDIO Denník N Podcasty: Apple – Spotify – Google – Podbean – RSS

Slovensko

Teraz najčítanejšie