Paliatologička Križanová: Keby sme plakali s každým pacientom, nikomu by sme nepomohli
„Na prianie a pocit pacienta sa naše zdravotníctvo doteraz nezameriava. Stále je to o tom, že pán doktor alebo pani doktorka vedia najlepšie,“ hovorí paliatologička Kristína Križanová.
Väčšina medicínskych odborov je o snahe lekára triumfovať nad chorobou pacienta, dosiahnuť satisfakciu vo víťazstve.
Presne. Nazývam to víťaziaca medicína.
Prečo ste sa teda vy rozhodli venovať práve paliatívnej medicíne? Pri starostlivosti o nevyliečiteľne chorých a umierajúcich ako lekárka asi nemáte šancu triumfovať.
V období, keď som sa rozhodovala, tesne po nežnej revolúcii, nebolo dosť vedomostí o tom, čo vlastne paliatívna medicína je. Pocit lekára v každej medicínskej situácii bol taký, že zachraňovanie je strašne dôležité. Že nič iné nie je dôležité, len zachrániť život. Ale čo potom s tým zachráneným životom, ak je poškodený, znehodnotený, a ako to pociťuje pacient, o tom sa už nehovorilo. Pritom ja som sa na internej klinike stretávala najmä so starými ľuďmi, ktorí boli takzvane polymorbídni, teda chorí na mnohé ochorenia, a ktorým sa kvalita života zhoršovala.
Najťažšie to mali onkologickí pacienti. Keď sa títo pacienti dostávali na križovatku života a smrti, opustilo ich všetko. Opustili ich zdravotníci, sociálne služby neboli, v podstate sa nevedelo, čo s nimi robiť. Obchádzali sa. Nešla k nim ani vizita, lebo však čo tomu pacientovi povieme.
Moji rodičia takto zomreli obaja. Mali pod šesťdesiat rokov, zomreli rok po roku, bolo to v 80. rokoch. Vtedy nebola žiadna protinádorová liečba.
Vtedy som si to všetko začala uvedomovať, a aj preto som išla na onkológiu. Bola som všeobecný internista, potom som išla na onkológiu a v rámci nej som sa začala venovať paliatívnej liečbe. Bol to vývoj môjho postoja, že treba urobiť pre tých, o ktorých sa nikto nestará, maximum.
Medicína je povinná venovať sa aj týmto ľuďom. Nemôže ich nechať zomrieť za zatvorenými dverami.
Na základe čoho lekári prognózujú chorobu pacienta, teda akým smerom sa bude uberať jej vývoj?
Prognózovanie je v medicíne najzložitejšie. V pochybnostiach musíme vždy zachraňovať, vždy urobiť pokus o záchranu života a zdravia. Aj keď nemáme dostatočné vedomosti, akou cestou prešiel pacient a že je na konci života, keď to nemáme dostatočne dokázané, musíme ho začať zachraňovať.
Čo vtedy, keď začneme zachraňovať a dozvieme sa, že sa to nedá, alebo že si to pacient nepraje?
Na prianie a pocit pacienta sa naše zdravotníctvo doteraz nezameriava, pretože je stále paternalistické. Stále je to o tom, že „pán doktor alebo pani doktorka vedia najlepšie“. My sa nestaráme o to, čo si pacient praje.
