Denník N

Základným materiálom všetkého, aj môjho umenia, je voda a kvások, hovorí výtvarníčka Erika Szőke

Erika Szőke je jedna z najoriginálnejších mladých maďarských umelkýň pôsobiacich na Slovensku.

Výstavu Eriky Szőke môžete aktuálne vidieť v bratislavskej Galérii Medium. Vo svojej tvorbe sa venuje najmä rodinnému prostrediu, s jemným humorom otvára citlivé osobné témy, využíva nezvyčajné predmety z domácností našich rodičov a babičiek. V Pozsonyi podcaste Denníka N hovorí aj o tom, aký vplyv na jej umenie má to, že žije na vidieku.

Na vašej výstave je viacero predmetov, ktoré poznáme z domácnosti rodičov. Často sa stáva, že ľudia spoznávajú prostredie na vašich výstavách?

Áno, a som veľmi rada, že sa na mojich výstavách cítia ako doma. Stretla som tam návštevníkov z Veľkého Kýru, mojej rodnej dediny. Veľmi sa im páčilo dielo, ktoré zobrazuje formičky na vianočné pečivo, také malé oriešky, aké poznajú zo svojich domácností. Ak umenie dokáže prepájať spomienky, je to výborné.

Odkedy je mikroprostredie témou vašich diel?

Túto tému nosím v sebe dávno, vychádzali z nej už moje prvé diela. Napríklad som urobila sériu fotografií o mojej babke na tému, ako starne ľudské telo. Pracujem často aj s kváskom a cestom, sú to materiály, ktoré sú základom všetkého a určujú aj moju tvorbu.

Matkina inštalácia IV. Zvráskavenie peny, digitálna fotografia, 2019.
Prepojenie, digitálna fotografia, 2017

Ktorý z vašich zážitkov bol pre tento smer rozhodujúci?

Bol to príbeh môjho starého otca, ktorý mi rozprávala moja babka. Nehovorí sa mi o tom ľahko, je totiž dosť temný. Môj starý otec bol vojnovým zajatcom v koncentračnom tábore v Bergen-Belsene, kde musel pracovať ako pekár. Kázali mu, aby

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie