Denník N

Sibyla Mislovičová: Slová neni a sranda spisovnými nebudú, selfie asi áno

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ľudia, čo iných kritizujú za slovenčinu, sami často majú medzery v gramatike, tvrdí jazykovedkyňa.

Prečo deti potrebujú rozprávky?

Dieťa je ako počítač, do ktorého musíte „naládovať“ všetky možné informácie, aby s nimi dokázalo tvorivo pracovať. Čítaním rozprávok mimovoľne nasáva širokú slovnú zásobu a v pravej chvíli ju vie zužitkovať.

Podstatné je, aby v rozprávkach vždy bolo poučenie a aby boli zábavné. Vraví sa, že deti dnes nečítajú, moji študenti ma však presvedčili o opaku. Neviem však posúdiť, do akej miery je to, čo čítajú, kvalitné.

Nie je podstatné, aby veľa čítali bez ohľadu na kvalitu?

Literatúra nemá byť povrchná. Čítanie bulvárnych novín pravdepodobne veľmi neprispieva k obohateniu čitateľa. Je to síce spôsob zábavy, ktorý nemožno odsudzovať, ale učitelia s rodičmi by mali viesť deti ku krásnej literatúre.

Problém je, že všetky informácie vrátane obsahu diel možno nájsť na internete a deti si na to veľmi rýchlo zvykli.

Poznám človeka, ktorý má zábrany čítať svojim deťom rozprávky zozbierané Pavlom Dobšinským. Sú totiž plné násilia. Nespomínam si pritom, že by niekto z nás v detstve utrpel príbehmi, v ktorých sa drakom odsekávali tri hlavy.

Rozumiem, mám však pocit, že aj poznám dôvod, pre ktorý s tým dnes môžu mať rodičia problém. Keď sme totiž svojho času niektoré kruté a smutné rozprávky Dobšinského či Andersena čítali my, ani zďaleka sme nemali okolité vnemy také plné brutality ako dnešné deti.

Čo tým myslíte?

Nepoznali sme počítačové hry, v ktorých sa vraždí pre zábavu, nevideli sme v televízii filmy, z ktorých sme mali problém zaspať.

Z tohto dôvodu sme trochu násilia z rozprávok mohli absorbovať bez toho, aby nás to poznačilo. Navyše to bolo dôležité, aby sme pochopili rozdiely medzi dobrom a zlom.

Dnes je násilia veľa už aj v bežnom živote. Ako asi dieťa vníma televízne noviny, ktorých najčastejšou správou je čierna kronika?

Ak si okrem toho prečíta rozprávku, v ktorej vojak odsekne niekomu hlavu, je toho už asi priveľa. Zlo v rozprávkach má pritom svoje nezastupiteľné miesto.

Čo nám spôsobuje násilie v televízii?

Sme už takí cynickí, že hoci pozeráme totálny krvák, ani sa nás to nedotkne. To asi nebude celkom v poriadku. Zo správ sa nedozvieme, čo dobré sa deje vo svete, ale len to, kto koho zabil, znásilnil a kto mal haváriu.

Nie je to vecou dopytu? Že ľudia objektívne chcú vidieť zlo a násilie viac ako dobro?

Nepoznám vo svojom okolí nikoho, kto by v médiách očakával násilie. Tí, čo nám ho podsúvajú, si však namýšľajú, že práve to ako jediné potrebujeme. Ide o začarovaný kruh. Naozaj úprimne pochybujem, že to niekoho baví pozerať.

Niekedy to až zaváňa hyenizmom. Niekomu sa stane nešťastie a spravodajcovia ho ešte trápia, aby na kameru povedal, aký je smutný. Oveľa viac by ma zaujímali pozitívne správy, lenže tie pre médiá nie sú dostatočne akčné.

Neviem, či sú na vine médiá. Krvavé správy bulvárnych televízií sú oveľa sledovanejšie ako trebárs správy RTVS, kde násilie absentuje. Divák si vyberá sám.

Človeka poteší, keď počuje o cudzom nešťastí. Ja však mám takú životnú filozofiu, že sa na všetky veci usilujem pozerať skôr z dobrej stránky.

Tie zlé ani nechcem privolávať. Možno preto ani vo svojom okolí nemám ľudí, ktorých by podobné správy priťahovali. Sama ich radšej vypínam.

Aby sme ukončili Dobšinského – sú všetky malé deti pri odsekávaní hláv schopné rozlišovať fikciu od reality?

Sú, ale niekto im to najskôr musí vysvetliť. Práve preto je dôležité, aby im rodičia už v útlom veku čítali rozprávky.

Nielen z dôvodu, aby počuli blízky hlas a obohacovali si slovnú zásobu, ale aby sa mohli pýtať, ak niečomu nerozumejú.

Vtedy im treba vysvetliť, že draka zabili, lebo bol zlý. Dialóg medzi rodičmi a deťmi je v tomto dôležitý, lebo práve takto sa deťom vštepujú základné životné hodnoty. Viem, že to znie pateticky, ale tak to je.

SIBYLA MISLOVIČOVÁ sa narodila v roku 1958, vyštudovala slovenský a poľský jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1985 pôsobí v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, od roku 2009 je aj jeho vedeckou tajomníčkou, v roku 2012 sa stala vedúcou oddelenia jazykovej kultúry a terminológie. Je hlavnou redaktorkou časopisu Kultúra slova, v Rádiu Slovensko dlhé roky pripravuje reláciu Slovenčina na slovíčko, vyučuje na Paneurópskej vysokej škole, prekladá detské knihy a sama ich píše. Medzi jej hobby patrí spev, akvaristika, papagáje a zber húb.

Neirituje vás ako znalkyňu jazyka, ak filmy plné násilia sprevádza dabing, v ktorom sa pri zabíjaní nadáva štýlom „do kelu“ či „do pekla“?

Toto predsa už dávno neplatí, tak sa dabovalo možno v socialistických časoch. Dnes už, naopak, aj v detských filmoch alebo v čase, keď deti pozerajú televíziu, dokáže padnúť dáke to škaredé slovo. Že je náš jazyk v dabingu zjemnený, teda už nie je pravda.

Študentom som svojho času rozprávala, ako som istý film s Eddiem Murphym videla v nemčine, češtine aj slovenčine.

V našom jazyku to bolo nadabované najvulgárnejšie, pričom postava v origináli bola skôr komická ako vulgárna.

Nie je to však len záležitosť filmov. Minule som bola v divadle. Herec, ktorého pokladám za váženého a múdreho človeka, tam v závere predstavenia povedal vulgárne slovo.

Režisér tým asi chcel pobaviť divákov, ale mne to skôr prekážalo. Smiech sa dá vyvolať aj inak.

Prečo je to problém?

Lebo potom sa zdá, že vulgarizmy sú akceptovateľné a normálne. Ľudia si ich prenášajú aj do bežného života. Stačí si v autobuse vypočuť niektoré mladé a inak pekné dievčatá.

Rozumiem pritom, že feťák nemôže vo filme či v divadelnom predstavení povedať „do kelu“, ale netreba to zase preháňať.

Ako som už povedala, zaradiť vulgarizmus do klasickej divadelnej hry sa mi zdá lacné podobne, ako keď po javisku prebehne bez nejakého zjavného dôvodu holá baba.

Nie som prudérna, ale myslím si, že urobiť dobrú komédiu možno aj bez podobných barličiek. Na druhej strane chápem, že komédia je mimoriadne ťažký žáner.

Dokážete sa vo svojom živote vyhnúť vulgarizmom?

V zásade áno. Náznakovo dáky vulgarizmus poviem, ak to potrebujem vysvetliť na štylistike alebo v rámci rozprávania tých šťavnatejších vtipov.

Inak nenadávam, lebo do krajných situácií, v ktorých by som to mohla urobiť, sa usilujem nedostávať.

