Denník N

Posledné miesto v záchrannom člne

Román Idiot je príbehom o prvých dotykoch s dospelosťou, o možnostiach jazyka, o hrúbke hraníc medzi realitou a virtuálnym svetom, ale aj o tom, akí sme a akí by sme v skutočnosti chceli byť.

Svet je obrovský. A naše stupaje na ňom sú azda ešte menšie ako ten neexistujúci filmový Babindol, sám nepatrný ako bodka po muche. Napriek tomu však čosi neustále hľadáme. Čosi nepomenovateľné, no pritom veľmi konkrétne. Ten kúsok sveta, ten nepatrný dvojrozmerný priestor, kde sa naše nohy na pár prchavých okamihov dotknú povrchu planéty.

Čo to je? Možno len niekoľko kľúčových slov, dnes by sme povedali hashtagov… Pokoj, domov, láska, bezpečie, vedomosti, vzdelanie… Oscilujeme medzi uspokojením z pevnosti nášho malého sveta a zúfalstvom, aké obrovské je to, čo nepoznáme, ako veľa je toho, čo ešte stále nevieme.

Večný nepokoj. A úžas nad jednoduchosťou komplikovaného sveta. Aj o tom je román americkej spisovateľky Elif Batumanovej, ktorého titul Idiot nie náhodou odkazuje na Fiodora Michajloviča Dostojevského. (Už jej prvá kniha esejí bola poctou ruskému klasikovi, názov si vtedy vypožičala od jeho Diablom posadnutých.) Kniha nominovaná na Pulitzerovu cenu v kategórii Beletria vyšla na jeseň roku 2019 vo vydavateľstve Akropolis.

Pred štvrťstoročím

Vráťme sa naspäť do roku 1995. Slovensko, ktoré je pre tento príbeh celkom irelevantné, má dva roky a svoje prvé neisté samostatné kroky koncom leta oslávi štátom organizovaným únosom prezidentovho syna. Spomínate si? Rok 1995, to je aj prvý slovenský „mekáč“ v Banskej Bystrici a prvý akciový mobil, ktorý sa s heslom „EuroTel za facku“ predával za 39 900 slovenských korún.

Úplnou novinkou je aj e-mail. Ten má v knihe Elif Batumanovej podobu zeleného textu na čiernom pozadí univerzitných počítačov a hrá v ňom dôležitú úlohu.

Hlavná hrdinka a rozprávačka Selin Karadağová má osemnásť rokov, nosí topánky neobvyklej veľkosti jedenásť a nastupuje do prvého ročníka prestížneho Harvardu.

Rodená Američanka je dcérou tureckých imigrantov. Narodila sa v New Jersey a po rozvode rodičov zostala žiť so svojou matkou, ktorá v Spojených štátoch pracuje ako lekárka. A teraz od nej prvý raz odchádza – Selin, už nie dieťa, no ešte zďaleka nie dospelá žena, Selin, ktorá sa ešte nikdy nezamilovala a neokúsila alkohol, a vlastne ani nič iné, čo by bolo za hranicou mravov dobre vychovaného dievčaťa. To všetko ju ešte len čaká – spolu s obrovským neznámym svetom, ktorý sa otvára na začiatku vysokoškolského života.

Prvé dni a týždne na Harvarde pripomínajú vírenie van Goghovej nočnej oblohy. Toľko farieb, chutí a vôní! Do Selininho života vstupujú celkom noví ľudia – a nie po priehrštiach, ale rovno v celých zástupoch – spolubývajúce, spolužiaci, študijní poradcovia i pedagógovia. A s nimi aj prvé nezvyčajné a nepríjemné situácie. Keď si musia rozdeliť postele v trojlôžkovej izbe. Keď neuspeje v konkurze do univerzitného orchestra. Keď sa musí rozhodnúť, aké predmety si zapíše v prvom trimestri. Áno, román Idiot je predovšetkým o dospievaní. No nie len o ňom.

Radosť z rozprávania

Predmety, ktoré si Selin v prvom ročníku zapíše, by sa najlepšie dali vystihnúť slovom všehochuť. Prípadne – guláš. Seminár s názvom Konštruované svety vedie mladý hosťujúci umelec z New Yorku. Ten sa pri zmienke, že Selin má len osemnásť rokov, zhrozí, a prezradí, že v jej veku experimentoval s LSD a ulieval sa zo školy. V poriadku, no on je z iného sveta. K tomu si zapísala Úvod do lingvistiky, Literárny seminár, a napokon aj ruštinu, keďže už dlhší čas pociťuje hlbokú náklonnosť k ruským klasikom a ich dielam. Navyše, sama sa chce v budúcnosti stať spisovateľkou. Zdá sa však, že to bude ešte dlhá a kľukatá cesta.

Látku na románový debut nehľadala Batumanová príliš ďaleko. Vychádza v ňom zo svojich vlastných vysokoškolských rokov, ktoré strávila na Harvard College. Jej román Idiot vyniká predovšetkým nespútanou radosťou z príbehu. Nejde o žiadne diétne rozprávanie, ale o plnotučnú a výživnú prózu, ktorá čitateľa nekontrolovateľne pohltí. Radosť z rozprávania je teda obojstranná.

