Denník N

Kresťanská alebo neliberálna demokracia?

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Ak človeku záleží na osude kresťanskej demokracie alebo na osude demokracie ako takej, je dôležité, aby nazýval Orbána a jemu podobných pravým menom.

Autor je profesor politológie na Princetonskej univerzite

Konflikt medzi maďarským premiérom Viktorom Orbánom a Európskou ľudovou stranou, ktorá je nadnárodnou organizáciou kresťanskodemokratických a stredopravicových strán členských štátov Európskej únie, buble už roky. Po dlhom váhaní EPP minulý marec Orbánovu stranu Fidesz suspendovala a teraz rozhoduje o tom, či ju zo svojich radov úplne vylúči.

Existuje množstvo dobrých dôvodov, prečo to urobiť. Fidesz nielenže zničil demokraciu a vládu práva v Maďarsku, ale taktiež démonizoval Európsku úniu ako tyranskú inštitúciu, ktorá údajne pripravuje Európanov o slobodu. Odkedy pozastavili strane členstvo, Orbán zahájil protiútok a tvrdí, že len on je skutočným obrancom kresťanskej demokracie a že jeho kritici z EPP ustupujú liberalizmu. Táto Orbanova štylizácia si podmanila konzervatívcov na oboch brehoch Atlantiku. Lenže to, čo Orbán hovorí, je falošný príbeh.

Bez jasnej koncepcie

Bolo by chybou myslieť si, že konflikt medzi Fideszom a EPP je predovšetkým o politických princípoch. Jednoducho ide o silu. Na otázke, kto si môže nárokovať hovoriť za kresťanskú demokraciu, v Európe stále veľmi záleží. Z historického hľadiska bola kresťanská demokracia najdôležitejšou politickou silou, ktorá stála za projektom európskej integrácie.

Lenže napriek enormnému historickému významu sa tomuto prúdu, jeho myšlienkam a inštitúciám nedá dobre rozumieť. Jeho ideológia nemá žiadnych jasných zakladateľov či kánonických mysliteľov a na rozdiel od liberalizmu mu chýba koncepčná kotva, ktorá by ho jasne odlišovala od iných prúdov politického myslenia.

Kresťanská demokracia sa zrodila v devätnástom storočí ako prostriedok, ktorý mal za cieľ zlúčiť kresťanstvo, zvlášť katolicizmus, s modernou demokraciou. Jej predstavitelia prijali vplyvný názor francúzskeho katolíckeho aristokrata Alexisa de Tocquevilla, že demokracia je nezastaviteľná historická sila. Otázkou potom bolo, ako ju urobiť bezpečnou pre náboženstvo.

Zdržanliví k nacionalizmu

Jedna z odpovedí znela, že sa tak dá urobiť prostredníctvom politických strán odhodlaných brániť kresťanské, a zvlášť katolícke záujmy. Lenže vytvorenie takýchto strán nesignalizovalo plné prijatie pluralistickej reprezentatívnej demokracie. Náboženstvo, ktoré tvrdí, že má univerzálnu platnosť, si nemôže dovoliť stať sa len ďalšou z mnohých záujmových skupín. To bol dôvod, prečo Vatikán dlho otvorene kritizoval snahy katolíckych politikov hrať parlamentnú hru.

Ale po druhej svetovej vojne sa veci zmenili. Kresťania, ktorí verili fašistom, že ich zachránia pred bezbožnými komunistami, sa tvrdým spôsobom naučili, že spájanie sa s extrémnou, antidemokratickou pravicou bolo katastrofálnou chybou. Pokračovalo to tým, že naplno podporili demokraciu a ľudské práva, ako to nakoniec urobila aj katolícka cirkev na Druhom vatikánskom koncile, ktorý sa začal v roku 1962. Počas studenej vojny sa z kresťanských demokratov stali zásadoví antikomunisti, no mali aj ambicióznu sociálnu agendu. V Nemecku, v Taliansku i v iných krajinách založili štáty blahobytu, ktoré mali posilniť rodiny a odmeňovať správanie podľa tradičných hodnôt. Nie je zvlášť prekvapujúce, že niektoré z týchto politík by sme mohli označiť za neliberálne. Nakoniec, niektorí dôležití kresťanskodemokratickí myslitelia naďalej explicitne odmietali liberalizmus, ktorý stotožňovali so sekularizmom, s materializmom a so sebeckým individualizmom.

Lenže na rozdiel od dnešných krajne pravicových politikov, ako je Orbán či líder talianskej Ligy Matteo Salvini, raní kresťanskí demokrati neúnavne kritizovali myšlienku národného štátu.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Viktor Orbán

Komentáre

Teraz najčítanejšie