Literárny vedec Braňo Hochel v rozhovore pre Nedeľnú Pravdu v roku 1995 povedal, že „sprosté“ slová neexistujú, len je niekedy hlúpe ich použiť. S tým, že každý vulgarizmus môže v istých situáciách fungovať normálne.

Súhlasím. Ak si klepnete kladivom po prstoch a vyslovíte nadávku, nech sa páči, máte na to plné právo, lebo je to ventil. Nepotrebujete tak však hovoriť v bežnej reči, napríklad v tomto rozhovore.

Problémom je, ak sa vulgarizmy používajú ako slovná vata. Napríklad niektorí Česi po každom druhom slove hovoria „vole“. Ak si ľudia uvedomia, v akej komunikačnej situácii sa to hodí a v akej nie, je to v poriadku, lebo – a to je fakt – slovanské jazyky majú naozaj širokú škálu vulgárnych slov.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Je mýtom alebo pravdou tvrdenie, že slovenčina je chudobnejším jazykom ako čeština? Počul som to už od viacerých prekladateľov.

To sú len také reči, ktoré sa hovoria, hoci podľa mňa nemajú reálny základ. Všetky jazyky sú rovnocenné, lebo sa v nich dá vyjadriť všetko, čo treba. Inými slovami, každý jazyk je rovnako bohatý.

Z čoho potom vznikajú tie tvrdenia?

Čeština aj slovenčina sú slovanské jazyky, ktoré sa vyvíjali paralelne. Napriek tomu isté veci nevyjadrujeme rovnako, niektoré slová treba prekladať opisne.

Keď potom Slovák zistí, že nedokáže nejakú českú frázu vyjadriť presne takým istým spôsobom, povie, že slovenčina je chudobnejšia.

To sa však dá tvrdiť aj opačne, veď v češtine sa takisto niektoré slovenské frázy nedajú vyjadriť takým istým spôsobom ako v slovenčine.

Fakt, že niečo je nepreložiteľné, však rozhodne neznamená chudobnejšiu slovnú zásobu a už vôbec nie menejcennosť. Vyžaduje to však väčšiu námahu zo strany prekladateľa.

Prekáža vám preberanie slov z angličtiny do slovenčiny?

Nie, lebo je to prirodzený spôsob obohacovania slovnej zásoby najmä v oblastiach ako informačné technológie, bankovníctvo či odborná terminológia všeobecne.

Treba totiž pomenovať množstvo nových reálií a nie vždy sa používateľom jazyka podarí vytvoriť slovenský ekvivalent.

V takom prípade je v poriadku, ak sa zaužíva anglický výraz, ktorý postupne zdomácnie. Z angličtiny sa preberajú slová aj do iných jazykov, takže to netreba dramatizovať.

Treba však zachovať istú mieru. Minule sa ma ktosi pýtal, či slovo „mesidž“ je mužského alebo ženského rodu. Bol prekvapený, keď som mu povedala, že žiadneho, lebo ide o anglické slovo a my používame slovo správa.

Prekáža vám to aj v hovorovej reči?

Ide o komunikačnú situáciu. V rámci slangu nech si každý používa, čo chce, ale v médiách treba zachovať istú úroveň vyjadrovania, percipienti to očakávajú. Netreba používať anglické slová na ozvláštnenie prejavu, aby to bolo „in“.

Zámerne to teraz preženiem, ale niekedy je to podobné, ako keby ktosi povedal, že chodí s „dogom“ na prechádzky.

To, ako ľudia rozprávajú v súkromí, je osobná vec každého používateľa. Jazykový prejav v médiách by však mal dosahovať vyššiu úroveň, lebo je to oficiálna komunikácia, ktorá má vplyv na prejav bežných ľudí, teda divákov, poslucháčov či čitateľov.

Médiá by mali mať vzhľadom na jazyk aj vzdelávaciu funkciu, hoci len v rámci podprahového vnímania.

