Denník N

Voľby 1998 – 2002: Ako Dzurinda pomohol poraziť Mečiara a ako si Fico musel počkať

Mikuláš Dzurinda vytiahol po úspešnej kampani z roku 1998 bicykel aj v roku 2002 a opäť sa stal premiérom. Foto – TASR
Mikuláš Dzurinda vytiahol po úspešnej kampani z roku 1998 bicykel aj v roku 2002 a opäť sa stal premiérom. Foto – TASR

Rok 1998 bol prelomový, spojená opozícia zdolala Vladimíra Mečiara. Dzurinda potom v roku 2002 dokázal úspech zopakovať. Text je súčasťou nového Magazínu N Voľby 1990 – 2020.

1998: Už vážne stačilo

Ak účasť voličov signalizuje význam volieb, tak tie v roku 1998 boli s výnimkou prvých slobodných volieb z roku 1990 tými najdôležitejšími. O ich význame navyše svedčí aj množstvo iných okolností: strach, že vláda premiéra Vladimíra Mečiara voľby zmanipuluje či neuzná ich výsledok, výnimočná schopnosť opozície zjednotiť sa, zmeny volebných pravidiel na poslednú chvíľu, nebývalá mobilizácia občianskej spoločnosti či paralelné sčítanie hlasov.

Mečiar nakoniec voľby vyhral, no nie tak, aby mohol opäť pomýšľať na vládu. Na rozdiel od referenda z roku 1997 ich nezmanipuloval a so slzou na krajíčku a piesňou na perách zamával národu na rozlúčku. Voľby vyhral aj o štyri roky a o ďalšie štyri ešte priviedol HZDS ako jedného zo slabších partnerov do koalície. Medzitým ešte dvakrát postrašil v prezidentských voľbách. Lenže to už bolo márne. Hlavnú ranu dostal práve v deväťdesiatom ôsmom.

Míting občanov k 10. výročiu sviečkovej manifestácie, ktorý 25. marca 1998 na Námestí SNP v Bratislave zorganizovala Slovenská demokratická koalícia, bol zároveň vyjadrením protestu voči pripravovanej novele volebného zákona, demonštráciou podpory opozičným silám a odštartoval petičnú akciu za spravodlivý volebný zákon a priamu voľbu prezidenta. Foto – TASR

Načo pravidlá?

Čím ďalej sme od toho roku, tým neuveriteľnejšia sa zdá vtedajšia atmosféra. Lenže obavy, že Mečiar bude faulovať, boli namieste. Pretože už minimálne štyri roky konal proti pravidlám, a to aj tým, ktoré mu stanovovala napríklad ústava, ktorú vypracovali jeho vlastní ľudia.

Začalo sa to už parlamentnou nocou dlhých nožov v novembri 1994. Potom prišla privatizácia štátnych podnikov do rúk „poctivých podnikateľov mečiarovcov“. A medzitým pokračoval ostrý spor s prezidentom, ktorý vyvrcholil únosom jeho syna a vraždou Róberta Remiáša. Popri týchto udalostiach vyzerajú ďalšie príspevky do denunciačnej kampane proti Michalovi Kováčovi až smiešne, no v skutočnosti boli hrozivé aj tie.

Ďalším veľkým porušením pravidiel bolo odobratie mandátu poslancovi Františkovi Gauliederovi. A tiež amnestie, ktoré Mečiar ako zastupujúci prezident udelil aj páchateľom únosu a vraždy.

Nešlo len o domácu politiku. Na jednej strane sme intenzívne upravovali zákony tak, aby sme vyhoveli požiadavkám na vstup do Európskej únie, na druhej strane nás vláda svojou činnosťou dostávala stále viac na Východ. Zahraniční diplomati otvorene kritizovali slovenského premiéra. No najväčšia (a zaslúžená) facka prišla v roku 1997, keď nás na samite NATO v Madride na rozdiel od susedných krajín do Aliancie nepozvali.

Skúsenosť z roku 1997

V

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Parlamentné voľby 2020

Slovensko

Teraz najčítanejšie