Brexitom sa rozpory v Únii nekončia

Prvé pobrexitové vystúpenie britského premiéra Borisa Johnsona nebolo voči zostávajúcim členským krajinám Únie práve ústretové. Pripomenul v ňom, že tvrdý brexit je stále v hre – existuje síce dôležitá dohoda o samotnom ukončení členstva v Únii, dohoda či dohody regulujúce ďalšie vzťahy sa však budú rodiť len veľmi ťažko a nemusia vzniknúť vôbec.

Johnsonov prejav napriek svojmu zdanlivému optimizmu pripomenul, v akej ťažkej situácii sú on sám aj jeho krajina. Ak má niekto zo súčasných či bývalých členov Únie šancu odchod bez väčších ťažkostí prežiť a mať z neho aj nejaký úžitok, je to určite Británia. Ale aj v jej prípade je výsledok veľmi neistý.

Brexit po sebe zanechal oslabené Spojené kráľovstvo a oslabenú Úniu. Britániu oslabuje už len to, že britská spoločnosť dávno nebola taká rozdelená ako dnes. Toto rozdelenie sa prejavuje vo všetkých rovinách a často zamiešava tradičné politické delenia – prívrženci brexitu sa nájdu medzi voličmi konzervatívcov aj labouristov, a naopak.

Británia je zároveň nebývalo rozdelená geograficky a štátoprávne. Skôr či neskôr treba počítať s novým referendom o samostatnosti Škótska a v Severnom Írsku rastie tlak na zjednotenie s Írskou republikou. Rozpad Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska nie je tak blízko, ako by sa zdalo podľa vyhlásení separatistov na čele so škótskou premiérkou. Je to však reálna hrozba a Johnson musí manévrovať veľmi opatrne, aby situáciu ešte viac nezhoršil a separatistické tendencie neposilnil.

Rozdelená krajina

Rozdelenie spoločnosti sa pritom môže v ďalších rokoch ešte prehĺbiť podľa toho, ako sa bude Británii dariť. Johnsonova ťažká situácia pramení okrem iného z toho, že by na uzatvorenie dohody s Úniou musel splniť navzájom ťažko zlučiteľné požiadavky.

Musí splniť očakávania vlastných prívržencov, stúpencov brexitu, ktorí odmietajú úniové regulácie. V záujme britskej ekonomiky sa však zároveň musí snažiť s Úniou uzatvoriť aspoň dohodu o voľnom obchode. Lenže Brusel a zostávajúce členské štáty dohodu podmieňujú prijatím radu úniových regulácií.

Ak Johnson ustúpi Bruselu, prívrženci brexitu sa budú cítiť zradení. Ak nie, poškodí to väčšinu Britov a pre odporcov brexitu to bude ďalší dôkaz o jeho škodlivosti. Spoločné problémy môžu obe strany zmieriť, ale rovnako ich môžu ešte viac rozdeliť.

Johnson dúfa, že nutné, ale možno len prechodné straty z obchodu s Úniou Británii viac než bohato vynahradia prínosy nových dohôd s USA a ďalšími stranami. Tie už môže pobrexitový Londýn uzatvárať voľnejšie, než kým bol členom Európskej únie.

Chce pritom využiť postavenie Británie ako jedného z najbližších amerických spojencov. Lenže Trump nie je práve spoľahlivým a férovým spojencom a ako rovnocenného partnera berie maximálne Čínu. Potreby partnerov ho príliš nezaujímajú, ak sa nezhodujú s jeho záujmami, a neváha zneužiť to, ak je druhá strana slabšia.

Británia bude vo vzťahu s USA slabším partnerom jednak pre reálny rozdiel váhy, ale aj preto, lebo dohodu s USA potrebuje rýchlo, ešte za Trumpovho súčasného prezidentstva. Závislosť Londýna od Bruselu hrozí nahradiť závislosť od Washing­tonu, ktorá v konečnom dôsledku nebude pre Britániu o nič lepšia.

Celkovo sa oslabilo medzinárodné postavenie Británie. Aj taká významná veľmoc bola ešte významnejšia ako niekto, kto dokáže zásadne ovplyvňovať politiku celej Únie. To sa prejaví nielen vo vzťahu k USA, ale aj voči Číne či Rusku.