Je prznenie slovenčiny objektívnou realitou alebo len vecou názoru? Osobne jazyk vnímam ako pocitovú záležitosť, takže reči o prznení sa mi zdajú čudné. Čo môže prekážať mne, nemusí prekážať vám a naopak.

S tým súhlasím, ale čo myslíte pod prznením slovenčiny?

Trebárs to, že prídem za vami a navrhnem, nech si spravíme „selfíčko“.

No a? Nič tým neprzníte, prečo by ste mali? Veď to je jedno z tých nových slov, ktoré musíme akceptovať. Vy ste ho práve dokonca krásne poslovenčili. „Selfíčko“ je skvelé.

Nový čas v ankete riešil, ako práve slovo „selfie“ zaradiť do slovníka. Väčšina ľudí hlasovala za slovo svojka, za ním skončili mojka, sebíčko, mňafotka, cvačka a egovka.

Viete, čo je na tom najsmiešnejšie? Že k rozšíreniu slova „svojka“ som asi nechtiac prispela aj ja už asi pred rokom.

Do relácie v rozhlase mi totiž napísal nejaký poslucháč, či môže „selfie“ prekladať ako „svojku“. Odpovedala som mu, že je málo pravdepodobné, že toto vymyslené slovo sa začne širšie používať, keďže podoba „selfie“ si už našla miesto v našej slovnej zásobe.

Ako vidíte, prešiel rôčik a už sa ma na „svojku“ pýtali vo viacerých rozhovoroch.

Je až neuveriteľné, ako sociálne siete dokážu v priebehu minúty rozšíriť akékoľvek, dokonca aj absurdné slovo. Na druhej strane je to v poriadku, veď práve používatelia sú tvorcami jazyka.

Čo presne sa musí stať, aby sa konkrétne slovo stalo spisovným a zaradili ste ho do slovníka?

Slová ako „mesidž“ či „badžet“ sa do slovenského slovníka zrejme nedostanú. Ide o anglické slová, ktoré majú adekvátne slovenské ekvivalenty. Slovo „selfie“ sa tam však môže dostať, ak sa nenahradí v budúcnosti nejakým domácim výrazom.

Zdomácňovanie slov je proces, ktorý môže pri každom slove prebiehať odlišne. Do výkladového slovníka slovenčiny sa zaraďuje výber najpoužívanejších, najmä domácich či zdomácnených slov, cudzie slová sa väčšinou zachytávajú v slovníkoch cudzích slov.

Nie každé slovo vo výkladovom slovníku je spisovné, sú tam aj slová z ostatných vrstiev slovnej zásoby. Ich zaradeniu predchádza výskum. Nefunguje to tak, že jazykovedci si 12. marca zrazu povedia, že dané slovo sa používa už dostatočne často, a tak ho ihneď zaradia do slovníka.

Je teda vecou citu, kedy usúdite, že už je ten správny čas?

Ani nie tak vecou citu ako reálneho používania v jazykovej praxi, ktorú poctivo sledujeme. Veľká pomoc je slovenský národný korpus, ktorý obsahuje už vyše 900 miliónov, možno aj viac slov. Poskytuje nám obraz o tom, ako a v akých spojeniach sa skúmané slová používajú.

Takže v roku 2018 budete vedieť presne kvantifikovať, o koľko narástla frekvencia používania slova „selfie“ v porovnaní s rokom 2015?

Bolo by to zrejme možné, ale nerobíme to podľa rokov či dátumov, ide o oveľa dlhšie časové úseky.

Napríklad pri príprave Slovníka súčasného slovenského jazyka, ktorého tretí zväzok sa práve dokončuje, sledujeme pohyb v jazyku za posledných 40 rokov.

Prečo sa nemôže stať spisovným slovo „neni“?

Lebo ide o nárečové slovo. Spisovne treba povedať „nie je“.

Viem, ale korpus vám predsa musí ukazovať, že ho používajú prakticky všetci a dlhodobo.