V priebehu prvých týždňov na Harvarde sa Selin pripletú pod nohy dve veci, ktoré zásadne ovplyvnia celý jej prvý školský rok a možno aj ďalší život. Tou prvou je e-mail, vďaka ktorému môže komunikovať s ľuďmi bez toho, aby ich priamo stretávala, druhou je Maďar Ivan, starší spolužiak z ruštiny. A práve kombinácia týchto dvoch noviniek prevráti jej svet celkom naruby. Po prvých lekciách ruštiny si začne s Ivanom písať, a hoci v realite sa veľmi nezhovárajú, svet, ktorý si tvoria medzi zavináčmi mailových adries, je zrazu celkom iný, ako čokoľvek, čo dovtedy poznali.

Neobratná realita

Selinin postoj k svetu a k jeho bežným javom je pomerne rezervovaný. Niežeby niečím opovrhovala, mnohému skôr nerozumie a rozumieť ani nechce. Veď aký to má zmysel liať do seba pivo za pivom, keď už prvý hlt je neznesiteľne horký? Navyše, mnohé overené vzorce medziľudských vzťahov skrátka nedokáže prijať, najmä snahu nad všetkými vynikať a všetkých poraziť: „Většina lidí vás začne od prvního okamžiku hodnotit, jako byste byli jejich konkurenti v boji o zdroje. Jako by všichni žili ve strachu ze stroskotání, po němž se na záchranný člun vejde jen omezený počet osob,“ premýšľa v kresle školského psychológa.

Práve preto je pre ňu vzťah-nevzťah s Ivanom taký vzácny, a to aj napriek tomu, že Ivan má priateľku a je od nej starší. Lenže – to sa deje v reálnom svete a oni spolu žijú a intenzívne si píšu v tom virtuálnom. Obaja si však čoskoro uvedomia, že písať si maily nestačí. Ich pár stretnutí sa síce odohrá v akejsi neobratnej realite, prežijú však aj skutočnú ľudskú blízkosť, ktorú im e-mail neumožňuje – s nevyhnutným chvením, ale aj chvíľami rozčarovania.

Selin cíti, že sa s ňou niečo deje. A to niečo je zrejme láska. Zrazu sa nevie sústrediť na štúdium, čo sa jej nikdy predtým nestalo. Pred sebou má dva obrazy Ivana – jeden z mailovej komunikácie, druhý skutočný, a tie dva obrazy sú si prekvapivo podobné. Zrazu pochopí, že láska je tá čudná situácia, keď niekomu inému dokážeme prepustiť miesto v preplnenom záchrannom člne a nemyslieť pri tom na vlastný život.

Selinin svet sa skladá zo snov, z predtúch, tušení i zo slov. Zároveň je však aj lahodne ironická a svojou osobitosťou prináša do rozprávania dávku ľudského a múdreho humoru.

Svet za hrdzavou železnou oponou

Leto 1996. Spomínate si? Olympiáda v Atlante a prvé zlato vtedy sedemnásťročného Martikána.

Tesne pred koncom školského roka Ivan ponúkne Selin možnosť stráviť tri týždne na maďarskom vidieku a doučovať tam angličtinu. Cesta do Maďarska vedie najskôr cez Paríž, kde strávi pár dní so svojou srbskou priateľkou Svetlanou, no potom už niet cesty späť. „Na mapě promítané na obrazovce bylo bílé letadélko zároveň v Belgii, Holandsku i Německu, čumák se sedadly první třídy právě strkalo do Kolína nad Rýnem, zatímco ekonomická třída se zdržela nad Liège a jedno křídlo škrtalo o Heerlen. Evropa byla hrozně malá. Přišlo mi zvláštní, že s ní všichni tolik nadělají.“

Napriek zanedbateľnej veľkosti starého kontinentu ju cesta za nedávno zrúcanú železnú oponu naplní zvláštnou neistotou. Jedna kolegyňa z jazykového kurzu sa síce obáva, či v Maďarsku vôbec budú mať toaletný papier, predsa však v podaní Elif Batumanovej nejde o pohľad na Maďarsko ako na nerozvinutú krajinu tretieho sveta.
Iste, práve tu vystúpi do popredia grotesknosť vyplývajúca z rozdielnosti jazyka i zrážky kultúr, je to však láskavý a sebaironický humor.

Selin, dieťa tureckých imigrantov, je v Európe konfrontovaná aj s otázkami, ako veľmi je dôležité, odkiaľ človek pochádza, k akému národu prislúcha, aký je jeho pôvod. A vidí, že sú aj omnoho dôležitejšie veci, hoci neustále pripomínanie maďarských víťazstiev nad Turkami je pre ňu nepochybne poučné.

Mnohí ľudia poznajú celý svet, navštívili nespočetné krajiny – veď aj Ivan odchádza uprostred leta do Thajska a potom do Japonska. Selin, ktorá trávi tri týždne v zapadnutej maďarskej dedinke, však začína tušiť, že tu neexistuje žiadna priama úmera, že len vďaka novým „dobytým“ (teda navštíveným) územiam sa človek nestáva lepším.

Román je o hľadaní seba samého a svojho miesta na svete, je o možnostiach jazyka i o láske, ktorá dokáže bolieť viac než všetky choroby.

Kultúra

Teraz najčítanejšie