Oslabená je však aj Únia. Prišla o jednu z najväčších a najvyspelejších ekonomík. Napriek svojmu oslabeniu má Británia vo svete stále vplyv, je členom Bezpečnostnej rady OSN, v rámci Únie mala najbojaschopnejšiu armádu a pravdepodobne aj najlepšie tajné služby.

Británia síce už dávno nevládne svetu, jej vplyv v ňom, podporený tradíciou a obdivom ku kráľovskej rodine, je však stále významný. Common­wealth, britské Spoločenstvo národov, zahŕňa dve a pol miliardy ľudí, a aj keď ide o nezávislé štáty s veľmi rôznorodými záujmami, Londýn u nich stále má nejakú váhu.

Čo je ešte vážnejšie, brexit zásadne spochybnil základnú predstavu Bruselu i väčšiny členských krajín o ich spoločnej budúcnosti. Tou mala byť neustále sa (iba) rozrastajúca Únia navzájom si čoraz bližších štátov. Roky trvajúce naťahovačky a problémy s brexitom sčasti schladili nadšenie tých, čo by so svojimi krajinami chceli nasledovať príklad Londýna. To však neznamená, že tieto prúdy v politikách jednotlivých štátov zmizli a že nemôžu opäť zosilnieť. Najmä ak sa Británii bude mimo Únie aspoň ako-tak dariť.

„Vystúpenie Britov a to, že je dnes vo Veľkej Británii každý pri živote, ukazuje, že existuje život aj mimo Európskej únie,“ povedal maďarský premiér Viktor Orbán na pobrexitovom stretnutí skupiny Priateľov kohézie v Portugalsku. Orbánov výrok mnohí berú ako ďalší náznak toho, že aj Maďarsko by sa mohlo usilovať o vystúpenie z Únie. Zatiaľ však stále ide skôr o snahu vytĺcť z nej viac peňazí. Málokto si lepšie uvedomuje význam úniových dotácií ako práve Orbán – tie, čo smerujú k južným susedom, končia najčastejšie práve u neho, u jeho rodiny a verných.

Zďaleka najväčšiu skupinu britských europoslancov tvorili poslanci Strany nezávislosti Spojeného kráľovstva. Aj keď boli nezaradení, ich odchodom sa oslabil najmä nacionalistický, populistický až extrémistický prúd europarlamentu, čiže sily, ktoré sa snažili Úniu rozložiť. Demokratické proúniové strany, naopak, zosilneli. Žiaľ, to sa skôr týka počtu ako kvality.

Zomknutejšia Únia?

Problém je totiž skôr inde. Vývoj posledných rokov ukázal, že Brusel a demokratické proúniové strany nedokážu presadiť dodržiavanie princípov a pravidiel Únie ani v rámci nej. Posledným príkladom je práve rozhodnutie európskych ľudovcov, že nevylúčia Orbánov Fidesz, len na neurčito opäť predĺžia pozastavenie jeho členstva.

Niet azda jasnejšieho signálu bezmocnosti a bezradnosti voči politikom a stranám, ktoré Úniu využívajú len ako platobný automat a jej princípy či vlastné povinnosti im nič nehovoria. Princípy a pravidlá, na ktorých stojí Únia, sa roky oslabujú a demokratické strany na to väčšinou reagujú tiež iba tým, že sa samy posúvajú smerom k populizmu.

Jedinou výhodu brexitu pre Úniu by mohlo byť, že bude zomknutejšia a rozhodovanie v nej bude efektívnejšie a rýchlejšie. Británia bola za kverulanta a problémového člena, jej predstavy o budúcnosti Únie sa často odlišovali od predstáv väčšiny ostatných členských krajín, hlavne dua Francúzsko a Nemecko. Lenže aj príchod zomknutejšej Únie je sporný.

Nezaškodí si pripomenúť, že Londýn mal iné predstavy napríklad o hĺbke integrácie, ale nie o fungovaní demokracie a právneho štátu. Rozpory medzi zostávajúcimi členskými štátmi odchodom Spojeného kráľovstva nezmizli, len sa sčasti menia. Čoraz menej sa týkajú technických detailov a spôsobov integrácie a čoraz viac samotného zmyslu Únie, ak tá nedokáže byť spoločným jednotným priestorom demokracie a práva.

Rozhodovanie tak napokon v rámci Únie vôbec nemusí byť ľahšie, skôr naopak. A bude sa čoraz viac týkať otázok, o ktorých si mnohí mysleli, že sú už za nami, že sme ich vyriešili raz a navždy.