Ak sa v jazykovej praxi frekventovane vyskytuje dáka chyba, neznamená to, že tú chybu budeme automaticky akceptovať v spisovnom jazyku. Pravidlá treba aj rešpektovať.

Ak sa však nejaký tvar slova vyskytuje variantne a obidva varianty sú „obhájiteľné“ aj z teoretického hľadiska, netreba nútiť ľudí používať len jeden z nich.

Takže, zjednodušene povedané, hľadisko frekvencie nie je „všemocné“. Ak vy – novinári či moderátori – budete opakovane nesprávne vykať, nepovieme, že je to v poriadku, ale budeme to aj naďalej pokladať za pomerne trápnu chybu.

Ak však bude nesprávne vykať väčšina a bude to trvať už 10 rokov, nezmeníte pravidlá ani potom?

Nie, lebo chybu nemôžeme povýšiť na pravidlo. Ani dva plus dva nebude päť len preto, že by sa taký nesprávny výsledok opakovane vyskytoval.

Poviem iný príklad – väčšina ľudí používa tvar „granule“, napríklad pre psy. Lenže slovo „granula“ je zakončené tvrdo a skloňuje sa podľa vzoru žena, teda správne sú to „psie granuly“.

Ak by sme uznali výnimku z pravidla, mali by sme onedlho jazyk plný výnimiek z výnimiek. Kto by sa v tom potom mal vyznať?

Za akých okolností by sa to dalo zmeniť?

Ak sa zo slova „granula“ stane „granuľa“, bude spojenie „dve granule“ v poriadku. Aj to sa môže stať. Napríklad slovo „ceduľa“ sa pôvodne používalo v tvare „cedula“, ale postupným zdomácňovaním sa to zmenilo.

Rozumiem. Prečo však nemôže byť spisovným v praxi zaužívané slovo „sranda“ a musíme ho v novinách meniť na žart? Spojenie „nerob si zo mňa srandu“ je prirodzenejšie ako „nerob si zo mňa žarty“.

„Sranda“ je subštandardné slovo, ktoré pochádza z češtiny, a my zaň máme adekvátne náhrady. Musíte teda vedieť, v ktorej komunikačnej sfére si ho môžete dovoliť použiť.

Nie je vhodné ani vtipné, ak napríklad moderátor v rámci slávnostného programu v televízii povie, že „toto nie je žiadna sranda“. V oficiálnom prejave by som to veru nepoužila.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Čitatelia médií pomerne často a neraz drsným spôsobom nahlasujú gramatické chyby do redakcií. Zvyknú sa sťažovať aj vášmu ústavu?

Samozrejme, ľudia vo všeobecnosti sú vo veciach jazyka veľmi kritickí. Ak ide o oprávnenú kritiku a kultivovaný používateľ jazyka nás upozorňuje na chybu, pretože mu to káže jazykový cit, je to v poriadku.

Žiaľ, mnoho je aj takých, ktorí si len ventilujú svoj stres tým, že na niekoho „nakydajú“. „Hejteri“ sú rozšírení najmä na sociálnych sieťach, ja sa však čítaniu takýchto debát radšej vyhýbam, je to dosť demotivujúce. Navyše tí, ktorí iných kritizujú, sami majú často medzery v gramatike.

To, že sa v médiách vyskytujú chyby, sa môže stať, nikto nie je bezchybný. Problém je, ak sa rovnaká chyba pravidelne opakuje. Vtedy je jasné, že nejde o omyl, ale o nevedomosť.

V čom sa za posledné roky zmenil postoj jazykovedcov k jazyku a jeho používateľom?

Kedysi si nás ľudia predstavovali tak, že si sedíme v ústave a vymýšľame novoty, ktoré potom vnucujeme ľuďom. To však nie je pravda.

Skúmame jazyk zo všetkých hľadísk, používateľov usmerňujeme, radíme a vysvetľujeme im, ako majú jazyk používať.

To, že v súčasnosti sme akoby menej „prísni“, zase spôsobuje, že ľudia nás vnímajú ako autoritu. Obracajú sa na nás, keď cítia potrebu zlepšiť svoj jazykový prejav.

Stručne by sa dalo povedať, že vzťah medzi jazykovedcami a používateľmi je lepší ako kedysi – my im vychádzame v ústrety a oni nás akceptujú, dôverujú nám.

Z akého dôvodu sa potom dodnes rozprávajú legendy o tom, ako jazykovedci kedysi chceli nariadiť používanie slov typu „hovník“ miesto pohovka, „podstrešnica“ miesto lastovičky či „vopcháčik“ miesto párku v rožku? Miliónkrát sa vysvetľovalo, že to nie je pravda, mýty však žijú ďalej.

Väčšina takýchto vtipných náhrad bežných slov vznikla v rámci humoristických relácií. Napriek tomu si mnoho ľudí myslí, že sú to odporúčania odborníkov, čo je dosť smutné.

Už pár desiatok rokov sa na to pýtajú dokonca aj redaktori z médií a myslia si, že je to pravda. Čo nám ostáva? Len vysvetľovať, že sme to nevymysleli.

Váš ústav robí veľa zaujímavých vecí. Mnoho prínosných textov publikujete v časopise Kultúra slova. Nestálo by za úvahu zriadiť blog ústavu na nejakom čítanom portáli, aby sa o nich dozvedelo čo najviac ľudí? Existuje totiž mnoho tých, čo netušia ani len to, že na webe máte slovníky.

Myslíte si, že na to máme čas? Máme málo pracovníkov, ktorí majú priveľa úloh s príliš krátkymi termínmi. Naši mladí však „spojazdnili“ facebook, tak azda sa o našich aktivitách dozvie viac ľudí.

Na stránke ústavu sú bezplatne prístupné všetky slovníky, čo nie je v iných krajinách bežné, veľa publikácií a všetky ročníky našich troch časopisov. Používateľ si kedykoľvek môže vyhľadať odpoveď na svoju otázku.

Každý pracovný deň je k dispozícii aj telefonická jazyková poradňa a s portálom Sme.sk sme vytvorili webovú jazykovú poradňu, ktorá funguje ako databáza odpovedí na otázky používateľov.

Usilujeme sa teda záujemcom poskytovať čo najviac informácií. Na blogovanie nám, pri všetkej úcte, neostáva čas. Kto má záujem, ten si nás – verím – nájde.

Čo vás najviac hnevá vo vzťahu k vašej profesii?

Neviem, či ma niečo hnevá. Je mi však ľúto, keď si niekto myslí, že dnešná slovenčina by mala byť presne taká, aká bola pred päťdesiatimi rokmi. Jazyk sa mení tak, ako sa menia jeho používatelia. Vrátiť späť sa nedá.

Aké prostredie vás formovalo?

Som také mestské dieťa, vyrastala som v centre Bratislavy. Mama pracovala v istom slovenskom vydavateľstve, viedla ma k láske ku knihám. Doma som však veľa času netrávila, pre koníčky som vždy bola rozlietaná.

Bavili ste sa s mamou, prečo vám dala meno Sibyla?

Samozrejme, veď ona sa volala Virgínia, takže netradičné mená máme v rodine. Nebolo však za tým nič špeciálne, Sibyla sa volala moja krstná mama a mňa pomenovali po nej. Vtedy to bolo exotické meno, dnes sa už stratilo medzi všetkými tými Džesikami či Timeami.

Po škole ste chvíľu pracovali ako učiteľka.

Netúžila som po tom, ale hoci som sa po skončení školy venovala tlmočeniu, v podstate som bola nezamestnaná. Šla som teda učiť prváčikov, čo bol úžasný zážitok. Z neho zrejme dodnes čerpám pri písaní detských kníh.

Po roku a pol som sa však prihlásila na konkurz do Jazykovedného ústavu. Vzali ma, a tak som uprostred školského roka odišla. S deťmi som vtedy plakala aj ja.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie